Preklad ako...
Autor tejto knižky o preklade ju spôsobom utvorenia názvu vedome vpisuje do radu publikácií z pera slovenských translatológov pôsobiacich na FF UK v Bratislave v 80. a 90. rokoch - J. Vilikovský: Preklad ako tvorba (1984), B. Hochel: Preklad ako komunikácia (1990).
Väčšia metodologická blízkosť k Vilikovskému sa dá prečítať aj v názve, ktorý u oboch (Zambora i Vilikovského) podčiarkuje tvorivosť, tvorbu, vytváranie umeleckých textov... ako conditio sine qua non umeleckého prekladu. V pomerne krátkom časovom rozpätí vydáva básnik, prekladateľ, literárny vedec, vysokoškolský pedagóg Ján Zambor ďalšiu knihu (posledná Báseň a ticho 1997). Podobne ako predchádzajúca, aj táto je vlastne istou sumarizáciou. Ak tá predtým zahŕňa uvažovania o slovenskej i prekladovej poézii, robí tak z hľadiska analýz a interpretácií týchto textov so snahou konkretizovať poetické osobitosti jednotlivých básnikov a ich tvorby. Predmet - "poézia" ostáva u Zambora aj v prípade knižky Preklad ako umenie, ale aspekt je v tomto prípade jednoznačne zameraný na otázky súvisiace s konkrétnymi slovenskými prekladateľskými konkretizáciami.
Autor sa pritom neobmedzuje súčasnosťou, ako sám konštatuje v úvode ku knižke, sú to práce o básnickom preklade, ktoré vznikali v uplynulom štvrťstoročí. Treba pripomenúť, že "recepčne" Zambor neponecháva nič na náhodu. Mieru polemickosti svojho uvažovania o preklade naznačil už v spomínanom názve a explicitne sa jej dotýka aj v úvodných slovách, ktoré predstavujú naozaj veľmi presný recepčný návod. "Nemožno sa zbaviť dojmu akéhosi povýšenectva niektorých (...) pestovateľov teórie, neochoty "zašpiniť si ruky" prekladovou praxou," konštatuje v závere úvodnej poznámky autor. Otvorene sa tak priznáva, že jeho spôsob uvažovania bude uvažovaním o preklade z hľadiska "poetiky vynikajúcich prekladateľských výkonov", veď teória 70. a 80. rokov, podľa neho, "uspokojivo neodpovedala na otázku, ako vlastne slovenskí básnici prekladajú." Z tohto hľadiska odpoveď na otázku nedáva ani súčasná translatológia 90. rokov, ktorá sa predsa len orientuje výrazne na dejiny prekladu, recepcie a skôr teda odpovedá na otázky: ako prekladali slovenskí básnici, ako sa na Slovensku prekladala poézia, a predovšetkým, čo, prečo a kedy sa prekladalo. Z tohto aspektu teda možno pokladať Zamborove uvažovania za komplementárne či z hľadiska materiálu - okrem neho sa dnes systematicky temer nikto nevenuje problematike prekladu básnických textov - alebo z hľadiska zvoleného prístupu.
Problémové sondy do poetiky prekladu Svoj prístup a postup pri konkrétnych analýzach si Zambor definuje v už spomínanom úvodnom recepčnom návode nasledovne: poetologický opis - interpretácia - hodnotenie - charakteristika koncepcie prekladu - prekladateľská poetika, metóda. Formuluje ho ako "pohyb v priestore porovnávacej poetiky". Tento "porovnávací priestor" je priestorom pôvodnej poézie v kontexte domácej tradície (pôvodnej i prekladovej), v kontexte českých prekladových podôb skúmaných básnických textov, samozrejme vždy vo vzťahu k originálnemu textu a jeho poetologickým súradniciam. Svoje úvahy vníma Zambor ako problémové sondy do poetiky prekladovej poézie, pričom poetiky v mojom chápaní zahŕňa aj významovú sféru." Z formulácie už spomenutej otázky - zistiť ako prekladajú slovenskí básnici - jednoznačne vyplýva aj ďalší autorský imperatív: Zambor vníma prekladovú poéziu ako súčasť slovenského básnického kontextu, nerešpektovanie ich vzájomného stavu je pre neho v prípade básnického prekladu neprijateľné.
