Pavel Bunčák (1915 - 2000)

Život je reťazou odkladaných stretnutí, niekedy ich odkladáme z vážnych dôvodov, inokedy preto, aby sme sa mohli na ne viac tešiť, stupňovať očakávanie. Z oboch týchto dôvodov odložené stretnutie s pánom Pavlom Bunčákom sa už neuskutoční. Každej chvíle, ktorú nestrávime s niekým, s kým sa cítime dobre, je škoda.
Počet zobrazení: 1082

Život je reťazou odkladaných stretnutí, niekedy ich odkladáme z vážnych dôvodov, inokedy preto, aby sme sa mohli na ne viac tešiť, stupňovať očakávanie. Z oboch týchto dôvodov odložené stretnutie s pánom Pavlom Bunčákom sa už neuskutoční. Každej chvíle, ktorú nestrávime s niekým, s kým sa cítime dobre, je škoda. To bolo prvé, čo som si veľmi intenzívne uvedomila siedmeho januára po správe o tom, že navždy odišiel.

Po prvýkrát som Pavla Bunčáka videla a počula pred ôsmimi rokmi na konferencii o Štefanovi Krčmérym v budmerickom zámku. Azda každý ho poznal ako rozprávača - pamätníka, akých je málo. Nielenže mal vynikajúcu, priam encyklopedickú pamäť, ale vedel svoje spomienky priblížiť pútavým rozprávaním, ktoré malo esprit a ak ste išli za faktami, na ktoré vás akoby mimochodom upozornil, zistili ste, že sú presné. Navyše, Pavel Bunčák bol "vždy pri tom" - celý život vyhľadával miesta, kde sa stretávali umelci, výtvarníci, vedci, obklopoval sa mladými ľuďmi a bol básnikom, tak trochu aj výtvarníkom pre seba, redaktorom i vynikajúcim pedagógom. V rokoch 1959 - 1980 prednášal a viedol semináre na bratislavskej filozofickej fakulte, kde ako erudovaný prekladateľ modernej francúzskej, poľskej či ruskej literatúry - vytvoril podľa svedectiev jeho poslucháčov - atmosféru invencie, dobrej nálady i kritickosti. Píšem o ňom ako jeho "žiačka", u ktorej našiel silnú odozvu, hoci som ho nezastihla ani ako študentka, ani ako kolegyňa. Na Katedru slovenskej literatúry a literárnej vedy FFUK som prišla až dvanásť rokov po jeho odchode. Všimla som si však, že jeho bývalí študenti a študentky, dnes už pedagógovia, spisovatelia, literátky, kritici či redaktorky sa tešili jeho spoločnosti. Pre všetkých bolo radosťou pri rozličných príležitostiach sedieť pri ňom a tešiť sa z jeho trefných, vtipných, poznanie prinášajúcich, niekedy i ostro priamych postrehov. Nielen študenti, ale aj kolegovia poznali Pavla Bunčáka ako človeka, preniknutého európskou kultúrou. Spolu s manželkou Vierou sa podieľal na preklade Vergíliovej Eneidy (1969), s eleganciou sa pohyboval v slovenskom kultúrnom priestore práve tak, ako v českom, s ktorým bol spätý cez príbuzenské vzťahy. Svoju úlohu však zohrala aj atmosféra prirodzeného česko - slovenského kontextu na prelome 30. a 40. rokov, v ktorej vstupoval do literatúry

Spoločné rozhovory Priznám sa, že najskôr som bola podozrievavá, či ma jeho rozprávanie neodvedie príliš ďaleko od textu k tomu, čo sa deje "okolo literatúry". Až v lete tohto roku som ho poprosila o radu, ako napísať o tvorbe málo poznaných slovenských poetiek 10. až 40. rokov. Porozprával mi o nich tak pekne a precízne, ako sa nikde nedočítate. Vytiahol informácie, ktoré zatiaľ neboli publikované, citlivo pomenoval svoje postrehy k veršom. Všetko sa pre mňa stalo živším a zdalo sa mi, že môžem porozumieť času, ktorý som sama nezažila. Naše rozhovory pokračovali pri poháriku vína s jeho priateľmi. Tak som sa tešila na ďalšie stretnutie! Ešte som si len plánovala, ako sa ho opýtam na Ivana Kupca, básnika, ktorý už nie je medzi nami, alebo na "pásmo" - rozsiahlu básnickú kompozíciu, ku ktorej inšpiroval slovenských básnikov priamo či nepriamo Guillaume Apollinaire... Nevedela som sa dočkať toho, že príde znovu medzi študentov na fakultu a aj im bude rozprávať, veď rád chodil na toto miesto.

