Demokracia v zahraničnej politike
Demokracia nemôže garantovať, že všetci občania budú šťastní, zabezpečení, múdri a budú poslúchať zákony. Ba čo viac súčasná demokracia rovnako ako všetky doterajšie verzie demokratických systémov vlády má množstvo nedostatkov. Je veľmi zaujímavé, že demokraciu stretávame predovšetkým tam, kde sú práva jednotlivca do istej miery, či sa nám to páči, alebo nie, obmedzené právami spoločnosti. Zatiaľ čo vo všeobecnom povedomí sa vníma v kontexte so slobodami a právami jedinca.
V medzinárodných dokumentoch sa s demokraciou stretávame zväčša tam, kde ide o isté obmedzenia práv jednotlivca v záujme spoločnosti. Demokratizácia medzinárodnej politiky zrejme aj preto bude zložitým procesom. Dokazujú to doterajšie skúsenosti z integračného procesu, v ktorom spočiatku prevažoval rozmer technický nad demokratizáciou procesu - formou podriadenia kontrole volených zástupcov.
Integrácia a demokratizácia Zahraničná politika je zrkadlovým odrazom jej domácej úrovne. Zahraničnú politika štátu, jeho vplyv a autoritu na medzinárodnej scéne limitujú vnútorné faktory a to historické tradície, politická kultúra, úroveň ekonomického rozvoja a vedecko-technického potenciálu, stabilita sociálnej sféry, politická resp. hodnotová orientácia vládnucej elity a ďalšie fenomény, ktoré pramenia zvnútra štátu. Inými slovami, samotné limitovanie je priamo spojené s vnútornou demokraciou.
Totalitný režim potrebuje napätie Pri celkovej mnohorakosti vnútorných faktorov, ktoré vplývajú na správanie sa tej, či onej krajiny, býva rozhodujúcim charakter jej politického systému a úroveň stupňa demokracie. Totalitný režim vníma ostatný svet ako prílohu svojich ideologických doktrín, ktoré je pripravený implantovať silou. Na druhej strane takýto režim bytostne potrebuje napätie, situáciu "nebezpečného obkľúčenia", aby mohol zdôvodniť vlastné nedemokratické rozhodnutia, potrebu železnej disciplíny a podriadenia sa jedinej politickej strane, či vôli a osobných záujmov jej vodcu.
Toto všetko sa zaisťuje pomocou porušovania elementárnych ľudských práv a slobôd, totálnou kontrolou ľudí. Potom je jasné, že ak sa medzinárodné napätie znižuje, nedemokratické totalitné štáty provokujú situáciu smerujúcu k jej zvráteniu. Leonid I. Brežnev sa v 70-tych rokoch zľakol, že v prípade realizácie záverov z Helsínk dôjde k otvoreniu sovietskej spoločnosti. Nechal rozmiestniť rakety SS 20 mimo Sovietskeho zväzu na územiach spojencov Varšavskej zmluvy, čím zmrazil, resp. zablokoval zlepšovanie medzinárodných vzťahov.
Autoritarizmus, koncentrujúci moc do rúk jedinca, ktorý odmieta koncept rozdelenia moci, minimalizuje úlohu zastupiteľských inštitútov a opozície. V zahraničnej politike vidí iba prostriedok na upevnenie svojej moci. Chovanie takéhoto vodcu je na medzinárodnom poli nepredvídateľné a ide mu len o to, aby dokázal voličom svoj medzinárodný význam. Ak to vyžaduje situácia, tak k tomu diktátor využije vojnu. Napr. Argentína v spore s Veľkou Britániou v roku l982 alebo Irak s Kuvajtom v roku l990.
Sféra mnohých kompromisov V kontrapunkte k takémuto prístupu demokratický režim bazíruje na legitímnej vôli národa, volených orgánov moci, dodržiavaní elementárnych práv a slobôd jedinca a menšín. Pritom rieši konflikty, ktoré objektívne v spoločnosti vznikajú, na platforme práva, mierovou cestou. Akceptujúc kultúrno-historické tradície a fungujúce inštitúcie, má demokratický režim tendenciu zahraničie a zahraničnú politiku chápať ako sféru mnohých kompromisov, desiatok národných záujmov, zdržanlivosti a prispôsobenia sa princípu "ži a nechaj žiť".
