Najnezmyselnejšia vojna svet

Mierová dohoda podpísaná uplynulú nedeľu pod záštitou Organizácie africkej jednoty a OSN ukončila dva roky trvajúci vojnový konflikt medzi Etiópiou a Eritreou, ktorý dostal viacero prívlastkov, no najčastejší je pravdepodobne - najnezmyselnejšia vojna sveta.
Počet zobrazení: 2215

Mierová dohoda podpísaná uplynulú nedeľu pod záštitou Organizácie africkej jednoty a OSN ukončila dva roky trvajúci vojnový konflikt medzi Etiópiou a Eritreou, ktorý dostal viacero prívlastkov, no najčastejší je pravdepodobne - najnezmyselnejšia vojna sveta.

Keď na sklonku 50. rokov získala bývalá talianska kolónia Eritrea nezávislosť, bola jej správou Poručníckou radou OSN dočasne poverená susedná Etiópia. Po voľbách na začiatku 60. rokov, v ktorých zvíťazila proetiópsky orientovaná strana, bolo toto územie k Etiópii oficiálne pripojené .

Niečo z histórie Dcéra sa konečne vrátila k matke, jeden národ rozdelený kolonizátorom sa znovu zjednotil. Porazení zástancovia eritrejskej nezávislosti sa utiahli do Sudánu, kde vznikol aj prvý úrad Eritrejského oslobodzovacieho frontu (ELF). Ten sa na konci 70. rokov rozdelil na moslimskú proarabskú Džábiju (aj naďalej vystupujúcou pod starou skratkou ELF) a kresťanský Oslobodzovací front eritrejského ľudu ( EPLF) , ktorý od roku 1978 bojoval spoločne s Tigrejským oslobodzovacím frontom (TPLF) proti Sovietmi podporovanému Mengistuovmu režimu. Po tom ako v roku 1991 Mengistu ušiel do Zimbabwe a minister zahraničných vecí sa z rokovaní o budúcnosti krajiny v Anglicku nevrátil, bola moc v krajine dočasne zverená do Meleseho rúk. V roku 1993 lídrov oboch povstaleckých armád pozvali do Spojených štátov. Onedlho po návrate sa z nich stali muži na čele dvoch štátov: Meles Zenawi v Etiópii a Issaias Afwerki v samostatnej Eritrey. Označovali ich za triezvych, rozvážnych politikov, "nových lídrov Afriky", ako ich nazval prezident Bill Clinton počas návštevy, no ani nie po mesiaci vypukla medzi obidvoma vzorovými krajinami vojna.

Issaias potreboval Etiópii ukázať, že nenechá so sebou zametať, podobne aj Meles chcel dokázať, že nie je len bábkou Eritrey, z čoho ho opozícia už dlhší čas obviňovala. Začiatkom júna 1998 začali obidve krajiny s bombardovaním, Etiópia letiska v hlavnom meste Eritrey Asmare a Eritrea správneho strediska na východe krajiny Mekele.

Pri pohľade do minulosti bolo jasné, že ani jedna zo strán túto vojnu neplánovala. Etiópia znížila rozpočet na obranu z 1,3 mld. v roku 1991 na 124 mil. USD v roku 1996. Podobne aj Eritrea.

Spojené štáty sa samozrejme ponáhľali rozhnevaných spojencov zmieriť a to sa im aj na niekoľko mesiacov podarilo. Tento čas však obidvaja páni využili najmä na dopĺňanie výzbroje. Čoskoro boli na ceste do Rohu Afriky bojové lietadlá zo všetkých kútov bývalého ZSSR a pozdĺž spoločnej hranice vyrástli zákopy, opevnenia a boli rozmiestnené delostrelecké batérie.

Kto je vinníkom? Vojna sa viedla prakticky o niekoľko hektárov bezcennej púšte. Hranica, vytýčená pred takmer sto rokmi medzi Etiópiou a talianskou kolóniou Eritreou, nebola nikdy priamo vyznačená v teréne. V minulosti, pre uľahčenie administratívy, niektoré oblasti dokonca spravovali úrady z druhej strany hranice. V roku 1997 sa v Etiópii objavila mapa, objednaná správou provincie Tigre, s veľkými časťami eritrejského územia včlenenými do tejto etiópskej provincie. To, podľa Eritrey, bolo jasným dôkazom, že Etiópia plánuje toto územie obsadiť.

Vojenská akcia Eritrey v máji 1998 bola podľa Issiasových slov len legitímnou obranou jej ohrozených občanov. Ale reprezentuje táto kontroverzná mapa skutočne nároky Etiópie na územie Eritrey? Podľa Melesa nie. O legitimite spornej hranice ako aj etiópskych územných nárokoch však stále mlčí. "Eritrea musí najskôr sľúbiť, že z tohto územia stiahne všetky jednotky. Až potom pôjde Etiópia pred medzinárodnú arbitráž, predloží svoje požiadavky a bude akceptovať jej verdikt," tvrdí. Podľa viacerých medzinárodných vyjednávačov, pravá príčina tejto patovej situácie leží oveľa hlbšie.

Priateľský rozvod Keď sa Eritrea v roku 1993 osamostatnila, Etiópia stratila prístup k moru. So 60-miliónovou populáciou a chronicky nedostatočnými zdrojmi na ich obživu. Jej najdôležitejším zdrojom príjmov je káva, prinášajúca do štátnej kasy cca 450 mil. dolárov ročne. Eritrea s približne 3,5 mil. obyvateľov a ešte chudobnejšími zdrojmi sa usilovala pritiahnuť investorov do spracovateľského priemyslu a stať sa tak akýmsi Singapurom východnej Afriky.

