Tragédia Pobaltia
Keď v auguste 1939 rokovali Molotov a Ribbentrop o delení sfér vplyvu, pobaltské krajiny boli uznané za objekt sovietskych záujmov. ZSSR potom Litve, Lotyšsku a Estónsku vnútil tzv. zmluvy o vzájomnej pomoci, podľa ktorých sa mali na ich území zriadiť sovietske vojenské základne. Nejaký čas však Sovieti formálne rešpektovali suverenitu týchto krajín.
Pre nás Stredoeurópanov pobaltské krajiny akosi splývajú do jedného celku, podobne ako napr. škandinávske štáty. Medzi Litvou, Lotyšskom a Estónskom sú však historické i etnické rozdiely. Kým Litovci a Lotyši hovoria jazykmi, ktoré majú viaceré slovanské prvky (no podľa jazykovedcov sa v nich zachovalo veľa z jazyka starovekých Indoeurópanov) Estónci hovoria jazykom neveľmi sa líšiacom od fínčiny.
Okno do Európy Litovci mali v stredoveku svoj štát, ku ktorému patrila aj časť Bieloruska. Ten sa neskôr stal súčasťou Poľska. Lotyšsko bolo pod nadvládou Rádu nemeckých rytierov a potom Švédov. Estónsko patrilo Dánsku, ktoré ho neskôr predalo Rádu nemeckých rytierov. V 18. storočí sa celého Pobaltia zmocnilo Rusko. Pre cára Petra I. bolo súčasťou povestného "okna do Európy". Spolu s Fínskom vyhlásili po revolúcii v roku 1917 baltské krajiny nezávislosť. Po skončení občianskej vojny ju nakoniec Sovietsky zväz uznal. Hoci v 30. rokoch boli v Pobaltí nastolené autoritatívne režimy, vzťahy s Moskvou boli rôzne. Estónsko malo voči Rusku rovnako nevraživý pomer ako Fínsko, bol tu spor o malé pohraničné územie. Vzťah Lotyšska už bol lepší. Litva mala spory s Poľskom, ktoré v 20. rokoch anektovalo jej hlavné mesto Vilnius a centrom krajiny sa stal Kaunas. Preto litovsko-sovietske vzťahy boli pomerne priateľské. Po porážke Poľska na jeseň 1939 ZSSR spornú oblasť Litve vrátil.
Keď sa Hitler nepozeral... V polovici júna 1940 Nemci porazili Francúzov v bleskovej vojne. Pre sovietskych predstaviteľov to bol šok. Veď Stalin v auguste 1939 v liste Hitlerovi napísal, že Sovietska armáda je rovnako dobrá ako francúzska... ZSSR obvinil v druhej polovici júna 1940 vlády pobaltských krajín, že nedodržiavajú zmluvy o vzájomnej pomoci a že sa voči sovietskym vojakom na svojom území dopúšťajú provokácií. Kremeľ dal ultimatívnu požiadavku, aby "na ochranu" sovietskych vojenských základní mohli vstúpiť ďalšie jednotky. Pravda 17. júna priniesla správu o "veľkej radosti" z príchodu Červenej armády v Kaunase a významne dodala, že litovský diktátor Smetona ušiel do Nemecka. O niekoľko dní neskôr referovala o podobných ováciách v Rige a Talline. Už 18. júna oznámila, že Paleckis, ktorého dal litovských diktátor Smetona v roku 1939 uväzniť v koncentračnom tábore, utvoril novú litovskú vládu. Podobné "zázračné" zmeny sa udiali v Lotyšku a Estónsku. V prvých augustových dňoch "robotnícko-roľnícke" vlády Litvy, Lotyšska a Estónska požiadali o prijatie do zväzku ZSSR. Pravda v tom istom čísle, kde popisovala "radosť" pobaltských národov z nastolenia sovietskej moci, uverejnila aj správu o Hitlerovej schôdzke s francúzskou delegáciou v Compiégnskom lese.
Túžba po nezávislosti Dobový kontext, v ktorom sa uskutočnila anexia pobaltských krajín, by do určitej miery mohol ospravedlniť sovietsky postup. Lenže tu nešlo iba o vojenské opatrenie. V Pobaltí sa uskutočnili masové čistky, na ktoré dozeral krvavý prokurátor z procesov v roku 1937 Vyšinskij, blízky Beriov spolupracovník Dekanosov a organizátor teroru po zavraždení Kirova v Leningrade Ždanov. Hoci sa tu zakrátko uskutočnili voľby podľa sovietskeho vzoru, nik v Moskve nemohol mať ilúzie o postoji tamojšieho obyvateľstva. Jedinou výnimkou v tomto smere bola časť lotyšských robotníkov. V tejto súvislosti je zaujímavá iná okolnosť, nemecká vláda uzavrela za niekoľko mesiacov dohodu o odsune tamojších Nemcov do ríše. Možno mala učičíkať Stalina. Zaujímavé je však niečo iné: sama nemecká strana uznala princíp odsunu ako spôsob riešenia postavenia nemeckej menšiny v krajinách, kde Nemci žili už niekoľko storočí. Po nacistickom útoku na ZSSR, obyvatelia pobaltských krajín Nemcov vítali a neskôr utvorili pomerne veľké dobrovoľnícke jednotky, ktoré bojovali proti partizánom. Časť z nich potom viedla istý čas po 2. svetovej vojnepartizánsky boj proti Sovietskej armáde.
Keď sa v roku 1985 začala gorbačovovská perestrojka, obyvateľstvo pobaltských krajín dávalo čoraz viac najavo, že si želá obnovenie nezávislosti. Po rozpade ZSSR nevstúpili do Spoločenstva nezávislých štátov, naopak, neskrývajú želanie vstúpiť do EÚ a NATO. V Pobaltí existuje ruská časovaná bomba - kaliningradská enkláva. Litovská vláda síce uzavrela s Ruskom zmluvu o prístupe na toto územie, ale ak bude členom EÚ a NATO, túto dohodu bude musieť prehodnotiť. V regióne Kaliningradu dodnes existuje značné zoskupenie ruských vojsk.
Autor (1949) je publicista
