Mapovanie svetovej literatúry
Porota Ceny Jána Hollého v tomto roku prečítala dokopy vyše štyri desiatky kníh. Pracovala veľmi vecne a so zaujatím. Ich práca spočívala v tisícke prečítaných strán a vo vypracovaní takpovediac malej "knižočky" posudkov každého z porotcov - v pomerne krátkom období pri selekcii do širšieho i užšieho výberu.
Hodnotenia porotcov i hodnotenia externých posudzovateľov čiastočne využívam aj pri týchto sumarizujúcich slovách. Ich pracovný zápal bol o to chvályhodnejší, že na Cenu Jána Hollého (CJH) sa po uplynulom ročníku zniesli kritiky z viacerých strán, nepodložené, ale - povedzme - aj viac či menej oprávnené. Kritizovalo sa verejne i v kuloároch, jednotlivo i inštitucionálne. Možno nie vždy sa hľadala vecná rovina problému, možno nie vždy tieto súdy skutočne neboli ovplyvnené vlastným zaangažovaním či dotknutými vlastnými záujmami. Ale to nech si zváži každý sám v sebe. Slovenský kultúrny priestor je však príliš malý na to, aby sme sa hrali na zlých a dobrých, aby sme sa donekonečna delili na tých, oných a tých, čo nie sú tí ani oní. Zároveň je však slovenská kultúra príliš malá (a teraz nemyslím jej dosah a význam) na to, aby sa dali celkom striktne - konkrétne pri Cene Jána Hollého a v neposlednej miere pri akejkoľvek inej cene - dodržať princípy "absolútnej" nezainteresovanosti. Tým skôr, že, ako sme zistili minulý rok, zmeny v štatúte CJH v tomto zmysle nikto roky neinicioval. Cena Jána Hollého tak možno fungovala s nie celkom dotiahnutými pravidlami hry. Po minuloročnej úprave sa situácia predsa len o čosi viac vyčistila, a tak sme pracovali priebežne od roku 1999 do jari 2000 veľmi vecne, rýchlo a - hovorím to na základe svojho najlepšieho vedomia - objektívne. Množstvo kníh si vyžiadalo podstatne viac čítania i stretnutí, každé jednotlivé rozhodnutie porota prijímala na základe demokratického princípu (veď ako hovoria aj múdrejší - zatiaľ nikto nič lepšie nevymyslel), o laureátoch Ceny Jána Hollého a nositeľoch prémií sme hlasovali podľa platného štatútu.
Slovenské občianstvo podmienkou Pred vyhlásením Cien Jána Hollého za preklad a prémií za knižnú tvorbu som v mene poroty vyhlásila ešte jedno ocenenie. Už v minulom ročníku sme diskutovali - v súvislosti s prekladmi Karola Strmeňa a Ľubomíra Feldeka (čínska a japonská poézia, respektíve preklad výberu z G. Apollinaira) o tom, že v zmysle štatútu Literárneho fondu (LF) a Ceny Jána Hollého, ktorá je súčasťou podpornej činnosti LF, nie je možné odmeňovať prekladateľov (autorov) s iným, ako slovenským štátnym občianstvom. Pritom sa ich preklady svojím vydaním v slovenských vydavateľstvách jednoznačne stávajú súčasťou národnej slovesnej kultúry, spoluvytvárajú ju. V tomto roku, aj vzhľadom na fakt, že Ľ. Feldek pokračuje vo svojom neúnavnom mapovaní svetovej poézie, sa porota rozhodla oceniť ho aspoň morálne výrazom úcty k jeho tvorivej práci. Členovia poroty sa preto jednomyseľne rozhodli udeliť Čestné uznanie a plaketu Literárneho fondu Ľubomírovi Feldekovi za preklad diela J. A. Rimbauda Moje malé milenky (VSS).
