Poviedky - výkladná skriňa
Po takmer polstoročí sa aj k slovenskému čitateľovi dostáva miniatúrny výber poviedok talianskeho prozaika a dramatika Dina Buzzatiho. Aspoň čiastočne sa tak zapĺňa ďalšie z bielych miest v slovenskej prekladovej tvorbe. Hoci má Buzzati na konte viacero románov (v slovenskom preklade vyšli Tatárska púšť a Zvláštnosti lásky), divadelných hier a básnických zbierok, za "výkladnú skriňu" jeho rozprávačského umenia sú považované práve jeho poviedky.
Výber jedenástich poviedok Sedem poschodí (Slovenský spisovateľ, 1999) na malej ploche predstavuje nosné témy Buzzatiho poetického sveta. Na viacerých miestach sa opäť stretávame s motívmi, ktoré autor majstrovsky spracoval v románe Tatárska púšť. Kráľ (Sedem poslov) i námorník (Kolomber) premárnia prakticky celý svoj život nasledovaním nezmyselnej vidiny a márnym čakaním na vysnívaný moment, ktorý mal dať ich životu zmysel. Rovnako častá je u Buzzatiho téma smrti a analýza absurdných reakcií ľudí, ktorí s ňou prichádzajú do styku (Kabát, Sedem poschodí). V ďalších poviedkach sa objavuje téma fatalizmu a neslobody (Myši), kritika falošnosti a vypočítavosti (Tvor, ktorý sa začína na em, Pes, ktorý uvidel Boha) a výsmech z predsudkov a ľudskej hlúposti, zvlášť ak nadobúdajú takpovediac "masový" charakter (Pes, ktorý uvidel Boha, Vajce).
Buzzatiho rafinovaný štýl Už na prvý pohľad je zrejmá autorova záľuba v bizarných témach, pri rozvíjaní ktorých môže naplno uplatniť svoju výnimočnú predstavivosť. V Buzzatiho svete žijú vedľa seba nadprirodzené bytosti i obyčajní smrteľníci a zázraky sú povolené. Samozrejme, využívanie fantastických, nereálnych prvkov nie je samoúčelné. Slúži na vytvorenie kontrastu, na spochybnenie a sproblematizovanie reality, ktorá pri porovnaní často vyznieva absurdnejšie a nepochopiteľnejšie, ako tá najfantastickejšia rozprávka. Sám autor tvrdil, že "rozpráva iba o veciach a emóciách, ktoré skutočne zažil".
Buzzatiho štýl je vecný a priamočiary, na pohľad jednoduchý, pritom však technicky vyspelý. Vo svojich príbehoch analyzuje správanie ľudí, odhaľuje ich pohnútky, ich slabé stránky a poukazuje na nehumánnosť mnohých zaužívaných noriem a konvencií. Svojím až "kronikársky" podrobným rozprávaním, raz zámerne monotónnym, raz ironickým, vytvára znepokojujúcu, ťaživú atmosféru, kde tradičné istoty prestávajú byť istotami. Rafinovaných spôsobom vám vnukne pochybnosti a potom vás, neistých, ponechá napospas vlastným myšlienkam.
Chýba ironický podtón originálu Keďže vzhľadom na obmedzený priestor nie je možné detailne hodnotiť výkon prekladateľa, obmedzíme sa na niekoľko poznámok. V zásade sa dá preklad Stanislava Vallu hodnotiť kladne, hoci by mu určite prospel voľnejší prístup, teda menšia závislosť od originálu a odvážnejšia modernizácia. Za výraznejší nedostatok považujeme skutočnosť, že prekladateľ v niektorých prípadoch nepostrehol ironické zafarbenie originálu.
Uvediem aspoň jeden príklad: "Nessuno lo confessera, gli abitanti di Tis sono rustici ed emancipati, mai dalla loro bocca sentirete uscire la veritá: che hanno paura di un cane, non di essere addentati, semplicemente hanno paura che il cane li giudichi male."
V preklade S. Valla čítame: "Nikto to neprizná, obyvatelia Tisu sú neotesaní a slobodní, z ich úst nikdy nezačujete pravdu: že sa boja psa, nie preto, že by ich pohrýzol, jednoducho majú strach, že by ich odsudzoval." Spojenie "neotesaní a slobodní" nezachováva ironický podtón originálu, ba dalo by sa povedať, že nedáva žiadny zmysel. Domnievame sa, že vhodnejšie by bolo preložiť zvýraznené slovné spojenie ako "emancipovaní vidiečania", kde je zachovaný zmysel, ako aj ironický náboj vyjadrenia.
Na záver chcem popri profesionálnej vďačnosti za vydanie tohto výberu vysloviť aj výčitku na adresu vydavateľstva. Domnievam sa totiž, že ak sa už na tento projekt podujalo, mohlo investovať aj do niekoľkých desiatok strán navyše a vydať reprezentatívnejší výber z tvorby jedného z najznámejších talianskych prozaikov tohto storočia.
Autorka (1974) je doktorandka na FiF UK
