Eduard Bernstein a Tomáš G. Masaryk
Pred vyše sto rokmi, v roku 1899 vyšla kniha nemeckého sociálnodemokratického politika, Engelsovho blízkeho spolupracovníka, Eduarda Bernsteina s názvom Predpoklady socializmu. Český historik Zdeněk Šolle sa v nasledujúcom príspevku zamýšľa nad jej historickým významom.
Posledné dve desaťročia XIX. storočia boli obdobím, keď na jednej strane stabilita a rastúca úroveň spoločenského života dosahujú v Európe vrchol. Súčasne sa však začínajú prejavovať prvé symptómy krízy, ktorá v nadchádzajúcich desaťročiach zachvátila všetky zložky spoločenského života a napokon strhla ľudstvo do vojnových katastrof dosiaľ nepoznaných rozmerov. Spoločnosť, vyrastajúcu z pôdy klasického buržoázneho liberalizmu vytlačovala vznikajúca moderná "masová" spoločnosť. V pohybe boli hodnoty kultúrne i morálne. Stále širšie ľudové masy sa politicky aktivizovali, demokracia postupovala, súčasne sa však v nových formách a s nebývalou silou prejavovali aj účinky reakcie.
Rastú rasistické hnutia, antisemitizmus, pangermanizmus, zostruje sa napätie medzi štátmi. Mnohonárodnostnou rakúsko-uhorskou ríšou otriasajú narastajúce národnostné problémy. Revolučný socializmus, ktorého ideologické základy vytvorili na začiatku druhej polovice XIX. storočia Marx a Engels a o ktorého rozšírenie a upevnenie v socialistických stranách II. internacionály sa zaslúžil najmä Karl Kautsky, splnil do konca XIX. storočia svoju veľkú historickú úlohu.
Zásluhou marxistického socializmu sa masy bezprávneho a bezmedzne vykorisťovaného proletariátu z počiatočnej fázy kapitalistického liberalizmu v krajinách západnej a strednej Európy do konca XIX. storočia politicky emancipovali a integrovali do meštiackej spoločnosti. Ďalší sociálny a politický vývoj európskej spoločnosti dával však za pravdu nie pôvodným revolučným koncepciám socializmu, ale ich revizionistickej modifikácii. Význam veľkých sociálnych ideológií, ktoré vyrástli pôvodnej liberálnej meštiackej spoločnosti, ako bol práve marxistický socializmus, postupne klesá. Oprávnenosť Bernsteinovej kritiky marxizmu, ktorú vyslovil v knihe Predpoklady socializmu, sa naopak zosilňuje. Bernsteinova známa veta: "Cieľ je ničím, hnutie všetkým", sa zdá byť prorockou. Revolučný cieľ marxizmu, ktorý bol pre socialistov v XIX. storočí reálnou perspektívou, začal byť od začiatku XX. storočia stále iluzórnejší. Ale význam socialistického hnutia ako hlavnej spoločenskej sily v boji za demokraciu a obranu práv a záujmov sociálne slabých, utláčaných a vykorisťovaných nemizne.
Masaryk a Bernstein Český národ sa môže pýšiť tým, že český filozof, sociológ a politik T. G. Masaryk ako predvídavý a citlivý pozorovateľ života zaregistroval tieto postupné spoločenské premeny hneď na ich začiatku. Svoju kritiku napokon zhrnul v rozsiahlej práci Sociálna otázka, ktorá vyšla v roku 1898. V jej závere Masaryk napísal: "Socializmus má nevysychajúci prameň v očividných nedokonalostiach a nemravnostiach mnohých spoločenských ustanovizní, má svoju živnú pôdu v tej mohutnej duševnej a hmotnej biede veľkých más všetkých národov - vecná kritika marxizmu tento prameň neodstráni. Aj keby marxizmus bol úplne pochybený dokonca keby to aj marxisti v úplnosti priznali, socializmus tým nepadne. Aj to už poznal a povedal socialistický teoretik. Varoval by som odporcov socializmu, aby z krízy v marxizme nečerpali nádeje pre svoje strany - táto kríza môže nakoniec priniesť socializmu veľkú silu, ak jeho teoretici a vodcovia budú úplne slobodne a úprimne kritizovať svoje základy a prekonávať ich nedostatky".
