Niečo pre zasmiatie, niečo pre plač
Nebolo to tak dávno, čo Jozef Bžoch a Albert Marenčin vo Francúzskom inštitúte utkali príjemnú a priam neomagickú atmosféru pri predstavovaní týchto riadkov. Vzájomné poklony a galantné úsmevy vystriedalo pomalé čítanie výberu kratších próz, s odstupom času dnes už legendy surrealistického hnutia, Jeana Ferryho, ktoré pod názvom Strojvodca prinieslo na trh vydavateľstvo s ešte poetickejším názvom Prístrojová technika.
Alúzie na krutého strojvodcu Pavla Vilikovského sú tento raz asi naozaj márne. Jean Ferry sa narodil ako nemanželské dieťa v roku 1906 a jeho iniciály sú uzatvorené dátumom 1974, teda dátumom, kedy Vilikovský dokončuje hádam len svoje "ranné, normalizačné" diela, vydané o dvadsať rokov neskôr. Krutý strojvodca, plod deväťdesiatych rokov drieme niekde v stave zrodu. Vôbec, Jean Ferry a jeho Strojvodca, to sú celkom iné súradnice. Surrealista, patafyzik, filmový scenárista a v neposlednom rade najmä básnik a metabásnik - tak, ako neskôr Michela Foucaulta či iných postštrukturalistov, ktorého fascinovalo dielo Raymonda Roussela, jednej z najbizarnejších osobností modernej literatúry. Ako režisér spolupracoval aj s Luisom Buňuelom, štúdiu Rousselových dvoch kníh (Africké impresie, Nové africké impresie) venoval v myšlienkach hádam celý svoj život. Prvú štúdiu v časopise Surrealistická intervencia uverejňuje práve o ňom a jeho vlastná "krátkometrážna" prozaická tvorba s úvodom André Bretóna bola privedená na svet až v roku 1949, teda v čase, keď mal už štyridsaťtri rokov.
Poviedkam sa Ferry venoval len štyri roky, v období keď Strojvodca vznikal. Je preto paradoxom, že práve z tohto uhla pohľadu ho budeme mať zafixovaného asi najviac. Slovenský preklad v majstrovskom podaní Alberta Marenčina je štvrtým, mierne rozšírením vydaním. Strojvodca je naozaj majstrovská fikcia utkaná z množstva motívmi do seba sa zalamujúcich príbehov. Presvedčujúco vymyslená kronika čierneho humoru, kde na pomedzí sna a skutočnosti, zázračna a profánnosti vždy v akejsi medzere, ruptúre vyniká to podstatné a vlastné človeku. André Bretón charakterizuje Ferryho dielo najmä ako zmysel pre subverziu, ktorá nielenže aktivizuje jeho tvorivé schopnosti, ale podnecuje aj jeho záujem o všetko, čo sa týka problematiky, sna, zázračnosti a lásky. Áno, práve láska je oným prostredníkom - jednoduchá, ale v slovách a jazyku nedopovedaná láska, láska ako čosi zamlčané sprostredkúva mosty medzi ľuďmi v akýchsi stratených časopriestoroch. Napokon, ako to zvyčajne býva, téma strateného človeka, alúzie na existenciálnu prózu (poviedka Franz Kafka alebo Tajná spoločnosť), vyúsťuje v tichú vieru v človeka.
Albert Marenčin na spomínanom stretnutí zaspomínal na svoju prekladateľskú prácu a priznal, že jedinou chybou, ktorú urobil a dostala sa aj do konečného vydania knihy, bolo to, že v citáte "s rozkošou sledoval let svojich ľahkých myšlienok,. poletujúcich z nadprirodzených výšin do prirodzených nížin, čiže od viery (v zmysle duchovnom) k viere (v zmysle telesnom) etc." V druhom prípade "nepochopil", že ide o konkrétnu Vieru. Nie je to celkom tak, pretože bizarné, fantastické poviedky, ktoré môžu s ľahkosťou pripomenúť fantastickú mytológiu a Zoológiu J. L. Borgesa, naozaj vyjadrujú vieru v človeka. V duchovnom a duševnom vákuu, kde sa satira prelamuje do panoptika anomálii a zvláštnosti, kde čas je ako Daliho hodiny modálny, práve tam, v tomto medzi priestore je Ferryho próza situovaná. A práve len v tomto marcelovskom existenciálnom pocite medzipriestoru nenápadne ukazuje cesty a cestičky "von".
Fenomén dvojníctva, zrkadlové plachtenie archetypálnym podvedomím či fascinácia oboma knihami Raymonda Roussela dokazuje naozaj to, že nemusíme ísť do Afriky, stačí si len otvoriť knihu J. Ferryho, že "sme práve dorazili do zvláštnej krajiny. Neviem, či sa tento list dostane niekedy do vašich rúk. Pravdu povediac, nie som si ani celkom istý, či sme naozaj dorazili, lebo od chvíle, keď sme vystúpili z lode, zem sa neustále hýbe, ani čo by nám unikala pod nohami." Táto krajina, ako sa neskôr dozvieme, "je vlastne ostrov". Všetko, čo kniha Jeana Feryho ponúka, je práve takýto ostrov dobrého čítania, kde smiech doprevádza slzy a tichý úžas hlasné výkriky rozkoše z čítania. Zdalo by sa, že nemôže nestačiť. Skúste.
Autor (1977) je študent FF UK, básnik a publicista
