Viac otáznikov ako odpovedí
Od rozpadu ZSSR sa prezidenti Ruska a USA stretli celkom dvadsaťkrát. Vladimir Putin a Bill Clinton po prvý, a zrejme posledný raz v Moskve ako hlavy štátov. Ich "posledné" stretnutie potvrdilo, že svet sa dočkal nového realizmu a pragmatizmu v zahraničnej a bezpečnostnej politike. Najmä na strane Ruska.
Povestných sto dní síce nemá ešte V. Putin za sebou, je však isté, že jeho zvolenie svet privítal s úľavou a aj s nádejou. Nesporne k tomu prispeli jeho ústretové vyjadrenia voči Západu. Paradoxne týmto pozitívnym vyjadreniam spoza rohu asistovalo nekompromisné silové riešenie situácie v Čečensku.
Ratifikácia START 2 Napriek odporu, ktorý patril k inventáru starého parlamentu, súbežne so svojím zvolením za prezidenta Putin presadil 17. apríla 2000 v novej Štátnej dume ratifikáciu odzbrojovacej dohody START 2. Táto roky "spala" v ŠD a bývalý prezident Boris Jeľcin už pri náznaku, že by sa poslanci mali venovať tejto téme, vyvolával búrku emócii, z čoho následne vznikala neprekonateľná animozita medzi B. Jeľcinom a dumou. To bol averz. Reverz bol taký, že ani Jeľcin nemal v konečnom dôsledku záujem, aby poslanci dohodu odobrili. Samotný ratifikačný dokument však obsahuje aj niekoľko "ale". Jedným z nich je podmienka, že ak si USA začnú po svojom projektovať zmluvu o protiraketovej obrane ABM (Anti-Ballistic Missile), tak Rusko - celkom oprávnene - považuje za relevantné od záväzkov prijatých v START 2 odstúpiť a pozastaviť aj práce na START 3.
Dôležitosť zmluvy ABM potvrdzuje skutočnosť, že ju podpisovali ešte Leonid Brežnev a Richard Nixon v roku 1972. Jej podstata spčíva v tom, že spočiatku povoľovala v oboch štátoch dve základne, vybavené zbraňami schopnými likvidovať strategické balistické rakety protivníka vo veľkých výškach. Neskôr sa počet znížil na jednu. V systéme Ruska ide o základňu, ktorá obraňuje Moskvu.
Zadumaná Štátna duma Bill Clinton nepohrdol šancou a vystúpil pred poslancami ŠD. Tí ho síce zväčša ignorovali neúčasťou v sále, ale už nikto nevymaže z histórie, že B. Clinton bol prvým americkým prezidentom, ktorý v sprievode predsedu ŠD Gennadija Selezňova a predsedu Rady federácie Jegora Strojeva vošiel do sály a rečnil v dume. Koncept jeho prejavu bol postavený na starej známej schéme, ktorou sa Washington snaží premeniť Moskvu na svoj obraz. Tvrdo kritizoval vojnu v Čečensku a civilné obete, korupciu, kriminalitu, žiadal pevné, jasné a spravodlivé zákony a lákavú investičnú klímu. Samozrejme, dotkol sa i otázky globalizácie, bezpečnosti a ekológie.
Je jasné, že reakcia na poúčací a monotónny Clintonov prejav nenechala dlho na seba čakať. Podpredseda ŠD Vladimir Žirinovskij so svojským temperamentom konštatoval: "Chcel som mu povedať, nestrkajte nos do našich vecí, my vieme, čo máme robiť."
Poslanec za KS RF Vasilij Šandybin si po expozé Clintona vzdychol: "Ľudia nedostávajú výplaty, ženy plačú, nemôžu kúpiť svojim deťom oblečenie, obuv, hračky, učebnice. Myslím si, že politika Billa Clintona a piata kolónia v dume vykonali svoje. Myslel som si, že sme im odovzdali len Kremeľ. Teraz sme im odovzdali aj dumu."
O čo bolo menej poslancov v hlavnej rokovacej sále, o to viac bolo na chodbách príslušníkov rôznych bezpečnostných služieb a pracovníkov ministerstva zahraničných vecí. Jedni spolu s americkými kolegami zaisťovali prehnanú bezpečnosť, druhí vytvárali srdečnú atmosféru. Denník Izvestija na druhý deň po historickom prejave prezidenta písal o potemkinovskej dedine.
Európa na strane Moskvy Intenzívne rozhovory medzi Moskvou a Washingtonom na tému ABM sa viedli dlhší čas. Americkí diplomati sa v rámci prípravy presúvali medzi Moskvou a hlavnými západoeurópskymi mestami, kde sondovali názory svojich spojencov na protiraketové plány USA. To, že zatiaľ Amerika nebude radikálne meniť tón vo vzťahu k ABM, sa dá predovšetkým pripísať na vrub veľmi ostrých reakcií Jacquesa Chiraca, a najmä Gerharda Schrödera, ktorí pochopili, že samostatný americký systém protiraketovej obrany by neznamenal nič iné, ako štart jadrových pretekov medzi legálnymi jadrovými mocnosťami. Moskva veci vidí podobne a ešte upozorňuje na menej zodpovedné krajiny, ktoré už sú, alebo sa v krátkom čase stanú jadrovými mocnosťami. Nikto nemôže zaručiť, že nepôjde o "darebácke" jadrové štáty.
