Indivisual čerí výtvarnú hladinu
Výstavu, ktorú pripravila Záhorská galéria Senica pre letnú sezónu 2000, vnímame v jednej mimoriadnej súvislosti. Je krstom nového združenia Indivisual, ktoré sa utvorilo na pôde Fondu výtvarných umení v septembri uplynulého roka. Predstavuje vôbec prvý, úvodný, zato evidentný vstup vzniknutej umeleckej skupiny s relatívne vyprofilovaným programovým zámerom do rozpätia vlniacej sa slovenskej výtvarnej scény.
Výlučným médiom, ktoré pre individuálnu autoreflexiu volí trojica autorov - zakladajúcich členov skupiny, je klasická obrazová reč, maľba par excellence. Tradičný žáner, ktorý v najširšom povedomí neraz figuruje ako synonymum výtvarného a umeleckého, zastáva v dobovej názorovej hierarchii komplikovanú a rozporuplnú pozíciu. Extrémne pohľady polemizujú o historickom i artificiálnom naplnení jej poslania, o archaickosti, resp. vyčerpanosti jej výtvarnej flexibility, tvorivých impulzov, atď.
Neohraničenosť dvojrozmerného Práve do tejto diskusie sa odhodlala vstúpiť nepočetná skupinka autorov - Veronika Rónaiová, Eva Ploczeková a Róbert Makar pod skupinovou vlajkou Indivisual. Ich motiváciou je spoločné úsilie reinkarnácie - v plnom rozsahu obhájiť prestíž maľby, založenej v jadre na princípe dvojrozmerného vyjadrenia; snaha tlmočiť rozmer neohraničenosti jej komunikatívnosti, stále otvorený, neprekonaný a v zásade neprekonateľný horizont jej kreatívnych možností. Zámer aktualizovať klasické "maľovanie" cestou nanajvýš súčasného a vonkoncom neopotrebovaného jazyka. V konečnom dôsledku je to výzva po názorovej pluralite, tolerancii a slobodnej umeleckej vôli. Vychádzajúc z predloženej koncepcie autori volia repertoár prostriedkov: tvaroslovie je v základnom rade dvojrozmerné, "maliarske": v ňom hrajú svoje nezastupiteľné party farba, svetlo, tvar, bod, línia, plocha. Okrem nich participujú aj ďalšie nevyhnutné články reťazca - pocit, úvaha, skúsenosť, ale aj gesto, proces, experiment… A napokon, v súlade s formovanou potrebou aktuálnosti, i prvky postmodernej, resp. konceptuálnej a súdobej poetiky. Ak zvážime ešte moment živej interpretácie, individuálny dialóg s estetickými fragmentami histórie, smerovanie skupiny v jej úvode sa javí zjednodušene ako projekt synkretickej citácie princípov klasických a súčasných (postmoderných), modelovaných v konceptuálnej myšlienkovej sústave do vlastnej, novej aktuálnej definície média maľby.
Bázou je farba Ako som už naznačila, v procese vizuálnej informácie, ktorá je budovaná výsostne na individuálnych názorových znakoch, východiskový model rešpektuje spoločnú axiómu: základným nosičom vyjadrenia je farba, cez prizmu ktorej je transformovaný pohľad na svet. Sceľuje plochu, alebo ju reže a člení, dynamizuje aj rozbíja, pulzuje v škvrnách, rozteká sa do šírky a objemu, inokedy modeluje, ponára sa do hĺbok transcendencie a imaginatívnych priestorov, striedavo zahaľuje tieňom, glazúrou alebo vypichuje detail, čiže myšlienku. Farba sa stáva hmotou a súbežne i významným emocionálnym, občas aj symbolickým elementom. V širšom zmysle dotyky kolorizmu ako zásadné dedičstvo tradície predstavujú jednu z ťažiskových dimenzií v programe skupiny. Ďalšou sigantúrou, potvrdzujúcou zdanlivo tvrdohlavé preferovanie tradície, je tematická a sujetová voľba. Ako dôležitý prostriedok výpovede, tlmočenia umeleckých i filozofických reflexií o svete, sústreďuje sa do okruhu figurálneho zobrazenia s dôrazom na psychologicko-filozofickú situáciu človeka. Staronová otázka figúry a reflektovania skutočnosti vôbec rezonuje v našej tradícii obzvlásť silne, zdá sa permanentne, či už dominuje v centre alebo bdie dočasne odsunutá na okraj. V tomto smere autori môžu nadviazať na celú plejádu podnetov domácich, príp. cudzích, z ktorých hodno uviesť napr. Odkaz novej figurácie u raného M. Paštéku, J. Filu, R. Filu, A. Szigetovej, resp. F. Bacona, L. Neisbitta, J. Rosenquista a i.
