Globálna kultúra mieru

Rok 2000 prináša okrem predčasných falošných osláv milénia predsa len jednu zvláštnosť. Organizácia spojených národov ho vyhlásila za Medzinárodný rok kultúry mieru. A hoci kadekto pochybuje o zmysle týchto "medzinárodných rokov", predsa len je výber témy na toto obdobie viac ako symbolický.
Počet zobrazení: 1152

Rok 2000 prináša okrem predčasných falošných osláv milénia predsa len jednu zvláštnosť. Organizácia spojených národov ho vyhlásila za Medzinárodný rok kultúry mieru. A hoci kadekto pochybuje o zmysle týchto "medzinárodných rokov", predsa len je výber témy na toto obdobie viac ako symbolický.

Samozrejme, nikto nečaká a očakávať ani nemôže vybudovanie novej kultúry v priebehu jedného roka. Jeden rok je však dostatočne dlhá doba, aby ľudstvo dostalo aspoň novú ideológiu, ktorá sa neskôr môže stať základom novej kultúry. Niet pochýb o tom, že zámer OSN je aj v tomto smere univerzálny, hoci globálna civilizácia napriek sporadickému a nesystematickému úsiliu dosiaľ neexistuje. Tvorcovia tejto myšlienky však správne vycítili, že mier je hodnotou univerzálnou, hodnotou aplikovateľnou na všetky civilizačné okruhy.

Najvyššia hodnota Môžeme ísť dokonca ešte ďalej: mier je nielen univerzálnou, ale aj najvyššou hodnotou, predpokladom pestovania a rozvíjania všetkých ostatných humánnych hodnôt, vrátane ľudských práv, sociálnej spravodlivosti, slobody, demokracie a podobne. Ak chceme zjednocovať ľudstvo na nejakých univerzálnych princípoch, potom mier je najlepším východiskom. Pravda, existujú isté civilizačné bariéry, ktoré zvádzajú k predstave, že zjednocovanie hodnotového systému ľudstva je nereálne. V tejto súvislosti sa myslí najmä na Arabov. Islam skutočne uprednostňuje pred kresťanskou ideou mieru spravodlivosť. To však neznamená, že ak chceme postaviť mier na najvyššiu priečku atribútov kultúry, musíme popierať islamský ideál spravodlivosti. V hlbšom ponímaní sú tieto hodnoty neoddeliteľné. Niet mieru bez spravodlivosti, rovnako ako niet spravodlivosti bez mieru. Pokoj zbraní nemožno nazvať mierom. Mier treba budovať, mier sa nedá nastoliť. Pestovanie kultúry mieru, po ktorej volajú Spojené národy je dlhodobou záležitosťou, ktorá si vyžaduje nielen zmenu civilizačných paradigiem, ale aj a najmä zmenu prístupu a hodnotenia reality, vrátane používania jazyka. Kultúra mieru sa totiž začína už v lingvistickom prejave, v spôsobe vyberania jazykových prostriedkov, ktoré posúvajú naše myslenie do niekedy úplne nechcenej roviny.

Demilitarizácia vedomia Na stránkach týždenníka SLOVO sme už hovorili o tom, aké asociácie a reakcie môže vyvolať slovník, ktorý je vo svojej podstate militaristický. Kultúra mieru totiž predpokladá, že z bežného slovníka vypadnú slovné spojenia ako mierová invázia, preventívna vojna, humanitárne bombardovanie, vybojovanie mieru atď., ktoré sú nielen neetické, ale aj nelogické. Začať možno už pri názvoch inštitúcií. Keď svet straumatizovaný prvou svetovou vojnou, menil svoje ministerstvá vojny na ministerstvá obrany, išlo viac-menej o symbolický krok, ktorý mal spoločnosti pripomenúť základnú funkciu armády, resp. to, o čo by jej malo ísť predovšetkým. Dnes, desať rokov po skončení studenej vojny, by sme mali tiež prehodnotiť názvy niektorých inštitúcií a prispôsobiť ich modernému chápaniu bezpečnosti, a to nielen v súvislosti s proklamovanou ambíciou vybudovať kultúru mieru. Trend v tomto smere je, zdá sa, zreteľný. Aj Európska únia nezriadila post vysokého komisára pre spoločnú obrannú, ale bezpečnostnú politiku. Aj v Bielom dome nemajú poradcu pre obranu, ale bezpečnosť. Z tohto miesta navrhujeme, aby slovenská vláda prekročila svoj tieň malosti, nečakala na pokyn z Bruselu a premenovala ministerstvo obrany na ministerstvo bezpečnosti. Som presvedčený, že by šlo o prvý, hoci len symbolický krôčik k zmene myslenia v tomto smere. Kultúra mieru v sebe obsahue filozofiu pokoja a miernosti, demilitarizáciu vedomia, ktorá formuje spoločenskú klímu a ovplyvňuje tým aj politické trendy.

