Európa potrebuje nových vizionárov
V uplynulom týždni sa toho zasa kadečo porozprávalo o predpokladanom vstupe kandidátskych krajín do Európskej únie. Pri všetkých tých spomenutých možných rokoch si treba uvedomiť, že aj toto je súčasť politickej hry, že deklarácie nemusia byť mienené úprimne, že jediným relevantným ukazovateľom je dnes naša snaha splniť podmienky v termíne, ktorý sme si stanovili. Nemôžeme predvídať vývoj v štrukturálnej reforme EÚ a najmä musíme brať do úvahy nálady obyvateľstva Európskej únie. Ukazuje sa totiž, že nielen kandidátske štáty potrebujú prointegračnú kampaň, ale možno ešte viac samotní občania EÚ, ktorí sú čoraz skeptickejší voči prijatiu nových členov. Zdá sa však, že dva piliere budúceho rozšírenia môžeme spoľahlivo predvídať už dnes. Po prvé, bude sa čakať na Poľsko. Akokoľvek to niektoré štáty spochybňujú a varujú Varšavu, že prvá vlna môže prebehnúť aj bez jej účasti, tieto výroky majú skôr propagandistický charakter s cieľom popohnať zaostávajúcu stredoeurópsku veľmoc. Pre EÚ je začlenenie Poľska do únie medzi prvými krajinami rovnako kľúčové ako v prípade Severoatlantickej aliancie. Nad štyridsaťmiliónovým trhom nemožno mávnuť rukou. No a po druhé, rozhodnutie Európskej únie vpustiť do svojich radov prvých uchádzačov z východnej Európy nebude technické, ale politické. To dáva predpoklad na scenár, ktorý najvehementnejšie presadzuje komisár EÚ pre rozšírenie Günter Verheugen - teda prijať naraz väčšiu skupinu kandidátov v počte 6 - 10 s tým, že k tomuto kroku by mohlo dôjsť (pri zohľadnení objektívnych okolností) pravdepodobne v roku 2005. Prečo práve tento dátum? Z jednoduchého dôvodu. Zásluhu za tento historický čin si bude chcieť pripísať ešte súčasná Európska komisia...
Najdôležitejším problémom európskej integrácie (a to nám uniká) však nie je rozšírenie. Budúcnosť Európy dnes potrebuje nových vizionárov, ktorí by oduševnili projekt zjednotenia starého kontinentu novými myšlienkami. Päťdesiat rokov po vynikajúcej Schumannovej iniciatíve takýchto vizionárov nevidím. Vidím len technokratov reflektujúcich iba na inštitucionálny zmysel EÚ a údajných lídrov, ktorí však európsku ideu zneužívajú na svoje úzko národné ciele. Schröder, Blair či Jospin nie sú Adenauer, Mitterand či Kohl. Oni chápu Európsku úniu skutočne iba ako predpolie vlastnej štátnej moci, ako nástroj na presadzovanie národných, často až nacionalistických záujmov. Tony Blair by sa chcel správať ako európsky vodca, v skutočnosti však pokrok v zjednocovaní Európy iba brzdí. Aj Európa potrebuje novú politickú generáciu.