Potreba odvahy a komunikácie Pravda, aktuálny kultúrno-spoločenský obraz človeka na pozadí existencionálnych súvislostí sa tu odohráva v inej rovine, v rovine procesuálnej maľby, kde vlastný akt maľovania je chápaný ako tvorivý proces poznávania sveta, aj seba. Navyše, samotná výtvarná formulácia vo svojom mnohovrstevnom dobovom súznení častokrát sa dovoláva na ikonografiu neskorého postmodernizmu, poetiku pop artu, novej figurácie či neodada. V nekonečnom priestore umenia, v pestrofarebnej spleti názorov, podnetov, smerov hľadá novovzniknuté výtvarné zoskupenie identitu, svoju tvár, vlastné riečisko medzi prúdmi. Zhruba do naznačených polôh vymedzuje tok, oporné piliere tohto programového pohybu, definovaného ako voľný konglomerát individuálnych autorských koncepcií. Samotné úvodné vykročenie, mimochodom s patričnou dávkou sebadôvery, odhodlania i spontaneity, svedčí ešte o ďalšej sympatickej intencii. O vôli a odvahe, resp. potrebe konfrontovať svoje zámery v prostredí ďalších myšlienkových i artificiálnych konceptov, vrátane súčasných alternatívnych, vizálnych a iných multimediálnych projekcií. Napokon, o tom už bolo slovo. V konkrétnej podobe sa táto tendencia premieta ako program polyfónie rozličných vrstiev umeleckej výtvarnej reči v najužšom i širšom zmysle slova. Preto na vlastné výstavy si skupina hodlá prizývať aj autorov s diferencovaným názorovým zameraním. A tak na prvej výstave Indivisual nájdeme hosťujúceho autora, ktorý formálne akceptuje líniu skupiny - Roberta Bielika a na druhej strane výtvarníčkou s "rukopisom" ťažiacim z priestorového multimediálneho vyjadrenia v inštalácii - Sáru Perneckú.
Kto sú a čo odhaľujú? Najmladším členom skupiny je Róbert Makar. Jeho autoprojekcia človeka a sveta sa opiera o poetiku postmodernizmu, odkaz novej figurácie neodada s triviálnymi rekvizitami v duchu duchampovských ready mades. Asambláže - torzá a zlomky trojrozmerných predmetov a časté reálie v jeho obrazoch nie sú ani tak symbolmi, skôr sa nesú v rovine faktografickej aj polemickej informácie o existencionálnych súvislostiach ľudského bytia. Veronika Rónaiová je autorkou už so zrelým a vyhraneným umeleckým názorom. I v jej výsostne maliarskom diele reflektujú prvky postmodernej estetiky, dotyky pop artu, tiež novej figurácie, ale rovnako i citácie - reinterpretácie historických štýlov a artefaktov. Ako dôsledná figuralistika uprednostňuje napätie, vznikajúce medzi zobrazením, vychádzajúcim z realistického, a predovšetkým svetelného tvaroslovia a expresivitou principiálnej myšlienkovej abstrakcie.
Eva Ploczeková vo svojich procesuálnych maliarskych výskumoch, obdobne ako Róbert Makar, uvažuje s nádejným fragmentom. Na rozdiel od predchádzajúcej faktografie sa však ponára hlbšie do vizuálnych a logických analógií. Figúra pritom mnohokrát nie je vlastným objektom poznávania, lež výsledkom konceptuálnej analýzy náhodného i nefiguratívneho fragmentu. Robert Bielik, ktorý bez zaváhania siaha k staromajstrovským technikám maľovania, rieši spiritualistický prienik transcendentálnymi vrstvami, duchovnými rozmermi ľudskej existencie. Z jeho detailne vypracovaných olejov a kresieb zaznieva silný ilustratívny podtón s prvkami symboliky, ale aj irónia, absurdita a mystérium, zahalené do plášťa metafyzickej kontemplácie.
Saša Pernecká je ďalšou hosťujúcou autorkou. Svoje výtvarné poznámky na margo témy človek, umenie a svet tlmočí formálne z opačného zorného uhla, ktorý zdanlivo prekračuje tradičné plošné maľovanie - prostredníctvom inštalácie. Uvažuje teda s konkrétnym priestorom, s reáliami najrozličnejšieho druhu, pracuje hlavne s myšlienkovou, pojmovou stavbou. Ale vlastné jadro jej výpovede je opäť významovou paralelou. Hovorí o človeku v hierarchii hodnôt vedy, informácií a technického pokroku, vrátane možných rizík. Každé vlnenie čerí hladinu. Aj keď v plnom rozsahu nemusí ísť práve o reláciu vlnobitie a stojaté vody, vždy je malým víťazstvom pozitívny zámer, tvorivý počin, myšlienka, gesto. Prináša so sebou spravidla novú kvalitu, nový okruh otázok, novú situáciu. A o to zatiaľ ide aj skupine Indivisual.
Autorka (1955) je výtvarná teoretička