Etiópia sa začala obávať, že sa stane len dodávateľom lacnej pracovnej sily pre eritrejský priemysel a že jej vlastný priemysel bude pre lacný eritrejský export oveľa zraniteľnejší. Navyše, spoločná mena birr, bola podľa Eritrey a jej export nadhodnotená .

V roku 1997 zaviedla vlastnú menu nakfu, Etiópia s ňou však odmietala obchodovať a trvala na tom, že všetky veľké transakcie musia ísť cez USD.

Ešte na začiatku roku 1998 pripomínala eritrejská nezávislosť priateľský rozvod. Onedlho sa nad ním ale začalo nebezpečne zaťahovať. Obidvaja partneri boli od začiatku presvedčení, že sa im darí tak dobre, že vôbec nepotrebujú formalizovať, čo je vlastne čie. Potom sa ale začali hádať takmer o všetko.

Z veliteľov guerríl politici Nástupcami po Mengistovom režime sa stali dve povstalecké hnutia - Front oslobodenia tigrejského ľudu ( TPLF) v Etiópii a Front oslobodenia eritrejského ľudu (EPLF) v Eritrei, obidva orientované výrazne ľavicovo, bez väčšieho záujmu o liberálnu demokraciu. Po víťazstve v roku 1991 však ako tak pragmatické, aspoň v ekonomickej oblasti. No zatiaľčo v Eritrei vďaka EPLF vznikol prísne kontrolovaný štát, s obmedzenou politickou slobodou, bez reálnej opozície a vojenskou disciplínou, v Etiópii sa zdalo, že TPLF, aj keď pôvodne bojovalo len za nezávislosť Tigrejcov, sa podarilo priviesť pod jeden národný dáždnik všetky etnické skupiny.

Meles potreboval nájsť spôsob, ako aj napriek tomu, ako sa k vláde dostal, v nej mohol naďalej pokračovať so súhlasom ľudových más. Tento elegantný, veľmi vzdelaný muž (absolvoval dve vysoké školy) dal o. i. Etiópii ústavu, ktorá teoreticky umožňuje ktorémukoľvek regiónu sa osamostatniť, prakticky sa však nasledovať prípad Eritrey môže niektorému z nich podariť len ťažko. Naopak Issaias je považovaný za nie veľmi okázalého, skôr strohého politika a je asi najlepším stelesnením eritrejského hesla - nikdy pred nikým nepokľaknúť a ako väčšina Eritrejčanov verí len vlastným ľuďom. Jeho "nedôverčivosť" mali možnosť pocítiť už v Sudáne, Jemene a Džibutsku, krajinami, s ktorými má Eritrea už dlhší čas vzťahy pod bodom mrazu.

Nový front - nacionalizmus Nacionalizmu na obidvoch stranách pomáhajú aj médiá: Eriterejci už konečne potrebujú dostať lekciu...Vždy sa na nás pozerali zhora... Tigrejci majú stále komplex menejcennosti... Etiópia je ekonomicky silnejšia, má lepšie zbrane a oveľa väčšiu populáciu. Aj keď Meles nepripúšťa, že by sa vzťahy s Issaiasom mohli niekedy zlepšiť, odmieta spochybniť jej nezávislosť alebo zámer obsadiť strategický Assabský prístav. Čím sa netají, je to, že najradšej by videl na čele Eritrey niekoho iného. Spojené štáty dúfali, že v Melesovi aj Issaiasovi budú mať na dlho regionálnych spojencov voči Sudánu, ktorý je už tradične ich hlavným tŕňom v oku v tejto oblasti. Etiópia sa však pokúša nadväzovať kontakty práve v Sudáne pôsobiacimi eritrejskými moslimskými disidentmi. To by v prípade, že by uspela, mohlo nebezpečne narušiť krehkú kreťansko-moslimskú rovnováhu v regióne. Issaias tiež neotáľa a už sa stačil spojiť s ďalším americkým "obľúbencom" Kaddáfím a veliteľmi Oromského oslobodzovacieho frontu, bojujúceho proti Melesovej vláde zo základní v severnej Keni a západnom Somálsku.

Koľko stojí 400 km2 púšte Vojna si vyžiadala celkovo asi 100 000 mŕtvych, 500 000 utečencov a náklady sa pre oba štáty, zaraďované medzi najchudobnejšie na svete, vyšplhali na viac ako pol miliardy dolárov. Z veľkej časti za to môže kombinácia zbraní z kórejskej vojny, taktiky 1. svetovej vojny a lekárskej starostlivosti 19. storočia. Vo väčšine moderných vojen pripadajú na jedného zabitého vojaka traja zranení, v súčasnej vojne sa tento pomer blíži k 1:1. Na rozdiel od konfliktov v iných častiach čierneho kontinentu, táto vojna nebola etnickou ani vnútorným bojom s rebelmi. Išlo o ozbrojený konflikt medzi dvoma národnými štátmi.

Boje spôsobili, že státisíce ľudí museli opustiť svoje domovy, sú takí chudobní a pomoc od vlád taká slabá, že veľa z nich, najmä Etiópčanov, na to pravdepodobne doplatí životom. Nebudú to však prvé ani posledné obete, ktoré už Afrika priniesla, a bohužiaľ, ani po 40 rokoch ešte stále neprestala prinášať na oltár svojej nezávislosti.

Autor (1974) je doktorand - afrikanista

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984