Sto nocí - sto dní Vladimira Putina

V knihe "Rusko v troskách" A. Solženicyn vidí jeľciniádu nasledujúco: "...víťazná a narýchlo zjednotená banda vstúpila do ďalšieho osudového obdobia krajiny len s myšlienkou na moc...náhle sa zrodili davy demokratov..."
Počet zobrazení: 1056

V knihe "Rusko v troskách" A. Solženicyn vidí jeľciniádu nasledujúco: "...víťazná a narýchlo zjednotená banda vstúpila do ďalšieho osudového obdobia krajiny len s myšlienkou na moc...náhle sa zrodili davy demokratov..."

Solženicynov postreh o demokracii a bande je neprekonateľne presný, lenže je tu nová éra Vladimíra Putina. Ten - dnes už o tom nikto nepochybuje - vystriedal B. Jeľcina po dohode a súhlase najvyššieho poschodia ruskej moci. Jeho raketový a presne zladený postup potvrdzuje, že zvolenie nie je náhoda, ale ani nehoda! A to aj napriek tomu, že od samého začiatku svojho pontifikátu bytostne inklinuje k inštalácii pevnej ruky. História Ruska nepozná demokratický model vládnutia. Môže sa teda v Rusku vládnuť iným spôsobom?

Prvá stovka Povestných l00 dní má za sebou, takže je namieste úvaha, čo to vlastne ako prezident robí. Je prvým prezidentom po Jeľcinovi a je neustále konfrontovaný so svojim predchodcom. Východiská jeho štýlu sú ale odlišné. Politický štýl B. Jeľcina bol ukážkou byzanských tradícií, kde svoju úlohu (akú?) zohrávala "rodina" a ústava bola zbytočnosť. Štýl V. Putina je zmes tohto vplyvu (akceptovanie prešľapov rodiny) a postmodernizmu, hľadanie transformačnej ideológie tam, kde sa nikdy neobjavila s akcentáciou minulej rozhodujúcej úlohy Ruska v chode svetových dejín. Pritom od "krvavej jesene" (1993) je stále zrejmejšie, že Rusko nie je samo schopné uskutočniť transformačný proces takým spôsobom, aby sa stalo hodnotovo i záujmovo kompatibilnou súčasťou Západu. Naopak, od spomínanej jesene si zvolilo cestu silovej a autoritárnej politiky. Neúspech pokusu o organizáciu postsovietskeho priestoru pomocou SNŠ a praktická jeľciniáda to potvrdzujú. V. Putin a jeho tím túto cestu neodmietli (ani nemohli). Dočasne favorizujú vnútornú stabilizáciu (model cárskeho ministra Gorčakova) v mene vonkajšieho vplyvu. Inak povedané - pokúsia sa spraviť poriadok doma a potom sa ruský medveď bude domáhať svojho. Kedy a za akú cenu je nejasné. Bez diskusie však je, že V. Putin sa snaží o in vivo stabilizáciu organizmu Ruska.

Technokrati, lobisti a iní Prezident sformoval a stotožnil sa s vládou technokratov, v ktorej sa zbiehajú rôzne záujmy. Ich stret vždy znamenal konflikt a táto vláda bude žiť v konfliktnom strese. Putin síce zostavil profesionálny tím, ktorý sa ale skoro stane obeťou toho, čo s obľubou robil B. Jeľcin. Rozpor je signálom personálnej zmeny. Nakoniec, tak sa dostal V. Putin do Moskvy a preto nie je súčasný premiér M. Kasjanov politicky silnou osobou.

Pri formovaní tejto vlády sa zasa prejavila lobistická podstata ruských politických vzťahov a Putin pri jej kreovaní mohol zasahovať len do kremeľskej metódy vytvárania politickej rovnováhy pomocou personálnych protirečení. Napriek tomu si V. Putin (najmä od svojho zvolenia 26. 3. 2000) udržal mini personálnu prevahu. Vytvára ju šéf kremeľskej administrácie Aleksander Vološin, Anatolij Čubajs a poslanec/oligarcha Roman Abramovič. Ropný magnát a šéf LUKoilu Vagit Akleperov, ktorý presadil do vlády na post ministra energetiky Aleksandra Gavrina tiež začína podporovať V. Putina. Nemožno sa diviť, že všetci spomenutí sú aj na horných priečkach rôznych moskovských ratingov. Ako najlepší ruskí lobisti - politici - sú označovaní práve A. Vološin, A. Čubajs a V. Akleperov. Ako lobisti - profesionáli - sú s najvyšším ratingom poslanci/oligarchovia B. Berezovskij a R. Abramovič. Túto dvojicu dopĺňa (pre istotu) Vladimír Surkov z administrácie prezidenta.