Ľ. Feldek opakovane vstupuje do slovenského kontextu prekladmi, ktorými sa zapĺňajú miesta v básnických súhvezdiach (Puškin, Appolinnaire - ak pripomeniem len posledné roky), tento raz výberom prekladov jedného z prekladovo najnáročnejších "moderných" francúzskych prekliatych básnikov - J. A. Rimbauda. Prekladateľ dokazuje, že má zmysel byť prostredníkom poznania básnických skvostov pre slovenského čitateľa - šokujúcu trúfalosť puškinovských riešení nahrádza často až neuveriteľná disciplinovanosť, poetická empatia a vynachádzavosť. Konkrétne v Rimbaudovom prípade sa všetky roviny preloženého textu spájajú do kongeniálne ľahko a zároveň zvučne znejúcej, modernej a nie modernizovanej, citlivej a zároveň až mrazivo presnej poézie. Feldekove preklady ostatných rokov zúročujú jeho básnické i ľudské poznanie, aby nimi obohatili slovenského čitateľa. Lebo Feldek prekladá pre slovenského čitateľa ako slovenský básnik s rovnocenným dôrazom na obidve slová.
Globalizácia v slovenskom kultúrnom priestore Oproti minulému roku sa pri posudzovaní textov zásadne zmenila proporcia prozaickej a básnickej prekladovej spisby, čo sa výrazne podpísalo aj pod "zostavu" ocenených preložených diel. Porota v tomto roku rozhodla o udelení Ceny Jána Hollého v oboch kategóriách: za preklad prózy i za preklad poézie. Zo šiestich diel, ocenených prémiami za knižnú tvorbu rovnú polovicu tvoria ďalšie preklady básnických textov. Štatisticky i svojou interpretáciou je zaujímavý aj ďalší fakt, a síce, že okrem Ceny J. Hollého za prózu sú aj ďalšie štyri ocenené texty provenienciou rôznorodé, obohacujúce slovenský kontext. Dokazujú, že kompenzácia nivelizujúcej globalizácie v slovenskom kultúrnom priestore je v tomto ohľade zatiaľ jeho prirodzenou súčasťou stimulujúcou vznik vynikajúcich a osobitých preložených textov.
Brilantnosť originálu i prekladu Cenu J. Hollého za preklad prozaického textu získala Renáta Deáková za presvedčivý preklad dnes už v stredoeurópskom priestore dobre známeho, neobyčajného románu Pála Závadu Jadvigin vankúšik (Kalligram). Jeho neobyčajnosť tkvie jednak v kompozičnej zložitosti textu príbehu, odohrávajúceho sa v prostredí slovenskej evanjelickej obce na území Maďarska, v hre s viacerými rozprávačskými perspektívami, jednak v jazykovej inštrumentácii textu - maďarčina s určitými slovenskými citátmi (spisovnými i nárečovými), výrazy v biblickej češtine a rozličné skomoleniny. Práve táto rovina musela prejsť prekladateľsky koncepčnou transformáciou, aby sa z exotickej slovenčiny v originále stal jazyk prekladu a z maďarských elementov onen exotizujúci prvok. R. Deáková si koncepčne musela vytvoriť "svoj" jazyk ako určitý systém, ktorý unesie a systematizuje jednotlivé riešenia tak, aby aj čitateľovi prekladu sprostredkovala Závadovo rozprávačské majstrovstvo, jeho príbeh o vášni, o mlčaní, o nedorozumení, o túžbe po harmónii.
Prekladom preukázanú kreativitu, invenčnosť a precíznosť R. Deákovej zdôrazňuje aj fakt, že ide o mladú prekladateľku, ktorá sa úspešne zmocnila tohto neobyčajne náročného a akoby návratom ku "klasickému" rozprávaniu tradičného románového textu.