Radosť z kníh Možno najviac bude chýbať jeho povzbudivý hlas, ktorým vedel dať odvahu k vlastnej, aj keď od jeho odlišnej ceste, chuť do čítania a energiu do života i oveľa mladším. Zaujímalo ho "ako žijú mladí" a čítal stále nové knižky i štúdie. Prezradil mi, že keď sa už dávnejšie, v 40. rokoch vyjadroval k literatúre ľahším perom pre širší okruh čitateľov, podpisoval sa iba skratkou. Nabádal (aj mňa) k tomu, že je dobré pestovať si popri "serióznej" i ľahkú polohu písania a nestratiť radosť z kníh. Vrátiť sa k zážitku, akoby písanie o nich ani nebolo našou profesiou. Pritom napísal takú výnimočnú recenziu na zbierku Jána Ondruša Šialený mesiac (1965), že si ju mimoriadne cenil aj jej autor. V jedinej vete vystihol rozdiel medzi tvarmi obraznosti u nadrealistov a u Jána Ondruša či Jána Stachu. Načrel pri tom do svojej vnímavosti pre výtvarné umenie: v Ondrušovej básni odkryl "slovesnú kópiu obrazov Salvadora Daliho" a rezonanciu "...dokonca s ešte starším svetom ako ho videl pred päťsto rokmi Hieronym Bosch...". Ondrušovu poéziu interpretoval tak, ako to môže vystihnúť jedine básnik s rovnakým (hoci i takmer protikladným) zmyslom pre svet všedných vecí, ktorý, ak sa naň pozrieme z neobvyklého uhla pohľadu, vytvorí "zázračnú krajinu". Keď som Pavlovi Bunčákovi jeho ocenenie Jánom Ondrušom pripomenula, ani o ňom nevedel. Zrejme nesledoval úzkostlivo, čo kto o ňom povedal. Nad formálne "pocty" bol povznesený, čo je v dnešnom svete zriedkavé, takmer nevídané, akoby bol celkom zaujatý tým, čo ho bavilo. Pre mňa najviac svetielkuje v spomienke naňho impulz k uvoľnenému pohľadu, ktorý šíril: na všetko sa dá pozrieť z tej stránky, ktorá nás nezarmucuje, nezväzuje, ani autorov netreba klásť na vysoký piedestál. Rovnako dôležité, ako samota s knihou je otvoriť sa podnetom, chodiť medzi ľudí, sledovať diskusiu a potom si aj tak "urobiť všetko po svojom".

Úsmev na rozlúčku Sám seba nazval P. Bunčák jednoducho "lyrikom". Napriek tomu, že sa hlásil k nadrealizmu, už bolo viackrát povedané, že ten preňho neznamenal diktát poetiky, ale súvisel s plynulou, vnútorne prežitou premenou. Na pozadí študentských štrajkov počas svojho pobytu v Štrasburgu v ňom pohľad na labuť v parku, v bývalom areáli citadely, spustil reťazec fantazijných predstáv, spojív medzi prítomnou vidinou a dávnou minulosťou antiky (Ako vznikla báseň Labuť a básnik. Slovenské pohľady ). Poéziu chápal ako "...minútu ticha, vhĺbenie a prepnutie sa (aspoň na chvíľu) do "iného sveta", ktorý je pridusený, ale jestvujúci v nás samých, čosi ako rezerva, či iskra pod popolom nášho vedomia" (Sloboda, 1985). Máloktorý z básnikov má taký zmysel pre odvíjanie nití imaginácie i pre elementárne vychutnanie detailu z najbližšieho okolia. Je zvláštne, ako čisto vníma v zbierke Prostá reč (1962) toľkokrát sprofanované slovo "pravda" ako "pravdu prírody", alebo vystihnutie spojív medzi narodením a smrťou, či nudou a hnevom. P. Bunčák k nám už nezavíta, zavítajme teda do jeho básní. Pomáhajú pretrieť si oči, šíria potešenie zo stretnutí i s obavou z krátkodobej vidiny krásy, chcú odvrátiť bolesť. Navyše, vynára sa v nich autoportrét básnika:

Autorka (1969) je odborná asistentka na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy FFUK

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984