Z hľadiska sebareflektovania zvolenej metódy sa tak Zambor polemicky definuje voči "komunikačnému" vnímaniu prekladu - názvom i explicitne v úvodných slovách. Prihlasuje sa k tomu aspektu translatologických úvah J. Levého, ktorý relativizuje takpovediac "užitočnosť" teórie prekladu (Levého otázka a zároveň názov jeho štúdie Bude teorie překladu užitečná překladatelům?), prihlasuje sa aj k J. Vilikovskému ako k translatologickým úvahám vychádzajúcim z prekladateľskej práce a k nej sa oblúkom vracajúcim.
Zamborove tvrdenia Ako teda napĺňa Zambor takto veľmi presne (možno až priprísne) vymedzený priestor svojich uvažovaní?
Jeho knižka je fakticky rozdelená do troch nerovnako veľkých častí: Na ceste k modernému prekladu, V znamení náročných kritérií, K typológii slovenského povojnového básnického prekladu. "Nerovnakosť" v tomto prípade znamená, že 1. časť obsahuje dve štúdie osobnostne fakticky zamerané na J. Jesenského a Z. Jesenskú a vytvára tak akýsi literárnohistorický mostík z medzivojnového obdobia do povojnového. Najrozsiahlejšia je práve 2. časť, ktorá fakticky mapuje najvýznamnejšie prekladateľské - a dá sa povedať, že tým aj básnické - osobnosti povojnového obdobia. Tretia časť je vlastne jednou do istej miery rezumujúcou štúdiou, je vlastne akýmsi sumarizujúcim stručným záverom.
Práve v prvej časti štúdia venovaná prekladateľským úsiliam Z. Jesenskej dala knihe názov Preklad ako umenie a Zamborovo afirmačné vnímanie Jesenskej prekladateľských úsilí tak ďalej precizuje charakter a povahu jeho analýz a úvah.
Až monumentálne pôsobí práve druhá časť knihy, ktorá len vymenovaním prekladateľských osobností, o ktorých "bude reč" (Válek, Stacho, Kupec, Buzássy, Feldek, Mihálik, Rúfus, Šimonovič). Sumarizáciou javov (preklad básnickej klasiky, preklad z blízkeho jazyka, vnútroliterárny preklad, preklad a variácia... a mnohé ďalšie) potvdzuje, že Zamborov záujem o básnický preklad je jednoducho prirodzenou súčasťou jeho tvorivej každodennosti. Je veľmi starostlivým, ale zároveň analytickým a kritickým "kronikárom" slovenského básnického povojnového prekladu. Samozrejme na ploche takejto recenzie nie je možné - a nebolo by to zaujímavé ani pre čitateľa - podrobne analyzovať všetky autorove tvrdenia, prípadne polemizovať s niektorými z nich. Treba však pripomenúť, že aj ak Zambor ako prekladateľ má svoj prístup ku konkrétnym textom, ako človek reflektujúci preklad je vždy v prípadoch, kde vidí argumenty prekladateľskej koncepcie tolerantný, čo najviac vidno práve z jeho viacerých textov o prekladoch Ľ. Feldeka.
Naozaj by bolo možné viesť so Zamborom diskusiu kapitolku po kapitolke, a práve preto je táto kniha nesmierne čitateľsky príťažlivá. Aj keď na prvý pohľad by sa zdalo, že analýzy prekladateľských riešení sú recepčne exkluzívnou záležitosťou niekoľkých odborníkov, opak je pravdou. Zamborovu knižku môžeme čítať ako "dejiny slovenského povojnového básnického prekladu", ako "portréty slovenských básnikov - prekladateľov", ako "slovník slovenského myslenia o básnickom preklade." Práve tento posledný aspekt sa premieta aj vo vecnom registri, ktorý nemá a ani nechce mať normatívny charakter. Pre čitateľa (študenta, prekladateľa, translatológa...) však navyše mapuje krajinu prekladu poézie, aby sme vedeli čo, prečo a ako v nej čítame.
Autorka (1957) je pracovníčka Ústavu svetovej literatúry SAV
Ján Zambor: Preklad ako umenie. Bratislava, UK 2000, 239 strán.