Konkrétny výsledok Rusko-americký summit, tak ako to predpovedali ruské médiá, nepriniesol kolosálne riešenia. Základný súčasný problémový bod - dokument ABM - ostal nevyriešený. Prezidenti ale vyslali signál, že Moskva ani Washington netúžia po konfrontácii. Nová moc v Kremli a zrejme aj v Bielom dome v blízkej budúcnosti siahne po budovaní normálnych kontaktov. Samotné rozhodnutie o osude ABM bude v rukách nového prezidenta USA. Terajší mal síce dostatok síl i priestoru, aby pristúpil k takémuto kroku. Neurobil ho. Zoznam dokumentov, ktoré mali byť skutočne podpísané celkom netradične niekoľko dní pred príletom Američanov sprístupnil verejnosti zástupca šéfa administratívy Kremľa Sergej Prichoďko. Dohoda o utilizácii 34 ton vojenského plutónia na každej strane je dôležitou kvapkou v mori, nerieši však podstatu svetového jadrového problému.
Vytvorenie spoločného raketového centra (bude sídliť v Moskve a zamestnávať 81 ľudí - 16 expertov z USA) je viac krokom k väčšej dôvere v budúcnosť ako reálnym technickým riešením problému možného neočakávaného jadrového útoku. Ale aj tak vďaka!
Pre Moskvu sa z tohto dokumentu črtá jedna malá, ale z pohľadu budúcich vzťahov s niektorými postsovietskymi štátmi superdôležitá vec. Ak má byť systém spoločného raketového centra funkčný, musia sa využívať bývalé sovietske radarové stanice v Azerbajdžane a Kazachstane. Tieto krajiny pred nedávnom obrátili svoj zrak k USA a pritvrdili protiruskú rétoriku. Teraz to budú práve Spojené štáty, ktoré budú musieť lobovať za prítomnosť Rusov na týchto staniciach. Inak sa systém zrúti ako domček z karát.
Pakta sunt servanda Optimisti v Moskve sú presvedčení, že hlavným výsledkom rozhovorov s odchádzajúcim prezidentom USA je to, že Amerika, aj pod tlakom Európy, ustúpila od úsilia bez akceptovania partnera zmeniť pomer v rámci záväzkov plynúcich z dokumentu z roku 1972 o protiraketovej obrane.
Napriek tomu sa javí, že hlavným bodom agendy rozhovorov Putin/Clinton boli len a len rakety, reč išla najmä o ekonomike. Stále totiž ostáva aktuálna otázka, či je vôbec V. Putin schopný usmerniť a dovŕšiť demokratickú, politickú a ekonomickú reformu RF a tým dať základ zmien nielen nálad v spoločnosti, ale zmien spoločnosti ako takej. Väčšina Rusov síce nerada prijíma, že ich krajina postupne reálne prestala byť partnerským protihráčom USA, ale tesne pred príchodom Clintona až 40% respondentov jedného výskumu tvrdilo, že návšteva prezidenta USA je "závažná udalosť". Zhodne po 11% ju označilo za mimoriadne dôležitú, resp. nedôležitú.
Samotný vzťah k Američanom ako národu sa v posledných dvoch-troch rokoch nemenil. Až 78% opýtaných sa vyjadrilo, že majú dobrý vzťah k spoluobčanom B. Clintona a 11% deklarovalo negatívny postoj. Obdobne 72% respondentov trvalo na tom, že treba upevniť vzťahy so Západom. Možno odpovedali v nádeji na superveľmocenský comeback s pomocou, či prostredníctvom Západu. Ak sa uskutoční demokratickou cestou a prispeje k demokratizácii Ruska, potom sa treba na takýto comeback tešiť.
Napriek spokojnému výrazu tváre B. Clintona pri odlete z Moskvy do Kyjeva, ostáva pre Američanov V. Putin stále nerozlúštenou tajničkou. Nič na tom nemení ani to, že od čias V. I. Lenina bol Putin prvým vládcom z Kremľa, ktorý sa so svojím politickým kolegom bavil po anglicky. Možno preto počas summitu nezneli frázy typu "priateľ Bill" alebo "priateľ Vladimir". A propos. Na starého, chorľavého a na všetko prístupného, ale aj mocensky nevyspytateľného B. Jeľcina bude B. Clinton asi rád spomínať. Napokon posledným bodom programu jeho návštevy bolo stretnutie s dôchodcom Jeľcinom v rezidencii Gorki 9. Potom 21 boeingov nabralo cez Kyjev smer Washington.
Autor (1959) je tajomník Zahraničného výboru NR SR
