Globálna demokracia
Skutočným sviatkom liberalizmu sa stala minulotýždňová konferencia K jednote demokracií, ktorá sa uskutočnila vo Varšave za účasti 74 ministrov zahraničných vecí, delegátov zo 108 krajín a 14 medzinárodných organizácií vrátane generálneho tajomníka OSN Kofiho Annana.
Francis Fukuyama by mal radosť: celé podujatie sa nieslo v takmer euforickej atmosfére, mnohí rečníci poukazovali na fakt, že demokracia je zavedená vo väčšine krajín sveta a viacerí mali tendenciu označiť túto skutočnosť za nezvratný trend. Víťazstvo liberalizmu a koniec dejín? Našťastie, účastníci konferencie celkom neprepadli tomuto iluzórnemu ošiaľu a už hostiteľ, šéf poľskej diplomacie Bronislaw Geremek v otváracom prejave upozornil na nedostatky demokracie, ako aj na hrozby spojené so súčasným vývojom ľudstva.
Diktatúra a všeobecné zlyhanie Snahy o inštaláciu globálnej demokracie sa v súčasnom období môžu totiž pokojne zvrhnúť na zavedenie globálnej diktatúry. Pritom sa poprední politológovia zhodujú v názore, že všeobecné zlyhanie demokracie by v dnešných podmienkach znamenalo jej definitívny koniec. Demontáž demokracie sa vlastne začína už v čase, keď sa jej princípy berú formálne, keď sú tendencie povýšiť ju na akési náboženstvo, čím vzniká "diktatúra demokracie". To bol vlastne aj skutočný dôvod, prečo Francúzsko nepripojilo svoj podpis pod záverečnú Varšavskú deklaráciu. Nemohlo sa totiž ubrániť dojmu, že najmä šéfka americkej diplomacie Madeleine Albrightová prišla do Varšavy s iniciatívou "nastoliť" globálnu demokraciu, čo je rozpor už v samotnom výraze. Nastoľujú totiž diktátori, aj sama demokracia je predovšetkým voľbou. USA však presadzujú tézu, že ak existuje ohrozenie demokratických inštitúcií, medzinárodné organizácie majú nielen právo, ale predovšetkým povinnosť zasiahnuť na ich obranu všetkými prostriedkami. S tým Paríž, v ktorom sa pred 211 rokmi zrodili myšlienky modernej demokracie v tej najušľachtilejšej podobe, jednoducho nemohol súhlasiť.
Osobitný klub v OSN No napriek tejto nepríjemnej udalosti má varšavská konferencia skutočne veľký význam pre ďalší vývoj a najmä šírenie demokracie. Minister zahraničných vecí Slovenskej republiky Eduard Kukan dokonca Varšavskú deklaráciu prirovnal k významu Helsinského záverečného aktu z roku 1975. Dodajme, že trochu preháňal, no Varšava v každom prípade odštartovala proces hlbšej spolupráce demokratických štátov. USA ústami Madeleine Albrightovej dokonca iniciovali vznik klubu demokratických krajín v rámci OSN, ktorý by mal byť založený už na jesennom Valnom zhromaždení svetovej organizácie, ktorá sa okrem toho pripravuje na historický miléniový summit. Takéto spoločenstvo štátov by mohlo účinnejšie presadzovať hodnoty demokracie na globálnej úrovni. Mimochodom, v tomto Organizáciu Spojených národov predbehol minulý rok čierny kontinent. Organizácia africkej jednoty sa totiž na svojom vrcholnom zasadnutí v roku 1999 rozhodla nepozývať medzi seba štáty, ktorých vlády sa dostali k moci nedemokratickou cestou. Generálny tajomník OSN Kofi Annan v tejto súvislosti na varšavskej konferencii prorocky poznamenal, že príde čas, keď sa bude podobnými pravidlami riadiť aj svetová organizácia.
Globálna únia Treba podotknúť, že by to nemusel byť až taký problém. Stačilo by využiť skúsenosti Európskej únie, ktorá chce prekonať paralyzovanú a strnulú štruktúru EÚ zavedením modelu dvojrýchlostnej Európy. Podobne aj v rámci OSN by sa mohla vytvoriť užšia spolupráca demokratických štátov, ktoré by boli ochotné dodržiavať určité prísnejšie vymedzené pravidlá. To znamená, že si vieme predstaviť konštituovanie (nazvime to) Globálnej únie, ktorá bude založená na univerzálnych humanistických hodnotách a ktorej členovia budú musieť dodržiavať presne určené zásady, podobne ako je to na nižšej úrovni v prípade EÚ. Pravda, to všetko za predpokladu, že sa nebude vychádzať iba z tradície západnej kultúry, ale zohľadnia sa skutočne univerzálne prístupy. Takýto doslova revolučný zvrat vo vývoji svetovej organizácie by znamenal, že by sa vytvorili akési "dvojrýchlostné Spojené národy". To znamená, že štáty, ktoré by sa nechceli alebo z hľadiska nespĺňania kritérií nemohli stať členmi Globálnej únie, by rozvíjali medzinárodnú spoluprácu na báze doterajšej voľnejšej OSN, kým ostatné, demokratické krajiny by podnikali kroky smerom k určitej forme integrácie, vrátane spoločných inštitúcií ako napríklad priamo volený svetový parlament. Viem si predstaviť, že k takejto spolupráci by sa nechali "nahovoriť" okrem krajín euroatlantickej zóny aj Japonsko, Mexiko, Chile, Brazília, Argentína, Južná Afrika, Izrael, Austrália a možno aj Rusko, India a ďalšie. Bol by to prvý krok ku globálnemu víťazstvu demokracie, k vyvinutiu obrovského tlaku na autoritatívne a diktátorské režimy a v konečnom dôsledku k zjednoteniu sveta, ktorému doteraz bránia najrozličnejšie skôr ideologické ako geopolitické príčiny.
Devalvovaný pojem Tienistou a trochu rozpačitou stránkou konferencie bolo pozvanie štátov, ktoré len pri znásilnení mysle možno nazvať demokratickými. Organizátori síce demonštratívne nepozvali na podujatie Čínu, Bielorusko, Irak či Líbyu, no na druhej strane sa na konferencii zúčastnili napríklad Tunisko, Jemen, Egypt, Keňa či Kuvajt, čo vyvolalo u niektorých delegátov takmer pobúrenie. Výkonný riaditeľ Human Rights Watch pri tejto príležitosti doslova uviedol, že pojem demokracia je značne oslabený, ak zahŕňa štáty s jednou vládnucou stranou, ktorá dostáva pri voľbách 99 percent hlasov. Varšavská konferencia v každom prípade vzbudila nové nádeje. No jedným dychom treba varovať pred ilúziami a živením predstáv, že demokracia je nezvrátiteľnou historickou nevyhnutnosťou, že rozširovanie modelu liberálnej demokracie do všetkých kútov sveta je len otázkou času. Demokracia je totiž systém, ktorý je osobitne citlivý na veľké hospodárske krízy. Možnosť slobodne sa vyjadrovať a združovať otvára súčasne aj široké pole pre všetky druhy fundamentalizmu, či už nacionalistického, náboženského alebo kmeňového, pre šírenie xenofóbie a neznášanlivosti. Nezabúdajme, že každá hospodárska kríza prebúdza pokusy vrátiť sa k autoritárskym riešeniam situácie. A potom je už k nastoleniu totalitárneho režimu naozaj iba krok.
