Nečakať na zázraky

Dianie na slovenskej politickej scéne svedčí o tom, že všetky politické zoskupenia stoja zoči voči nevyhnutnosti prehodnotiť svoj "spôsob existencie". Najpálčivejšie sú s touto nevyhnutnosťou konfrontované vedenia strán združených do SDK, ani ostatné strany si však nemôžu zakrývať fakt, že stoja pred podobnými problémami.
Počet zobrazení: 1385

Dianie na slovenskej politickej scéne svedčí o tom, že všetky politické zoskupenia stoja zoči voči nevyhnutnosti prehodnotiť svoj "spôsob existencie". Najpálčivejšie sú s touto nevyhnutnosťou konfrontované vedenia strán združených do SDK, ani ostatné strany si však nemôžu zakrývať fakt, že stoja pred podobnými problémami. Politické zoskupenia strácajú aureolu, opotrebovali sa, oslabuje sa ich vnútorná súdržnosť, klesá ich dôveryhodnosť, stále zreteľnejšie sa dostávajú do vleku záujmových skupín. Zároveň si však stále jasnejšie uvedomujeme, že "iné" to už v dohľadnom čase asi nebude, že musíme vziať na vedomie to, čo je, teda tých a takých politikov, akým sme dovolili, aby v našom mene rozhodovali o podmienkach našej existencie. Nemá zmysel čakať na zázraky, domnievať sa, že raz sa "k veci" dostanú tí praví ľudia a potom už všetko pôjde hladko.

Po roku 1989 nás mnohí chceli presvedčiť, že nastal "koniec dejín", že odteraz už nepôjde o záujmy, ale len a len o hodnoty. Potom nás zasa iní presviedčali o tom, že ak sa vyrieši otázka štátnosti, to ostatné bude už len hračka. A potom sa znovu objavili staronoví proroci a dokazovali, že keď sa podarí získať uznanie dominantných ekonomických a vojenských zoskupení, tak sa všetko zlepší. A ešte sú tu demagógovia vecnosti, ktorí nás chcú presvedčiť, že kdesi v kúte postávajú schopní a čestní ľudia, ktorých stačí "osloviť", priviesť do politiky, a tí potom dokážu veci napraviť.

Vo svetle skúseností s týmito prísľubmi "zásadných" obratov k lepšiemu musíme prísť k záveru, že táto hra stráca zmysel. Slovenská spoločnosť dospela na hranice svojich politických možností. Politika má svoje zákonitosti a niet spôsobu, ako ich obísť. I tu platí, že lepšie sú na tom tie národy a štáty, ktoré pochopili svoje obmedzenia a usilujú sa dosiahnuť možné v ich rámci. Musíme si navyknúť sami na seba, na takých, akí sme, hľadať spôsoby, ako dostať pod kontrolu svoje nedostatky. Nakoniec, tou cestou išli všetky štáty, ktoré sa dopracovali k akej takej stabilite, prosperite a poriadku. Prosperita bola vedľajším dôsledkom rezignácie na zásadné riešenia.

Nemecký sociológ Max Weber v situácii, ktorá sa tak veľmi neodlišovala od tej našej povedal, že politika znamená ťažké a pomalé vŕtanie do tvrdých dosák so zanietenosťou a zároveň s odhadom. To však neznamená, že budeme spokojní s tým, čo je. Predsa v dosahu možného je zabezpečenie vlády zákona, v dosahu možného je zastavenie parcelovanie štátu medzi strany, resp. záujmové skupiny za stranami, v dosahu možného je racionálna ekonomická politika.

Potrebujeme aj vízie, idey, ideológie. Rovnako naliehavo však potrebujme kvalitne a spoľahlivo fungujúce kontrolné mechanizmy. Ochrancovia životného prostredia sa rozhodli pre stratégiu "trvalo udržateľného vývoja". O niečo podobného sa musíme usilovať aj v politike, teda konať tak, aby sme neničili podmienky svojej vlastnej existencie.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984