Občianska vojna v Libanone

Dnes hádam nik neuverí, že ešte pred takými štyridsiatimi rokmi bol Libanon krajinou, ktorá bola cieľom pre turistov a kde sídlili filiálky významných svetových bánk. Preto ju nazývali "Švajčiarskom Stredného Východu". Stačilo však, aby moc do rúk dostalo niekoľko nepredvídavých a nezodpovedných politikov a krajinu postihla tragédia, z ktorej východisko možno ukazujú aj súčasné izraelsko-sýrske a izraelsko -palestínske rokovania.
Počet zobrazení: 5173

Dnes hádam nik neuverí, že ešte pred takými štyridsiatimi rokmi bol Libanon krajinou, ktorá bola cieľom pre turistov a kde sídlili filiálky významných svetových bánk. Preto ju nazývali "Švajčiarskom Stredného Východu". Stačilo však, aby moc do rúk dostalo niekoľko nepredvídavých a nezodpovedných politikov a krajinu postihla tragédia, z ktorej východisko možno ukazujú aj súčasné izraelsko-sýrske a izraelsko -palestínske rokovania.

Povestnou Achillovou pätou Libanonu je jeho rozdelenie na značné množstvo vzájomne súperiacich náboženských komunít, kresťanských i moslimských. Väčšinu, hoci nie veľmi veľkú, mali v Libanone kresťania. Od získania nezávislosti tu vznikol zložitý systém prideľovania úradov rôznym náboženským komunitám a po istý čas zabezpečoval stabilitu. Vládnuci kresťania nemali v láske moslimov, ale ani Židov. Ich politikov inšpirovali najmä rôzne klérofašistické strany Európy 30. rokov. Krehkú stabilitu zvrátili udalosti po "sedemdňovej" vojne medzi Izraelom a jeho arabskými susedmi v roku 1967.

Od jordánskeho "čierneho septembra" po libanonskú občiansku vojnu OSN po druhej svetovej vojne rozhodla, že na území Palestíny vznikne nielen židovský, ale aj arabský štát. Po prvej arabsko-izraelskej vojne v roku 1949 si Jordánsko pripojilo Izraelom nedobyté územie Palestíny pred riekou Jordán. Počas sedemdňovej vojny Izrael toto teritórium obsadil. Jordánsko nielenže utrpelo územné straty, ale muselo prijímať palestínskych utečencov. Čoskoro však prepukne konflikt a Palestínci sú z Jordánska vyháňaní, po ťažkých bojoch s jordánskou armádou musia utekať. Útočisko našli v Libanone Okrem dvoch druhov kresťanov a troch druhov moslimov začína v Libanone pôsobiť Organizácia pre oslobodenie Palestíny.

Aj v oveľa prehľadnejších európskych pomeroch sa ukazuje, že pojmy "pravicový" a "ľavicový" sú veľmi relatívne. S touto výhradou by sa dalo konštatovať, že ak kresťanov označíme za pravicových, tak moslimovia boli ľavicoví a krajnou ľavicou bola sekta drúzov. Stranami libanonského sporu však boli nielen kresťania, moslimovia a Palestínčania, ale aj susedia Libanonu - Sýria a Izrael. Za čias, keď bol Libanon stredovýchodným Švajčiarskom - niekedy v päťdesiatych rokoch - sa udiala milá príhoda. Libanonský školský inšpektor sa veľmi rozčúlil, lebo v triede, ktorú navštívil, vykladal učiteľ dejiny štátu Izrael. Až neskôr inšpektor zistil, že nevedomky prešiel izraelsko-libanonskú hranicu. Lenže po príchode Palestínčanov sa táto skoro neviditeľná hranica stala horiacou. Z libanonského územia začali robiť výpady Arafatovi partizáni.

V kútiku duše Sýrčania považovali Libanon za územie, ktoré získalo nezávislosť iba ako umelý výtvor, ktorý si vymysleli francúzski kolonizátori, aby zmenšili ich krajinu. Občiansku vojnu, ktorá v Libanone vypukla v roku 1975, nakoniec potlačila sýrska intervencia. Súhlas na intervenciu Sýria dostala od najvýznamnejších arabských štátov, v saudskoarabskom Rijáde. V júni 1976 za začala sýrska intervencia, ktorej hlavnou obeťou bola OOP. Účastníkmi hry nebola iba Sýria a Izrael. Je všeobecne známe, že ochrancom Izraela boli Spojené štáty americké, no v tej dobe bola Sýria spojencom Sovietskeho zväzu.

Akcia generála Šarona Hoci Sýrčania boli možno vítanými interventmi, čoskoro začali strácať popularitu. Kresťanský predák Bašír Džamaíl práve na adresu Sýrčanov vyhlásil, že dejiny sú plné príkladov toho, že armády, ktoré pôvodne prišli na pomoc svojim susedom, ostali na ich území ako okupanti.

Bašír Džamaíl už v roku 1976 začína tajne vyjednávať s Izraelom. V roku 1977 sa v Izraeli ujíma vlády pravicová strana Likud na čele s Beginom. Sýrčania nakoniec Džamaila zlikvidovali. Dochádza však k takému zvratu, že Palestínčania sa dostavajú na územie hraničiace s Izraelom, odkiaľ naň mohli podnikať delostrelecké a raketové útoky.

V roku 1981 prijíma izraelská vláda plán, ktorý má názov Mier pre Galileu. Malo ísť o vyčistenie asi štyridsaťkilomerového pásma na libanonskom území od Palestínčanov. Hoci niektorí ministri mali pochybnosti, generál Šaron sľuboval, že sa pásmo neprekročí. Uistenie, že sa ďalej nepôjde, dostal dokonca vtedajší americký prezident Reagan.

Lenže Šaron začal postupovať, tvrdil, že je nutné obsadiť strategickú cestu Damašek - Bejrút a tak Palestínčanov obkľúčiť. Protivníkom však už neboli Palestínčania, ale Sýrčania. Samozrejme, aj nad Sýrčanmi začali víťaziť, najmä nad ich letectvom. Američania začali biť na poplach, sýrsky neúspech mohol upevniť vzťahy tejto krajiny so Sovietskym zväzom. Izraelčania víťazili nad Sýrčanmi, ktorí stratili neúmerne vysoký počet lietadiel.

Varovaním pre Izraelčanov však mala byť jedna veľmi nechutná epizóda: zadržali dve príslušníčky spojeneckých maronitských oddielov, ktoré mali dve veľké vrecia plné odrezaných uší a prstov. Mali patriť zabitým Palestínčanom. Hoci boli Izraelčania znechutení, dôsledky nepredvídali. Postup na Bejrút pokračoval. V dňoch 16. a 17. septembra maroniti zmasakrovali ženy a deti v palestínskych utečeneckých táboroch v Bejrúte, Sabra a Šatila. Muž obvinený z vraždenia žien sa obhajoval tým, že ženy rodia deti a z tých vyrastajú teroristi. Brutálny masaker otriasol svetovou verejnou mienkou a značná časť Izraelčanov pochopila, že sa nechala vtiahnuť do špinavej hry a že sa stali spojencami prinajmenšom fašizoidných živlov.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984