Jadvigin vankúšik - prenesene povedané - stiahne čitateľa na seba, do seba a pustí ho až na poslednej strane. Čítate so zatajeným dychom, neschopní sa od textu odtrhnúť a zároveň si voľkáte v premyslenej koncepcii, v brilantnom spôsobe a riešeniach prekladu. Tie si síce uvedomujete v ich vynachádzavosti (neuveriteľná práca s jazykom a vybrúsený cit preň kultúrne všestranne poučenej bilingvistky), ale nijako vám to neprekáža pri vnímaní textu.
Preklad ako prirodzená súčasť tvorby Cenu Jána Hollého za preklad básnického textu získala Jana Kántorová - Báliková za preklad básní Roberta Burnsa Mať niekde jaskyňu (VSS). Robert Burns sa ako autor podstatne vzdialený v čase cez Kántorovej preklad, ale aj jej doslov Chyť chvíľu, než ti utečie, ktorý možno považovať za súčasť prekladového výkonu. Umiestňuje ho do slovenskej predstavy kontextu súdobej anglickej a škótskej poézie, aby bolo zreteľné, čím je iná citovo hlboko zaujatá Burnsova spevnosť. Báliková transponovala texty, ktorých pôvab už na prvý pohľad spočíva v čistote obraznosti a v prirodzenej muzikalite, vyplývajúcej zo vzťahov Burnsovej tvorby k žánru piesne. Aj v prípade príležitostných veršov je potom lyrický text čitateľný. Pocit "ne - súčasného" textu prekladateľka dosahuje osobitým rytmickým komponovaním textov a vytváraním ilúzie na podobné texty domáceho (slovenského) kontextu. Z prekladov vystupuje lyrický subjekt, plný rozličných citov k ženám, ku kamarátom, k zemi, ku krajine i medzi nimi navzájom, bez nejakých falošných tónov. Koncepcia prekladu je čitateľná aj z faktu, že výber sa číta ako cyklus, ako skladba. Prekladateľka aj pri pestrosti využívaných výrazových prostriedkov "nemení nástroj". Pre Bálikovú, podobne ako pre Feldeka a mnohých ďalších, je preklad prirodzenou súčasťou tvorby, je spôsobom istého "výberového príbuzenstva". Autorka prekladu cez Burnsa tak znovu pre slovenského čitateľa rozšírila svoje prekladateľské skúsenosti anglickej i americkej romantickej a predromantickej poézie.
V dnešnej dobe, ktorá svojím pátosom a (quasimoderne povedané) filozofiou prekladom poézie - tomuto procesu autorského odovzdania sa v prospech iného (autora či textu) - naozaj neveľmi praje, je Bálikovej preklad Burnsa svojou úrovňou kultúrnou udalosťou.
Ocenené prekladateľské koncepcie Prémie za knižnú tvorbu (a následne Uznania LF vydavateľstvám) porota Ceny J. Hollého na základe tajného hlasovania udelila Jánovi Buzássymu a Zuzane Hegedusovej za preklad diela Hebrejské melódie Georgea Gordona Byrona (vydavateľstvo Dilema). Ide o prvý zväzok náročného projektu, ktorým začína významný vydavateľský počin - vydanie zatiaľ päťzväzkového "slovenského" Byrona z pera "byronovsky" overenej prekladateľskej dvojice. Prekladateľský tandem potvrdil svoju silu aj paralelným anglicko - slovenským vydaním, ktoré je artefaktom. Paralelnosť umožnila aj to, že prekladatelia si vo viacerých básňach mohli v duchu svojej koncepcie dovoliť odôvodnený posun k univerzálnosti textu. Moderne a zároveň "klasicky" zvládnutá romantickosť Byronových veršov sa v tomto preklade odvíja úplne prirodzene, s ľahkosťou a spontánnosťou a zároveň koncepčne, bez explicitných a okázalých čiastkových lexikálnych či syntaktických riešení. Text charakterizuje klasická výrazová čistota a striedmosť, snúbiaca sa s plastickosťou, zvrchované básnické zvládnutie náročných rýmových a strofických útvarov. V neposlednom rade tento prekladateľský výkon ešte raz podčiarkuje význam prekladateľských dvojíc rozličného charakteru a s rozličným rozdelením kompetencií v tradícii slovenského prekladateľstva.