Proroci ako revolucionári Tvorba kultúry mieru predpokladá využitie všetkých duchovných prúdov, ktoré formovali civilizačné okruhy ľudstva po celé tisícročia. V židovsko-kresťanskej tradícii bol mier vždy čímsi viac ako nevojnou, bol interpretovaný ako výsledok zmeny v človeku. Starý zákon ju chápe ako harmóniu a jednotu medzi ľuďmi, prekonanie odlúčenosti a odcudzenia. Prorocký pojem mieru vlastne definuje hranice ľudských vzťahov. Nezužuje ho však len na humánne prostredie, ale vníma ho tiež ako mier či harmóniu medzi človekom a prírodou. Človek končí so snahou vládnuť prírode, stáva sa prirodzeným a rovnako aj príroda sa stáva ľudskou. Človek a príroda prestávajú existovať v rozpore a stávajú sa jednotným celkom. To je mier podľa prorokov. Proroci sú revolucionári, ktorí okradli násilie a moc o ich mravné a náboženské prestrojenie. Títo muži totiž odhalili, že na to, aby sa vláda násilia udržala, museli byť mysle ľudí neustále pokrivované takým spôsobom, aby obaja (teda vládcovia i ovládaní) verili, že ich postavenie a celková situácia je určená bohom, mravným zákonom. Starý zákon však postavil lásku a mier do neoddeliteľného vzťahu k slobode a nezávislosti.

Ateizmus ako revolta Otázka teda znie, prečo sa tieto hodnoty hlbšie neodrazili v živote spoločnosti. Odpoveď sa už dávnejšie pokúsil nájsť Erich Fromm, ktorý upozornil, že ateistická pozícia trpí tým istým komplexom ako teistická. Do popredia totiž vysúva skôr pojem boha, než hodnoty, ktoré symbolizuje. Preto aj ateizmus je v prvom rade vyjadrením revolty voči princípu najvyššieho vládcu a nie odpoveďou na psychický problém človeka. Z tohto dôvodu nemožno ani stredovekú Európu nazvať kresťanskou, ale teistickou a tu sa zrodili aj všetky problémy zneužívania ideológie lásky na mocenské, a tým aj násilné ciele. Veľmi dobre sa v tomto smere spolupracuje s budhistickou tradíciou. Budhisti chápu pacifizmus predovšetkým ako vnútorný mier - ak je vojna v našom vnútri, nepotrvá dlho a budeme bojovať s ostatnými, dokonca i s tými, ktorých milujeme. Jednou z veľkých budhistických inšpirácií pre tvorbu kultúry mieru je preto hlboké vnímanie vlastných pocitov.

V konečnom dôsledku (a to bez ohľadu na našu ateistickú či teistickú pozíciu) však musíme pamätať na to, že mier vo svete nie je možný dovtedy, kým nedôjde k zmieru medzi náboženstvami. A hoci jednotlivé náboženstvá už evidentne vyčerpali svoju schopnosť hlbšie ovplyvňovať spoločenské pohyby (kresťanstvo najmenej od reformácie) a ľudstvo bez akýchkoľvek pochýb potrebuje novú hnaciu ideológiu svojho rozvoja, dnes musíme vychádzať zo stáročných tradícií civilizačných okruhov. Tradičné kultúry, ktoré ovplyvňovali a stále ovplyvňujú mentalitu národov sú neodmysliteľnou realitou, nevyhnutným východiskom, ktoré musíme brať do úvahy pri tvorbe kultúry mieru. Z toho však zároveň aj vyplýva, že jediný priestor, v ktorom je kultúra mieru uplatniteľná, je globálny, univerzálny. Žiaden civilizačný okruh nedokáže zabezpečiť tejto novej kultúre podmienky pre reálny rozvoj. Iniciatíva OSN je preto viac ako pochopiteľná.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984