Veselo, bezstarostne, bez ambícií
Z javiska Malej scény SND na záver posledného predstavenia tejto sezóny na tejto scéne - Palárikovho Inkognita (premiéra 6. a 7. mája 2000) - zaznie: Nech žije slovenské divadlo! Hoci sú to slová viac ako stoštyridsať rokov staré, chce sa nám veriť, že je toto prianie z javiska prvej scény venované celému slovenskému divadlu. Aj tomu mimo centra, čo prežíva ťažké časy, a to nielen podľa ekonomických ukazovateľov, ale aj návštevníckeho záujmu.
Dopyt po divákoch je prvoradý. Aj tak možno zdôvodniť bezstarostnú inscenáciu Inkognita v jubilejnej sezóne SND. Režisér Pavol Haspra sa rozhodol pre vlastnú úpravu prvej Palárikovej veselohry. V porovnaní s vydaním hry z roku 1870 (Minerva: Pešť) a s úpravou Jaroslava Hanku (z roku 1921), či Karola Zachara (1958) nie je táto úprava čo do rozsahu a významu podstatná. Zachar prevzal Palárikov podtitul veselohry so štyrmi dejstvami s národnými spevmi, Haspra upresňuje "so spevmi aj s tancami". Po diváckom úspechu Tajovského Ženského zákona (v záhoráčtine, 1996) sa Haspra obracia od ľudovej tvorivosti k umelej - k autorskej hudbe Igora Bázlika na texty piesní Petra Petišku. Spev naživo sprevádza trojčlenná kapela.
Bázlik po skúsenosti s Palárikom (Dobrodružstvo pri obžinkoch, spevohra Novej scény, 1974) tu rozohral ponášky na ľudové piesne, parafrázy, využil citácie rôznych hudobných motívov a hudobné žartíky. Texty piesní sú viac, inokedy menej duchaplnejšie (napr. Cisár pán nám vládne z Viedne,//kde je raj, kde je raj,//bez nemčiny to máš biedne.//Ajn-cvaj-draj, ajn-cvaj-draj.//Aj pán kráľ, ten z Budapešti//vládne rád.//Maďarčinu treba leštiť.// Azaňát!) Hudba a piesne, ako aj tance mladých (kosci a hrabačky) dominujú a v prvej polovici vytvárajú ilúziu programu súboru ľudových tancov a piesní, kde má slovo sprievodnú úlohu.
Scéna Vladimíra Suchánka podporuje režisérov výklad - hru na ľudové, či ochotnícke divadlo. Pár kusov nábytku (prestavby i počas hry) dopĺňa vyvýšená točňa v zadnej časti malého javiska, ktorá vytvára zadnú stenu dvoch hracích priestorov (v dome pani Sokolovej, krčma v Kocúrkove). Po skončení obrazu niektorých hercov odváža, či naopak, priváža. Svetelná rampa nad javiskom, ako aj poznámky postáv - hercov (k textu, či postave) zdôrazňujú ľudovú zábavu bez vymedzenejších pravidiel.
Každý dal to, čo mal Režisér inscenuje ponášku na ochotnícke divadlo a hercov delí na viac, či menej talentovaných, na známe, či menej známe postavy (malo)mesta, ktorých spoločným cieľom je zabaviť chasu, ktorá si prišla do divadla oddýchnuť.
Intonácia, nadmerná štylizácia slovného i pohybového prejavu (Helena Krajčiová - Evička, Gabriela Dzuríková - Borka) nie sú však významovo koncepčným zosmiešnením naivity, či folklorizácie Palárikovho textu. Niektorí herci prinášajú vo svojich postavách na javisko odskúšané vlastné komediálne prvky. V malej postave Úradníka sa zaskvie Oldo Hlaváček, podobne Michal Dočolomanský ako Notáriuš. Cítiť z nich radosť z hry, z každej repliky, gesta, úsmevu či úškrnu, ich hra pre a na divákov nie je falošná, je osvedčená a vyvoláva smiech.
Leopold Haverl síce prichádza na javisko ako Potomský, radný pán v Kocúrkove, ale až príliš pripomína Falstaffa zo Shakespearových Veselých paní Windsorských. Divadlo mu túto rolu v 1998 neponúklo, pričom postava, krok, držanie tela, výraz tváre, dobrosrdečné oči, potmehúdsky úsmev priam nabádajú na túto asociáciu. Kostým (papuče, podkolienky), rekvizity (palica, posunuté okuliare), gesto, intonácia posúvajú vyznenie Potomského do polohy sympatických dobrákov.
Ján Gallovič v úlohe Jelenského sa statočne pasuje s touto postavou. Na jednej strane ho kreslí ako naivného slovenského mládenca (jazykom i intonáciou vo výstupoch s koscami), na druhej ako znalého, ale hlúpo dôverčivého mladého muža. Počiatočná silená štylizácia reči a intonácie prechádza do polohy naivnej úprimnosti. Kostým, pohyb, tanec, spev posúvajú Jelenského skôr k operete. Richard Stanke ako Jelenfy má však k operetnému obrázku najbližšie. Herec je síce milý i mrštný, ale táto karikatúra vyznieva príliš násilne. V takýchto obrazoch nadhrávania najprirodzenejšie vyznievajú Eva Krížiková v postave Sokolovej a Dušan Tarageľ ako Špitzer.
Vitajte v hľadisku Takto ľúbivo v úvode oslovujú herci diváka a sľubujú, že neoľutuje groš za vstupenky. V závere ho zas žiadajú, aby tlieskal dlho a mocne. Divák sa bude zabávať, melódia sa mu vlúdi pod sukne i nohavice a poohreje jeho pesimistickú dušičku.
A ten, kto by radšej videl a počul Palárika iného, kto si ešte spomína na Inkognito režiséra Ľubomíra Vajdičku (v Martine, či Bratislave) alebo Jána Sládečka vo Zvolene, kto čaká novátorské pretlmočenie klasiky, kto hľadá inú metaforu, ako kukláčov na javisku, je buď staromódny, alebo zablúdil do iného divadla. Takéto hriešne myšlienky tu síce nahlas neodznejú, ale po ľudovom, a napriek tomu významovom Palárikovom Zmierení v tejto sezóne v Martine v réžii J. Sládečka, majú svoje opodstatnenie.
Autorka (1953) je teatrologička a pracovníčka Kabinetu divadla a filmu SAV