Milan Richter dostal prémiu za preklad výberu z diela Rainera Maria Rilkeho Vysadený na vrchoch srdca (Občianske združenie Studňa). Názov zbierky Vysadený na vrchoch srdca podľa rovnomennej básne tematizuje predovšetkým základný pojem a "bod" rilkovskej poézie - srdce v rozličných ľúbostných i iných vzťahoch, ktoré boli pre poetiku autora relevantné. Richterov preklad tohto zložitého autora s nejednoduchým a nelineárnym poetologickým vývinom v predloženom výbere diferencuje a vytvára skutočný oblúk tvorivej krivky básnika. Za jeho prekladmi je úporné hľadanie a nachádzanie adekvátneho obrazu a jeho výrazu. Rilkeho verše sú aj v slovenčine autentické v obraze a pocite, konkrétne podobou ich lyrického subjektu a univerzálne reflektovaním človeka v jeho celkom pozemských i vesmírnych súvislostiach.
Prémia bola udelená aj Vlastimilovi Kovalčíkovi za preklad výberu z diela Zbigniewa Herberta Čierna ruža (Vydavateľstvo Hojnica). Kovalčík sa v tomto preklade prejavil ako zrelý prekladateľ poľskej (ale nielen poľskej) poézie. V jeho prekladovej konkretizácii Herbertových textov dominuje jazyk plnej a modernej slovenčiny (mužsky patetickej, ale aj vecne a konkrétne civilnej), ktorá Kovalčíkovi umožnila ukázať - aj po slovensky - prečo je Z. Herbert jedným z najvýraznejších európskych básnikov druhej polovice 20. storočia. Prekladateľ tvorivo a so znalosťou uchopil nielen univerzálnu konkrétnosť a časovo-priestorovú ukotvenosť Herbertovej poézie, ale dokázal v preklade poeticky rozohrať aj nuansy básnikovho vzťahu k nim, jeho sebareflexie. Jarmila Cihová získala od poroty prémiu za preklad novely Agnety Pleijelovej Zima v Štokholme (Q111). V prípade tejto švédskej novely ocenila porota predovšetkým až minucióznu prácu prekladateľky s textom prekladovej konkretizácie. Rozsahom neveľmi obsiahle dielo vyžadovalo svojím osobitým charakterom poctivý a ani jeden detail nezanedbajúci prístup: Cihovej prekladateľská koncepcia jednak tvorivo a koncepčne transponovala originálny text, jednak mu dokázala aj v slovenskom preklade zachovať jeho výrazovú transparentnosť a až krištáľovú čistotu.
Jánovi Jankovičovi za preklad próz klasika chorvátskej literatúry Ivana Aralicu Asmodeov šál (Vydavateľstvo J. Jankoviča). Preklad je vo vzťahu k jazykovo, tvarovo a filozoficky bohatému a rozkošatenému Aralicovmu textu adekvátny - Jankovič poodokrýval v sebe a pre nás - čitateľov také bohatstvo slovenčiny, ktoré zrejme väčšina užívateľov jazyka už v tejto rýchlej a telegraficky asketickej dobe odsunula do podvedomia: nádoby, nádobky, nástroje, súčasti odevov, nábytku a vôbec každodenný svet vecí a citov, ktoré stáročia obklopovali a znepokojovali ľudí. To všetko sa v tomto preklade plnokrvne k čitateľovi dostáva. Jankovič pritom cíti mieru a proporcie na osi naturalizácia - exotizácia, ako aj na osi expresívnosť - neutrálnosť. Preklad neexhibuje ako preklad, v adekvátnej interpretácii necháva prehovoriť chorvátsku pôvodinu.
