Skromný, ale trvalý
Tí, ktorí navštívili niektorú z republík bývalého ZSSR v Strednej Ázii, sa určite stretli s vtipom: Hrá sa prezident s vnukom a pýta sa ho, čím by chcel byť. Prezidentom! - hrdo odpovedá vnuk. Ty si ale hlupáčik, kára svojho vnuka dedo-prezident. Načo by nám boli dvaja prezidenti?
Najvyšší soviet Turkménskej SSR prijal 22. 8. 1990 Deklaráciu o štátnej suverenite. O dva mesiace neskôr bol dovtedajší prvý tajomník ÚV KSS Turkménska Saparmurat Atajevič Nijazov zvolený (na päť rokov) za prvého prezidenta. Vtedy sa ešte hovorilo o akejsi demokracii. Pre istotu sa 21. 6. 1992 konali nové prezidentské voľby, v ktorých ho so ziskom 99,5% hlasov znovuzvolili za prezidenta. V roku 1994 sa uskutočnilo referendum o predĺžení prezidentských právomocí do roku 2002. Sivovlasý favorit Gorbačova dostal tak ďalší bianco šek, pričom prezidenta absolútne oddane podporovala Demokratická strana (pôvodne Komunistická strana Turkménska). Na svojom 25. zjazde sa premenovala, ponechala si majetok, štruktúry a predsedu Nijazova. Navyše bola, je a zrejme ešte chvíľu bude jedinou legálnou politickou stranou v krajine. Jej predseda a prezident zmenil v štáte len to, čo mohlo ohrozovať jeho panovanie. Systém spočívajúci na monarchistickej vláde komunistických tajomníkov v scénografii voľného trhu a stredoazijokracie ostal nedotknutý. Absolutizmus sa stal vierovyznaním Turkmenbašiho, ktorý je všade. Na bankovkách, v autobusoch, v parkoch. Jeho sochy sú po celej krajine. Koncom minulého roka došli v Ašgabade k novému poznaniu. Načo míňať peniaze na voľby, ak by Nijazov dostal zasa 99,99% hlasov? Preto mu parlament ponúkol doživotné prezidentovanie. Nemusí, ale môže. Turkmenbaši sa skromne zamyslel. Ponuku nakoniec prijal. Treba šetriť. A vnuk? Dorastie a pochopí, čo je to súdruh, pán, demokrat a najmä chán v jednej osobe.
Autor (1959) je tajomník Zahraničného výboru NR SR
