Insitná literatúra, alebo mystifikácia

Napísať a vydať knižku dnes nie je veľmi ťažké. Dokonca ani napísať také knižky, ktoré si prečíta relatívne veľké množstvo čitateľov. Horšie je to už s ich kvalitou a azda aj s pocitmi učiteľov literatúry, ktorí si občas položia otázku o úspešnosti ich pedagogického pôsobenia.
Počet zobrazení: 1314

Napísať a vydať knižku dnes nie je veľmi ťažké. Dokonca ani napísať také knižky, ktoré si prečíta relatívne veľké množstvo čitateľov. Horšie je to už s ich kvalitou a azda aj s pocitmi učiteľov literatúry, ktorí si občas položia otázku o úspešnosti ich pedagogického pôsobenia.

Jednoducho preto, lebo knihy sa síce čítajú, ale oveľa viac brakové (rôzneho druhu), ako umelecky a myšlienkovo hodnotné. Do určitej miery si za to môže aj literatúra sama, pretože za umeleckú literatúru sa dnes predstavuje všeličo. Posledná knižka, ktorá ma do určitej miery priviedla do rozpakov, je knižka pre mňa úplne neznámeho autora Samka Táleho Kniha o cintoríne. Vydal ju Koloman Kertész Bagala, ktorý sa programovo usiluje o uvádzanie nových mien do slovenskej literatúry, takže som predsa len očakával kniku, ktorá ma aspoň čiastočne osloví. Nestalo sa tak.

Prvý problém nastal už pri oboznamovaní sa s autorom. Knižka neobsahuje žiadnu vydavateľskú informáciu o autorovi. Tá je nahradená dvoma textami, ktoré majú mať autentický charakter. Texty nesú názov Životospis a Môj Životospis. Hlásková hra v názvoch nie je pravopisnou chybou. Po ich prečítaní mi nebolo nič jasné. Interpretačný kód som nachádzal až po prečítaní prvých strán, z ktorých som sa dozvedel, že kniha, ktorá obsahuje vlastne dve knihy o cintoríne (prvá však obsahuje len jednu stranu) je napísaná z aspektu naivného, nevzdelaného a mentálne chorého muža, ktorý začal písať na podnet iného, taktiež nie celkom normálneho muža len preto, lebo sa mu odlomilo spätné zrkadlo na jeho vozíku, s ktorým zvážal papier. Vozík je v opravovni a on mohol písať a aj písal. O čom? O všeličom. V spomienkam sa dostávame až do jeho detstva a prítomnosť sa nachádza už v rokoch po nežnej revolúcii. Okrem množstva veľmi nezaujímavých detailov o postavičkách okolo neho, najmä z jeho rodinného okolia, sa do popredia dostal len rozprávačov naivný pohľad na politickú minulosť, odohrávajúcu sa ešte v časoch, kedy tu bola "Komunistická strana", inak asi už nič.

Spôsob rozprávania je veľmi primitívny a celkom logicky opisný. Rozprávač používa svoj jazyk, svoj výber lexikálnych prostriedkov i svoju syntax. Je celkom pozoruhodné, ako autor textu dokázal zvládnuť udržať celý text v jednej štylistickej rovine. Žiaľ, ani takto štylizovaná výpoveď - okrem množstva neraz veľmi nudiacich a nezaujímavých podrobností - neprináša nič, o čom by musel náročnejší čitateľ rozmýšľať a vonkoncom už nič, čo by v ňom vyvolávalo väčší estetický zážitok. Knižka bola azda aj myslená ako recesia, prípadne ako ukážka svojrázneho humoru. Vtip sa v nej nachádza v dvoch rovinách. V tematickej rovine, prostredníctvom naivného pohľadu mentálne zaostalého muža autor poukazuje na niektoré zvrátenosti predchádzajúceho spoločenského systému a azda aj v štylistickej rovine. Rozprávač, v dôsledku svojej mentálnej zaostalosti, štylizuje prehovory, v ktorých sa objavujú viaceré schválnosti. Niektoré azda aj pobavia čitateľa.

Kto je Samko Tále neviem, predpokladám, že nie je stotožniteľný s rozprávačom v texte, takže rozprávanie chápem ako výraznú autorskú štylizáciu, ktorá je spravená celkom zručne, ale do slovenskej literatúry neprináša žiadne nové podnety.

Autor (1955) je literárny kritik a pedagóg na FF UK

Samko Tále: Kniha o cintoríne (Prvá a druhá kniha o cintoríne) Vydavateľstvo L.C.A. Levice, 2000

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984