Túžba ako nádej a odpustenie

Hra Eugena O´ Neilla Túžba pod brestami rozšírila repertoár Divadla Slovenského národného povstania v Martine nielen o americkú dramatiku, ale priniesla aj novú tému (premiéra 7. 4. 2000). Hoci sa dej odohráva v polovici minulého storočia, autor zachytáva krízu citového a duchovného života jednotlivca.
Počet zobrazení: 1662

 

Hra Eugena O´ Neilla Túžba pod brestami rozšírila repertoár Divadla Slovenského národného povstania v Martine nielen o americkú dramatiku, ale priniesla aj novú tému (premiéra 7. 4. 2000). Hoci sa dej odohráva v polovici minulého storočia, autor zachytáva krízu citového a duchovného života jednotlivca.

O´Neill je dramatikom krízy, nie východísk (Milan Lukeš), čitateľovi nepredkladá americký sen spoločnosti, ale naopak, odokrýva vnútorný svet človeka. O čom dnes Túžbu pod brestami hrať? O honbe za majetkom? O vzťahu syna k otcovi, ktorý v O´Neillovej tvorbe končí víťazstvom otca? O vzťahoch ženy a muža, kde je žena silnejším partnerom? O materskom princípe (matka - syn), v ktorom sa prostredníctvom materského bozku premieňa sexuálna žiadostivosť na akt a dlhotrvajúcejší vzťah, ktorý sa premení na lásku a vyvrcholí tragicky?

To všetko je totiž obsiahnuté v tejto hre. Otec Efraim Cabot sa na staré kolená po tretíkrát ožení, dvaja dospelí synovia odídu do Kalifornie hľadať zlato (starší Šimon a mladší Peter) a tretí najmladší, Eben, zostáva. Jeho počiatočná nenávisť k nevlastnej mladej matke pramení z materského komplexu syna, ktorý predčasne stráca vlastnú matku, ako aj z vnútorného strachu pred otcom - despotom, čo podceňuje svoje deti. Je len logické, že v takejto atmosfére musí prísť k vyvrcholeniu zakrývanej nenávisti a prebúdzajúcej sa túžby u obidvoch mladých. A to aj za cenu hriechu.

Slnko ako nádej Slnečné lúče, ktoré presvetľujú javisko, nie sú nositeľmi hriechu. Sú vierou v lepší život (odchod Šimona a Petra do Kalifornie), nádejou (Ebenovo "odkúpenie" farmy od bratov, hospodárenie na vlastnom, nový život), odpustením (Ebenovo prevzatie spoluzodpovednosti za vraždu syna, potvrdenie vzájomnej lásky s Abbie). Teplé lúče slnka vyvolávajú pozitívne myslenie, osvetľujú nielen hrdinov O´Neillovho príbehu, ale v závere nepriamo zasahujú aj diváka a vyvolávajú očistu.

Postavy v martinskej inscenácii nevnímajú neporiadok, v ktorom žijú. Scéna je odrazom ich vnútorného rozpoloženia. Jozef Ciller len náznakovo člení jeden priestor na viacero. Visiace lampy osvetľujú izbu mŕtvej Ebenovej matky, spálňu jeho terajšej matky, izbu bratov a kuchyňu. Nerovný povrch podlahy (prepadliská - v konaní i cítení ľudí), ako aj roztrúsené kamene nepripomínajú len neúrodnú zem, ale asociujú aj ťažobu, ktorú Efraim Cabot, ale aj Eben a Abbie so sebou nosia. Kusy dosiek (podlahy), čo visia aj nad javiskom akoby utláčali k zemi čo aj najmenší pokus o vymanenie sa z tohto priestoru. Ebenovo priznanie spoluviny za zabitie syna je vlastne útekom. Pred otcom, mŕtvou matkou, ale najmä oslobodením sa od tohto prostredia.

Potlačenie emócií Efraim má majetok, preto je osihotený. Abbie a Ebena spája žiadostivosť po majetku. Ale aj mladosť, túžba tiel i duší. Efraim si priviedol ženu, vlastní ju, Abbie zas túži vlastniť farmu, na to využíva Ebena: "Myslíš, že som sa do teba zaľúbila - do takého slabocha? Ja ťa potrebujem len pre svoj vlastný zámer. Aj sa mi to podarí, lebo som silnejšia ako ty." Jana Oľhová v tejto postave je stoicky agresívna, vyzývavá (jej posed s roztiahnutými nohami takmer pozýva ešte stále so sebou bojujúceho Ebena na viac ako je len materská láska). Oľhovej Abbie sa vzdáva ženskej príťažlivosti (a to aj napriek výraznému líčeniu), predostiera fyzickú, najmä duševnú silu, je priamočiara, v nenávisti i láske.

Eben Miloslava Kráľa je zložitejšia a rozporuplnejšia postava. V porovnaní s bratmi sa sprvu prejaví ako jemnejší, vzápätí je tvrdší (vo svojom vzťahu k otcovi, ako aj k Abbie). Fyzicky je mladší ako nevlastná matka, nemá na tvári toľko tvrdosti, odhodlanosti ako Abbie, ale napriek tomu (a možno práve preto) pohľadom, gestom, intonáciou provokuje. Jeho mladosť a sila, ktorú letmo podporuje i kostým (Mária Cillerová), jemná chlapčenská arogancia vyzýva k pohladeniu, objatiu. Napriek predstieranému vnútornému pokoju, ktorý sa prejavuje v postoji (ruky vbok), chôdzi i v pohľade vyžaruje z Kráľa vášnivosť i žiadostivosť chlapa. Tá sa po náznakovej scéne milovania, po fyzickom akte, premieňa na vyrovnanosť. A opäť pohľad očí, pohyb, reč lepšie vyjadria nielen nový vzťah Ebena k Abbie, ale aj jeho vlastnú premenu.

Ján Kožuch ako Efraim Cabot je výrazná osobnosť. Postoj, gesto, chôdza navodzujú rešpekt. Nechce vidieť, nechce vedieť. Nehrá starca neschopného splodiť syna, hoci pôsobí unavene. Efraimova mäkkosť akoby práve podporovala vyvrcholenie sexuálnej túžby Abbie a Ebena.

Aj tu, podobne ako v Timravinom Skone Paľa Ročku, či Rakúsovej Piesni o studničnej vode má silné vyznenie hlas ľudu, ktorý sa zo svojej pozície vysmieva Efraimovi. Sviežim vánkom prvej časti (je ťaživejšia a zdĺhavá) sú výstupy Šimona a Petra (Michal Gazdík, František Výrostko), ktorí vniesli komediálny charakter do ponurého Efraimovho domu.

Autorka (1953) je teatrologička a pracovníčka Kabinetu divadla a filmu SAV.

Divadlo Slovenského národného povstania Eugene O´ Neill: Túžba pod brestami Preklad: Matúš Oľha, Dramaturgia a hudba: Róbert Mankovecký, Scéna: Jozef Ciller, Kostýmy: Mária Cillerová, Réžia: Matúš Oľha

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984