Za preklad textu J. Saramaga Mesto slepých (Slovart) udelila porota prémiu Miroslave Petrovskej. Tento preklad z ambicióznej edície Slovartu prináša slovenskému čitateľovi exotický text J. Saramaga, nedávneho portugalského nositeľa Nobelovej ceny. Saramago je ako autor prekladateľsky náročný a to ako vzhľadom na komplikovanosť interpunkčnej podoby textu, aj vzhľadom na spôsob narácie. Prekladateľka dodržiava zvolenú koncepciu a stratégiu: deprimujúci román, ktorý je vlastne jedným nezahatateľným rozprávaním preložila so zachovaním zložitosti a zároveň jednoduchosti narácie. Adekvátne odokryla hĺbkové významové a štylistické vlastnosti pôvodiny a tvorivo ich preniesla do slovenčiny v celistvosti románu, aj v jeho jednotlivostiach.
Chodenie s kožou na trh Čo povedať na záver? To, že preklad je naozaj neoddeliteľnou súčasťou slovesnej slovenskej kultúry sa už opakovalo mnohokrát. Práve tak, ako fakt, že je indikátorom vyspelosti vnútorného prostredia tejto kultúry i možným kritériom vonkajšieho porovnávania jej vyspelosti, diferencovanosti. Tento moment sa dá prečítať aj z udeľovania cien. Diela, prihlásené do tohtoročného súbehu pre slovenského čitateľa (a ten je asi najdôležitejší) priniesli množstvo podnetných, dobre, ale aj inak preložených inonárodných textov rozličnej proveniencie.
Zvlášť zarážajúca bola pri niektorých tituloch na jednej strane až nepochopiteľná absencia profesionality. Na druhej strane viacero textov takpovediac vyššieho štandardu muselo ostať bokom, lebo tohtoročný súbeh neznamenal len vzostup kvantitatívny... Porota v tomto zmysle vyzdvihuje i úsilie sprostredkovať editorsky náročné projekty (v slovenskom kontexte) známych, menej známych, či doteraz neprekladaných autorov, ako aj preklady (z hľadiska ich doterajšieho zastúpenia v prekladovej produkcii) v slovenskom kontexte menej prítomných literatúr.
Sekcii pre umelecký preklad LF, nijako rušivo nezasahujúcej do našej práce, s ktorou sme komunikovali prostredníctvom jej zástupcu na našich zasadnutiach a predovšetkým prostredníctvom neodmysliteľného dlhoročného anjela slovenských prekladateľov umeleckej literatúry Anky Bédiovej, sme adresovali aj dva podnety na úvahu vo vzťahu k Štatútu Ceny Jána Hollého. Týkajú sa premien klasickej knihy (verzie na CD-romoch, resp. množiace sa prípady prepojenia umeleckého a odborného prekladu v jednom texte).
Celkom na záver by hádam bolo dôležité ešte raz zdôrazniť význam konkrétnych úsilí, ktorý sa prejavuje v udeľovaní "pôct a uznaní" zainteresovaným vydavateľstvám. Tie - podobne a zároveň inak ako prekladateľ - nesú totiž svoju kožu na trh. Oni svojou vydavateľskou stratégiou do veľkej miery určujú aj charakter a podobu prekladovej produkcie. Vážme si ich preto, či už ide o väčšie vydavateľské domy s diferencovanou škálou vydávaných kníh, alebo o vydavateľstvá s vyhraneným profilom, stojace na entuziazme niekoľkých ľudí.
Vďaka teda patrí nielen oceneným prekladateľom, redaktorom ich publikácií, vydavateľom, ale, pochopiteľne aj všetkým tým, ktorí svojou prácou podporujú životaschopnosť prekladania ako tvorivej aktivity, ktorá ostáva prostriedkom - pre zachovanie ľudského rodu nevyhnutnej - medziľudskej i medzikultúrnej komunikácie. Cena Jána Hollého za rok 1999 sa skončila, nech žije CJH za rok 2000!
Autorka (1957) je pracovníčka Ústavu svetovej literatúry SAV