Keď si porovnáme tieto rebríčky s ratingom ruských "bezúhonných" politikov (údaje publikuje Nezavisimaja gazeta) nájdeme mnoho podobností. Podľa posledného hodnotenia expertov, politikom č. 1 je samozrejme V. Putin. V postsovietskom priestore "musí" byť prezident vždy jednotka. Tak je tomu vo všetkých postsovietskych demokraciách - na Ukrajine, v Bielorusku, Moldavsku, alebo Gruzínsku..... Na prvú priečku sa dostal až (už) keď sa stal zastupujúcim prezidentom (1. 1. 2000). Druhé až piate miesto patrí "politikom", ktorí sú spojení s tzv. rodinou a sú viac lobisti, oligarchovia, než "politici" - A. Vološin, M. Kasjanov, B. Berezovskij, R. Abramovič. V prvej desiatke sú okrem prezidenta ešte dva kádre zo Sankt-Peterburgu - A. Čubajs a A. Kudrin. Po dlhej dobe vypadol z prvej desiatky predseda KS RF G. Zjuganov (26. miesto, hneď za dcérou B. Jeľcina Tatianou Djačenko). Farby komunistov háji predseda ŠD G. Selezňov (9. miesto).

Putin sa oprel o lampasy Efektívna vertikálna výkonná moc ostáva naďalej snom V. Putina. Pôvodný chaos je pevný vďaka sprivatizovania tejto linky oligarchami a regionálnymi vodcami za asistencie B. Jeľcina. Prezident sa pokúša preraziť bariéru regionalizmu a oligarchizmu vytvorením federálnych okruhov a odobratím niektorých výkonných funkcií z regiónov. Preto 13. mája 2000 vydáva jeden zo svojich prvých výnosov ako prezident (inaugurovaný bol 7. mája 2000) "O splnomocnenom predstaviteľovi prezidenta Ruskej federácie vo federálnom okruhu". Týmto výnosom vytvára sedem federálnych okruhov, ktoré až nápadne kopírujú vojenské rozdelenie Ruska. To že takéto delenie nemá jasnú oporu v Ústave RF (Rusko je federácia 89-tich subjektov) si málokto uvedomuje. To že sa realizuje militarizácia Ruska vojensko-feudálnou štruktúrou moci by nemalo ostať nepovšimnuté.

Od svojho príjazdu do Kremľa sa V. Putin spolieha na silové štruktúry v lampasoch. Táto sympatia je obojstranná. Takže mimo sľubu, že ako nový prezident nedovolí siahnuť na "rodinu", druhým dôvodom jeho zvolenia a pokojných 100 dní v Kremli, je spokojnosť generálov. Nakoniec personálny výber šéfov týchto okruhov to potvrdzuje. Zároveň však dokazuje obmedzenú politickú predstavivosť, slabšie vizionárske a personálne zázemie prezidenta, aj keď rukopis FSB je nezmazateľný.

Na čelo spomenutých okruhov dosadil ľudí, z ktorých len dvaja sú civili - Leonid Dračevskij (Sibírsky federálny okruh) a expremiér Sergej Kirijenko (Privolžský federálny okruh). Sedem "statočných" dopĺňa armádny generál Viktor Kazancev (bojoval v Čečensku), generálporučíci Peter Latyšev (exnámestník MV), Konstantin Pulkovskij (MV), Viktor Čerkesov (Federálna služba bezpečnosti) a Gegorgij Poltavenkov (prišiel z daňovej polície, predtým bol kolegom V. Putina vo FSB).

