Mladí
ľavičiari akoby zaútočili na takmer všetky naše zmysly. V televízii vidíme vysmiate tváre poslancov - začiatočníkov, predkladajúcich návrh zákona o znížení dĺžky civilnej služby, či o legislatívnom biči na tunelárov bývalého zväzáckeho majetku. Z rozhlasu počujeme ich rozhorčené vyjadrenia o nevyhnutnosti zachovania bezplatného vysokého školstva. V novinách sa píše o Mladej demokratickej ľavici (MDĽ), ako vyzýva "Starú" demokratickú ľavicu, aby na nadchádzajúcom zjazde v Košiciach nestratila rozum a zachovala jednotu. Čím to je, že sa ich na Slovensku zrazu objavuje toľko, ako keby po siedmich hladových rokoch zarodila slivka? Preto, lebo si ich po dlhšej ignorancii všímajú masmédiá vďaka tomu, že sa SDĽ do dostala do vlády? Bolo by to veľmi zjednodušené vysvetlenie.
Väčšina z nich sa prizerala pred desiatimi rokmi na historické dianie na námestiach detskými, či stredoškolskými očami. Už nezažili otravné schôdze SZM, ani veľkolepé podujatia pod Rysmi, zato spoznávali ak nie svet, tak aspoň pootvorenú Európu, aj zvyšovanie poplatkov na internátoch, finančný podtlak v rodinách, či problémy pri zháňaní prvého zamestnania. Nuž, rastie tu nová - generácia, ktoré nestihla byť očarená novembrovými dňami, prípadne neskôr i sklamaná ich následkami. Možno práve o to viac sa teraz drží pri zemi, bez ružových okuliarov a súčasne i bez skepticizmu hľadí na dnešný svet.
Ale netají sa ani svojimi ambíciami. V ľavicovej časti spektra toto nové pokolenie zosobňujú traja mladí muži, ktorých sme si 28. júna pozvali na druhé stretnutie obnoveného Klubu nového SLOVA: Ľubomír Andrassy, Milan Ištván a Braňo Ondruš. Okrem názorovej orientácii ich spája mnoho ďalších vecí. Andrassy a Ondruš sa narodili v tom istom roku (1973) v tej istej nemocnici - v Levoči, hoci sú obaja pôvodom zo Spišskej Novej Vsi. Lenže tam vtedy pôrodnica neexistovala. Ištván pochádza tiež z malého mesta - Krupiny, kde sa narodil o dva roky neskôr. Po viacerých peripetiách napokon postupne všetci zakotvili v Bratislave. Učňovské roky politika prežili v MDĽ, Ondruš a Ištván dokonca ako jej prvý a druhý prezident. Ondruš si ďalej brúsil ostrohy na poste predsedu Rady mládeže Slovenska, Andrassy ako šéf Zväzu vojenskej mládeže a viceprezident Európskej rady braneckých organizácií. A tak precestovali starý kontinent krížom-krážom, Ištván dokonca absolvoval takmer ročnú novinársku stáž v Paríži. Pracoval v Slovenskom rozhlase, kým Ondruš skúsil svetskú slávu v televíznej Markíze. A spája ich ešte jedno - tortúra vo funkcii hovorcu SDĽ. Aj o tom porozprávali na stretnutí s priaznivcami SLOVA, pravda Ondruš radšej pri vypnutom magnetofóne. Skúsenosti s mediálnou politikou viacerých ľavicových činiteľov sú veľmi čerstvé, priam horúce.
Hoci všetci traja sú tak povediac rovnakej krvnej skupiny, predsa je každý iný. Aj vo svojej reči - Milan Ištván priam ftáčnikovsky logický, až chladný, Ľubomír Andrassy zase podobne ako Jozef Migaš s veľkým sklonom k frázovitosti, dobrý, až populistický rečník Braňo Ondruš niečo medzi nimi. A tak dajako sa vyvíjajú aj ich postoje k varu, ktorý posledné mesiace buble v kotle so značkou SDĽ. Kandidujú - tak ako vraj ďalší dvadsiati - na post podpredsedu strany. Zrejme sa v tomto prípade môže usmiať šťastie iba na jedného z nich. Pre ľavicových demokratov by to bolo asi priveľké sústo, keby z troch podpredsedov mali dvaja menej ako 30 rokov. Ani mladý vek nezaručuje letenku do politického neba. Veď napríklad od Andrassyho na doterajšom straníckom či poslaneckom poste mnohí očakávali viac. Hoci z neho starší kolegovia neraz robili murína. Je však dnes parlament, či dokonca tápajúca SDĽ zárukou šťastia a naplnenia ambícií mladých ľudí?