V posledných rokoch sa v teórii udomácnila téza, že demokracie medzi sebou nevedú vojny. Ak sú účastníkmi vojny, tak sú buď do nej vtiahnuté totalitnými či autoritatívnymi režimami, alebo pristupujú k preventívnym opatreniam udržania úrovne svojej bezpečnosti. To, že demokracie všeobecne nevedú vojny a už vôbec nie medzi sebou, sa realizuje demokraciami nevedomky a spontánne. Demokracie majú tieto vlastnosti totiž zakódované vo svojej podstate. Tu je možné vidieť perspektívnosť medzinárodných vzťahov, najmä ak sa rodina demokracií neustále rozširuje. To, že demokracie nevedú medzi sebou vojny, priviedlo teoretikov demokracie a medzinárodných vzťahov k záveru, že ide o "zákonitosť medzinárodných vzťahov".
Aké sú základné trendy Výklad pojmu "sila" býva rozličný a zahrňuje vedľa priameho ozbrojeného útoku, útočnej vojny i ďalšie formy uplatnenia sily. Hoci demokracie nevedú medzi sebou vojny, posledné dve dekády jej expanzie sprevádzalo množstvo násilných konfliktov, najmä vnútri štátov. Ich analýza poukazuje, že dosiahli vrchol v roku 1992. Odvtedy ich počet postupne klesal. Počet veľkých konfliktov, pri ktorých zomrie viac ako 1000 ľudí za rok, sa výrazne znížil z 20 v roku 1992 na 14 v roku 1993, zo 7 v roku 1994 na 6 v rokoch 1995 a 1996 a 7 v 1997. No v roku 1998 opäť vzrástol na 13. Aj keď neexistujú právne garancie udržania klesajúceho trendu, postupné šírenie demokracie a slobody je zárukou, že sa udrží. V regiónoch, kde dominuje demokracia a politická sloboda (napr. v Európe a Amerike), sú ozbrojené konflikty proporčne najnižšie.
Racionálne myslenie umožňuje formulovať nové parametre bezpečnosti a vytvárať akési nové zóny mieru, ktoré neodčerpávajú zbytočné zdroje. V roku 1995 najstabilnejšiu zónu mieru tvorilo 22 demokratických štátov, 820 mil. obyvateľov s priemerným ročným dôchodkom na obyvateľa v rozmedzí od 10- do 22-tisíc USD. Na hranici s touto zónou bolo ešte 99 krajín - s potvrdzujúcou sa demokraciou - v ktorých žilo 2,8 mld. ľudí. Rozširovanie zóny mieru znamená zvýšenie počtu demokratických štátov pri akceptovaní pestrého a autentického procesu demokratizácie a zníženie počtu štátov, ktoré sú pripravené medzi sebou bojovať. Ak je zvýšenie počtu demokracií v záujme svetového spoločenstva a medzinárodnej bezpečnosti, ak zmenšuje skupinu štátov pripravených využiť vojenskú silu na riešenie svojich problémov, potom je legitímne, že súčasné stabilné demokracie v mene vyššieho princípu môžu "exportovať" hodnoty demokracie alebo aspoň provokovať záujem o ich implementáciu.
Zóny stability Téma demokracie, zahraničných vzťahov a bezpečnosti má ešte jednu dimenziu. Ide o časový faktor v procese demokratizácie, v ktorom štáty prechádzajú rôznymi etapami aktivizácie protireformných síl na úkor demokratických elít. Vtedy sú nervózne a agresívne. Príčinou je vnútropolitický boj po krachu alebo po odstránení totalitného spôsobu vlády. Spoločnosť sa v procese prechodu od totalitného spôsobu spravovania štátu k demokracii obyčajne stretáva s ťažkosťami až chaosom. Staré štruktúry sa zrútili a nové sa iba formujú. No v konečnom dôsledku samotné rozšírenie zóny stabilnej demokracie, aj po takejto radikálnej zmene, zvyšuje šance na udržanie mieru. Preto by sa mali vnútropolitickým konsenzusom minimalizovať nebezpečenstvá prechodného obdobia.
Problém demokratického usporiadania spoločnosti a štátu sa týka nielen vnútorného usporiadania, ale zároveň sa premieta i do medzinárodných vzťahov. Tak ako musia jednotlivé národy bojovať za demokratizáciu svojich spoločenských a štátnych útvarov, musia hľadať i cesty k tomu, aby demokratické princípy mali možnosť uplatniť sa vo vzťahoch medzi štátmi a národmi. V oboch prípadoch ide o dlhodobý proces. Ako sa však zdá, na Slovensku bol hlavný smer vytýčený správne.
Autor (1959) je tajomník Zahraničného výboru NR SR