V súvislosti so svojou prácou na Sociálnej otázke Masaryk tiež nadviazal priamy písomný kontakt s poprednými zahraničnými socialistickými teoretikmi a politikmi, menovite Kautským a Bernsteinom. V liste Eduardovi Bernsteinovi 29. júla 1899 Masaryk napísal, že sa síce osobne nepoznajú, sú však v intenzívnom duchovnom kontakte, pretože Masaryk už dlhší čas sleduje Bernsteinove publicistické práce. Hoci sám, na rozdiel od Bernsteina, nie je socialistickým politikom, ale iba teoretikom s hlbokým záujmom o socializmus, predsa vo svojich teoretických úvahách o vývoji socializmu dospel k záverom veľmi blízkym Bernsteinovi.
V tomto duchu tiež Masaryk v Našej dobe ocenil Bernsteinove Predpoklady socializmu: "Bernsteinova kniha úplne potvrdzuje moje závery o marxizme. Úplnejšie potvrdenie som si ani nemohol želať. Bernstein sa vyslovuje proti revolúcii, chce, aby marxisti boli stranou sociálne reformnou (pravda, radikálnejšou než iné strany); neodporuje kompromisom s inými, príbuznými stranami. Skrátka a dobre, Bernstein opúšťa marxizmus v hlavných tézach". Masaryk vytýka Bernsteinovi jedine to, že vraj sporné miesta proti marxizmu formuloval ešte príliš šetrne a "nerozhodne, čím vraj umožnil, aby proti nemu Kautsky zahájil polemiku." Potom Masaryk poukazuje na vnútornú príbuznosť Kautského s revizionistami, pretože Kautsky síce polemizuje s Bernsteinom, "a predsa mohol by urputný marxista tiež jeho knihu o agrárnej otázke dať na index. Pretože aj Kautsky si koniec koncov v oblasti poľnohospodárstva nevie poradiť inak, než že dáva reformné rady, ktoré zároveň dávajú nesocialisti. Pritom však tiež opúšťa ortodoxné učenie Marxa a nota bene v bodoch, pre ktoré viedol polemiku s Bernsteinom."
Slepá ulička boľševizmu Narastajúca kríza sociálnopolitických hnutí, ktoré vyrastali z pôdy pôvodnej liberálnej meštiackej spoločnosti po prvý raz vyvrcholila v roku 1914, keď vypukla prvá svetová vojna. Na jej konci došlo v Rusku k revolúcii. Bola výsledkom dlhotrvajúcej a mohutnej krízy ruskej spoločnosti za cárizmu. V dôsledku revolúcie upevnili svoju moc boľševici na čele s Leninom, ktorý interpretoval ruskú revolúciu ako začiatok revolučného riešenia všetkých sociálnych a politických problémov celého ľudstva. Ideologickým výrazom obrodenia revolučných prognóz marxizmu XIX. storočia mal byť v XX. storočí leninizmus, organizačnou základňou sa mala stať III. komunistická internacionála.
Na konci XX. storočia je už na základe skúseností s komunistickými režimami v strednej a východnej Európe očividné, že interpretácia ruskej revolúcie v duchu leninizmu neznamená obrodenie revolučných prognóz marxizmu XIX. storočia a nie je začiatkom revolučného riešenia sociálnych a politických problémov ľudstva v duchu pokroku a demokracie. Naopak, nezvratne sa potvrdilo, že je to slepá ulička bez akejkoľvek pozitívnej perspektívy, ktorá viedla iba do područia sovietsko-ruského imperializmu. Ten sa však na konci 80. rokov ocitol na pokraji zničujúcej krízy.
To bol hlavný predpoklad, že národy strednej Európy napokon mohli vyvodiť dôsledky zo svojich tragických historických skúseností a zvrhnúť vo svojich krajinách nenávidené komunistické režimy. Tak sa uvoľnila cesta k riešeniu súčasných pálčivých sociálnych problémov vo všetkých oblastiach sveta.
(Prevzaté zo českého sociálnodemokratického časopisu Trend č. 6, ročník 1999. Skrátil a upravil Peter Greguš.)
