Posolstvo na konci milénia

Niekoľko dní pred Vianocami, pred vianočnými hrami ľudového divadla (ktoré sa našťastie ešte na našom území udržali), Divadlo Slovenského národného povstania potichučky, bez masmediálnej podpory, uviedlo scénickú realizáciu "poviestky" Kristíny Royovej Bez Boha na svete (premiéra 17. 12. 1999).
Počet zobrazení: 1211

Niekoľko dní pred Vianocami, pred vianočnými hrami ľudového divadla (ktoré sa našťastie ešte na našom území udržali), Divadlo Slovenského národného povstania potichučky, bez masmediálnej podpory, uviedlo scénickú realizáciu "poviestky" Kristíny Royovej Bez Boha na svete (premiéra 17. 12. 1999).

Royovej "poviestka", t.j. menšia povesť, uvádzaná aj ako rozprávka či idyla, nie je predlohou vianočnej hry. Napriek tomu divák môže z inscenácie režiséra Rastislava Balleka, najmä z jej scénografickej (scéna Ján Novosedliak), ale i kostýmovej zložky (Mária Cillerová), vidieť isté súvislosti s ľudovým divadlom. Inscenácia má najbližšie k scénickému čítaniu, ako ho u nás poznáme z práce režiséra Petra Scherhaufera. Základom pre inscenačný tím R. Balleka a dramaturga Martina Kubrana sa stala predloha Kristíny Royovej z roku 1893 (odvtedy vyšla v mnohých vydaniach v rôznych jazykoch). Royovej rozprávanie je vlastne rozprávkou o osude malého Martinka, ktorý žil bez rodičov, spočiatku bez viery v Boha, pretože nevedel o Ňom nič. Napokon začal tak silno veriť v Neho a v jeho skutky, až na to doplatil životom. Hraničí však s poviedkou zo života, ktorá sa zameriava na osoby s charakteristickou duševnou vlastnosťou (v tomto prípade čistota, viera). Aj keď sa nám z dnešného pohľadu zdá naivná, smerujúca až k moralite, jej martinské scénické prerozprávanie nadobudlo nové dimenzie.

Odkaz na vianočnú hru Východiskovým materiálom inscenácie - scénického čítania Bez Boha na svete je mierne upravený (zoštíhlený) text. Interpretujú ho herci Andrej Štermenský, Miroslav Kráľ, Martin Hronský. Literárny materiál je tu z hľadiska klasického chápania divadla prvotnou, východiskovou zložkou. Najsilnejšie v zmysle katarzného účinku pôsobia scénické situačné znaky a ich usporiadaním (strihy, skratky) a vznikajú ešte ich ďalšie významy.

Príchod troch hercov v kostýmoch i s maskami (pokrývky hlavy - šišiaky so zúbkovým zakončením a s otvormi pre oči a ústa, ktoré môžu byť zároveň aj kuklou) asociuje príchod troch kráľov oblečených do bordovej, fialovej i zlatej farby. Rozostrú bielu plachtu, na ktorú položia rekvizity - časti zmenšenej dediny (kostol, stromy) a zvestujú narodenie: Dieťa! Royovej text interpretuje jeden herec, alebo súčasne dvaja či traja. Niekde spolu, inokedy s jednou alebo aj dvoma ozvenami. Opakovanie slov (epizeuxa) na jednej strane zosilňuje výraz (nepriamo pripomína voice-band), na druhej pripomína vyhľadávanie eufonickosti v jazyku autorky. Takáto interpretácia, najmä ak nie je slovu vždy rozumieť, pôsobí monotónne a zdĺhavo. Preto je divadelnejšia a aj imaginatívnejšia druhá, obrazná línia, ktorá idylickú autorku dopovedá a ozvláštňuje. Herci si medzitým podľa textu a postáv, z pozície ktorých interpretujú text, snímajú či opäť zakladajú šišiaky, vyzliekajú kabátce, zostávajú len v košeliach a nanovo sa obliekajú, prezliekajú, líčia.

Najsilnejšími okamihmi tohto "čítania" je vykopávanie hrobu, vytvorenie predstavy cintorína, ,,zahádzanie" kostola čiernou zemou, asociácia Božieho hrobu (plachta, rám, ovečka), zbitie rámu s klincami, ktorými predtým ukrižovali Martinka. Ten však neroztiahne ruky, nevstane na tretí deň ako On, a napriek tomu, že vyslobodil ovečku, prichádza o vlastný život.

Nespravodlivosť či osud Martinka zakryje napokon biela plachta (počas šesťdesiatich minút "čítania" nadobúda viacero významov). Martinko je v nebi. Postavy prinášajú v rôznych veľkostiach dvadsaťštyri ovečiek. Ostatné (svetské) veci (stolce) vynesú von, nabok. Tri masky - šišiaky na stolčeku vzadu signalizujú spojenie prvkov ľudového divadla s vážnym posolstvom. Divák v martinskom Štúdiu, ktoré má hľadisko postavené pod ostrým uhlom, sa na nebo pozerá zvrchu, tak, ako predtým traja králi, keď si dedinu, (teda svet na zemi) postavili a dívali sa naň zvrchu a odtiaľ aj s vecami i postavami pohybovali.

Premeny režiséra Posledná dramaturgicko-režijná práca Rastislava Balleka na scéne DSNP doposiaľ najviac odokrýva nepokojnú autorskú, ale i ľudskú dušu. Neustále hľadanie a doposiaľ vari i nachádzanie odpovede na vlastné otázky, kladené však slovom či odkazom iných autorov (Vajanský - Pustokvet, Vámoš - Bez Boha na svete) vyvrcholilo v scénickom priblížení navonok jednoduchého, priam priezračného idylického dielka, ktoré však o to viac môže optikou metafory klásť otázky o živote a viere. Môže vyvolať ilúziu krásy a dobra, môže utvrdzovať, ale aj vyvolávať pochybnosť viery v Neho. Práve preto táto inscenácia nie je len predvianočnou rozprávkou pre deti, ale je posolstvom k zamysleniu sa nad poslaním človeka na Zemi.

Autorka (1953) je teatrologička a pracovníčka Kabinetu divadla a filmu SAV.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984