Rímsky klub starne
Rímsky klub by sa mohol dostať do dejín ako jedno z najpodivnejších združení dvadsiateho storočia. Presne sto ľudí sa teší z doživotného členstva a pokiaľ niekto z nich nezomrie, nemožno prijať nikoho nového. Tomu zodpovedá aj priemerný vek, a na tých, ktorí sú ešte pred penziou, sa pozerá ako na mladé nádeje.
Na svojich konferenciách sa starnúci páni vždy znovu vracajú k roku 1972, keď uverejnenie "Hraníc rastu" jedným úderom urobilo klub svetoznámym. Ťažia z toho doteraz. Ani jedna z ďalších správ nezískala taký ohlas ako tá prvá. A nie je potrebné byť prorokom, aby sme mohli predpovedať, že všetky nasledujúce správy získajú ešte menší ohlas, pretože trh je preplnený publikáciami o svetových problémoch. Už od osemdesiatych rokov sa ozývajú hlasy, ktoré navrhujú Rímsky klub rozpustiť. Tieto návrhy počuť nielen od tých, ktorí by dotyčným pánom nikdy nenavrhovali, aby niečo také ako Rímsky klub vôbec založili. Oveľa vážnejšie však je, keď aj vo vlastných radoch počuť tlmené úvahy o existenčnej oprávnenosti Rímskeho klubu. Ba počuť o tom, že jeden z dvoch zakladateľov klubu, Alexander King, rozmýšľa o tom, že z neho vystúpi.
Aby rozptýlili pochybnosti o zmysle vlastnej existencie, členovia Rímskeho klubu hľadajú nové témy a rýchlo ich aj nachádzajú: okrem ekológie je to predovšetkým problém biedy. A aby si boli celkom istí, že neprepásli ducha doby, tak k tomu pridávajú aj diskrimináciu handicapovaných a žien, pričom pozorovateľovi neujde, že ženy a handicapovaní sú zaradení do tej istej kategórie a hovorí sa o nich jedným dychom.
Konkrétne návrhy Klub sa pokúša aj o riešenie problémov a na Expo 2000 v Hannoveri predstaví svoje konkrétne projekty. Potiaľ teda nemožno klubu vyčítať, že nič nerobí. A to, že sa jeho posledné správy pohybujú v prúde podobných analýz, možno považovať aj za dôkaz jeho úspechu. To by znamenalo, že posolstvo klubu bolo prijaté a prehĺbené aj mnohými inými skupinami a autormi. Na tomto pohľade je niečo správne. Ako konštatoval Ruud Lubbers na nedávnom zasadaní Rímskeho klubu vo Viedni, počet mimovládnych organizácií sa v súčasnosti počíta na tisíce. Tieto organizácie robia presne to isté, čo na začiatku sedemdesiatych rokov robil Rímsky klub, keď okrem Ammesty International a Červeného kríža existovalo len málo mimovládnych organizácií, ktoré by sa "na mieste" starali o riešenie problémov a brali by pri tom do úvahy veľké globálne súvislosti. Potiaľ sa teda penzisti môžu hrdo pozerať na svoje deti, svojich vnukov a pokojne užívať starobu.
Protirečenia Každý sociológ však vie, že organizácia sa nikdy nerozpustí sama od seba. Ak úloha, pre ktorú ju založili, je splnená, hľadajú si novú. To Rímsky klub neurobil, pretože mohol vychádzať z toho, že naliehavých svetových problémov bude vždy dosť, aby poskytovali látku na stále nové správy, analýzy a projekty. Vyrástli mnohí konkurenti a Rímsky klub musí odpovedať na otázku, čím sa odlišuje od ostatných. Na to je však slabo vystrojený, pretože doživotné členstvo a svojvoľne určený presný počet členov z neho robia spolok honorácií, ktorý len odráža problém prestarnutosti industriálnych spoločností. Keď sa už členovia Rímskeho klubu s nostalgiou pozerajú na svoje začiatky, mohlo by im niečo napadnúť o obidvoch zakladateľoch. Aurelio Peccei bol obchodníkom, ktorý pôsobil v svetových rozmeroch a vedel sa preukázať nadpriemernými úspechmi. Podobne aj Alexander King, ktorý požíval v Anglicku vysoký rešpekt ako vedec a organizátor vedy. Oboch spájalo tiež to, že zastávali názory, ktoré boli v menšine, lebo predbiehali svoju dobu. Preto by bolo zmysluplné, keby Rímsky klub flexibilnejšie ako doteraz zapájal do svojej činnosti originálne hlavy, ktorým sa ešte nedostalo všeobecného uznania za ich osobitosť, akými sú napr. Jimmy Carter, Daniel Goeudevert alebo Michail Gorbačov.
Zmena paradigmy Správa o "Hraniciach rastu" bola, ako sa dnes hovorí, "zmenou paradigmy". Príroda sa prestala chápať ako neohraničená a začala sa uznávať ako obmedzený zdroj. Zmenu paradigmy si však nemožno vynútiť a už vôbec ju nemôžu iniciovať ľudia, ktorí nestoja pod tlakom problémov. Samozrejme, stále si možno pripisovať zásluhy na mnohom významnom. Takou bola napr. správa "Faktor štyri", ktorú zostavil Ernest Ulrich von Weizsäcker, ktorý je tiež členom klubu, spolu s Armorym a Hunterom Lovinsom. Napriek tomu, takéto záslužné a čitateľné návrhy na šetrenie energiou nerobia Rímsky klub jedinečným. Stať sa jedinečným v zmysle svojho pôvodu a znovu nadobudnúť existenčné oprávnenie by klub mohol získať len vtedy, keby sa úplne zmenil. Keď Frederic Vester dokazuje, že je nevyhnutné, aby naša kultúra poznanie nielen exportovala, ale sa aj učila od iných kultúr, tak by sa takýto návrh mal odraziť aj v zložení klubu. Tu nemožno vždy čakať, až niekto zomrie.
V nadbytku o nedostatku A ešte niečo: rokovania sú príliš drahé. Predsa sa to len podobá groteske, keď Ind Ashok Kholsa vo Viedni pripomenie, že by sme mali zmeniť svoj životný štýl, a zároveň prostredie, v ktorom sa konferencia uskutočňuje, nemôžeme označiť ináč ako za luxusné. Možno ide o vedľajšiu vec, stojí za ňou však problém dôveryhodnosti. Keď sme totiž naozaj presvedčení, že Západ príliš márnotratne zaobchádza so svojim zdrojmi, nemali by sme ešte dodatočne zvyšovať nezmyselnú spotrebu.
(Neue Zürcher Zeitung, 293/1999)