Presadenie ľudí bez politickej váhy a skúseností, prevaha generálskych hodnotí naznačuje, že nový autoritarizmus sa ujal. Samozrejme, že volení predstavitelia subjektov federácie sa búria a odmietli podporiť príslušné zákony v Rade federácie. Nie je sa čomu diviť, veď prezident V. Putin v rámci svojho stodňového pokusu upevňovania moci posunul do parlamentu aj návrh zákona "O doplnkoch a zmenách federálneho zákona" O všeobecných princípoch organizácie miestnej samosprávy v Ruskej federácii". Obsahuje napr. právo prezidenta rozpúšťať miestne orgány samosprávy! Pripravuje sa norma, podľa ktorej by Kremeľ chcel odvolávať volených šéfov jednotlivých subjektov RF (gubernátorov...). Pritom Rusko je podľa svojej ústavy "...demokratický federatívny právny štát..." (hlava 1, čl. 1.) a je tvorené "... z republík, krajov, oblastí miest federálneho významu, autonómnych oblastí, autonómnych okruhov - rovnoprávnych subjektov Ruskej federácie..." (hlava I, čl.5.). Článok 65 uvádza, ktoré subjekty tvoria federáciu a v čl. 66 nájdeme "...štatút subjektu môže byť zmenený len po vzájomnej dohode Ruskej federácie a subjektu federácie..."

V Kremli sa pracuje aj na návrhu zákona o reorganizácii prezidentskej administrácie, kde sa uvažuje s faktickým návratom V. správy KGB vo forme "Politickej správy prezidenta RF", ktorá sa má starať o opozíciu, média, voľby.... Zrejme nie bez príčiny M. Gorbačov vyzýva V. Putina, aby chránil demokraciu. Kremeľ naďalej ostáva centrom intríg! A. Solženicyn ukázal prstom: "...svet vie, že zákulisie Kremľa kontrolujú finanční magnáti..."

Čečenská guľa Nemožno opomenúť, že jedným z hlavných princípov ruskej politiky na Kaukaze je téza, ktorá bola sformulovaná v cárskych časoch a to, že Rusko nemá na Kaukaze priateľov, nepriateľov, ale len záujmy. Neznamená to, že by záujmy Moskvy voči iným oblastiam bývalého ZSSR (napríklad Bieloruko, Ukrajina, alebo Stredná Ázia) boli menej aktívne, ale priestor Kaukazu má nielen pre Moskvu (spať nedá najmä islamu, Ankare, Teheránu, ani Washintgonu...) svoju zvláštnu auru.

Je to silová logika, ktorá ovplyvňuje doterajie konanie generála Putina. Dal "súhlas" s vojenskou operáciou v Čečensku a zaisťuje jej politické krytie, neopakujúc chybu B. Jeľcina, keď sa z povstalcov stali rokovací partneri. Napriek tomu vojnu v Čečensku považujú mnohí ruskí intelektuáli a mieroví aktivisti, na rozdiel od Kremľa, za prehratú. Tvrdia, že Rusko bude musieť prežiť svoj nový štatút - krajina, ktorá prehrala koloniálnu vojnu na území, ktoré mnohí vnímajú ako "svoje", teda ruské územie.

Perspektíva (ne)istá Stodňová karanténa potvrdila, že druhý ruský prezident chce vládnuť tvrdo. V tomto zmysle tretia skupina, ktorá ho chcela v Kremli - vyššia stredná vrstva (privatizéri) - sa rozhodla správe. Po strate desiatich rokov s B. Jeľcinom a motaním sa v mútnej vode sú práve oni zainteresovaní, aby to čo ľahko získali, nestratili. Aby sa poistili od akýchkoľvek neočakávaných zvratov (nové - spravodlivé prerozdelenie štátneho majetku, trestná zodpovednosť), podporujú "rodinu", ktorá nalieha na poriadok v Rusku, ktorý je potrebný k ich nedotknuteľnosti. Téza o nastolení moci zákona im vyhovuje, pretože oni sú zákon!

V. Putin úlohu "pravej ruky" oligarchov v mene ich luxusu zatiaľ zvláda, ale spomenutým rozmiestňovaním lampasov môže vzniknúť podozrenie ohrozenia luxusu rodiny. Pritom ani jedna zo spomenutých skupín nepresadzovala "svojho Voloďu" , aby stala obeťou jeho ambícii. Klesajúca popularita režimu (kriminálno-klanovej diktatúry) a vycúvanie z kauzy "Gusinskij" je symptomatické. Ak sa pokúsi V. Putin hrať hru, ktorá by sa dotýkala skutočných vládcov, potom musí rátať s .... Ako potvrdzujú najnovšie politické dejiny, "demokraticky" zvoliť prezidenta Ruska nie je s pomocou televízie problém. Rusko to dobre vie, aj keď sa väčšina voličov sa sťahuje na dače, kde zabúda nielen na politiku.

Autor (1959) je tajomníkom Zahranično politického výboru NR SR

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984