Gýčový humanista
Najdlhšie vládnuca hlava štátu v strednej Európe, český prezident Václav Havel, vystúpil v uplynulých dňoch s ďalšou originálnou iniciatívou. V rámci ochrany ľudských práv v Čiernej Hore navrhol opäť zbombardovať Juhosláviu.
Žiaľ, nejde o vtip. Tento šialený nápad skrsol v hlave disidentsky sa tváriaceho prezidenta a prezidentsky sa tváriaceho disidenta počas jeho dovolenky v chorvátskom Dubrovníku. Nevedno, či pohľad na prekrásne mesto, ktoré tak veľmi trpelo počas vojny na začiatku deväťdesiatych rokov, či zmenená klíma sa podieľala na vzniku tejto ďalšej perly ducha Václava Havla. Isté je len to, že Havel išiel iniciatívne opäť nad rámec aj tých najčiernejších predstáv z centrály NATO. V čase, keď západní spojenci hľadajú diskrétnu a dôstojnú formu, ako vycúvať z trápnej situácie, do ktorej sa dostali po vyše ročnej prítomnosti v Kosove, český prezident navrhuje taktiku mäsiara, pričom to všetko naďalej ospravedlňuje ideálmi ľudskej dôstojnosti.
Diletantský a pokrytecký prístup Tento diletantský, účelový a navyše veľmi pokrytecký prístup k tragédii na Balkáne patrí k tomu najhoršiemu, čo vo svetovej politike od konca studenej vojny vzniklo. V období, keď v Kosove za prítomnosti medzinárodnej správy triumfuje etnicky motivované násilie, Václav Havel odvádza pozornosť od tohto debaklu svetového spoločenstva a démonizuje Slobodana Miloševiča, v ktorom vidí príčinu všetkého zla. Už neprotestuje proti súčasnému porušovaniu ľudských práv v tejto juhosrbskej provincii, hoci v minulosti sa horlivo angažoval v prospech etnických Albáncov a hoci výsledný efekt "humanitárneho bombardovania" je vzdialený jeho vízii občianskej spoločnosti v Kosove asi tak, ako Keňa Európskej únii.
Ten, kto už stihol spoznať charakter českého prezidenta do špiku kostí, sa však takémuto správaniu nemôže čudovať. Václav Havel totiž delí politikov na demokratov a diktátorov iba na základe ich lojality voči západnému spoločenstvu. Podľa tých istých kritérií sa zužuje aj jeho dôraz na dodržiavanie ľudských práv vo svete. Havel nikdy neprotestoval voči neprávostiam, ktoré sa pod rúškom demokracie dejú aj vo vnútri najvyspelejších štátov. Naopak: vždy vyhlasoval, že vzorovou krajinou dodržiavania ľudských práv sú Spojené štáty, kde sa im vraj darí už vyše dvesto rokov. A tento nezmysel omieľa dookola bez ohľadu na streľbu do chicagských robotníkov roku 1886, bez ohľadu na rasizmus a ťažko vydobýjané základné práva pre černochov ešte v šesťdesiatych rokoch tohto storočia, bez ohľadu na legálnu prítomnosť otroctva ešte v polovici minulého storočia, bez ohľadu na donedávna bežné zneužívanie detkej práce a podobne.
Vágna milosť sveta Václav Havel sa stal jednoducho gýčovým humanistom, ktorý má plné ústa ľudských práv bez reálnej predstavy ich naplnenia, ktorý hlasno bojuje za práva Tibetu a nedovidí do susednej českej dediny rasisticky naladenej voči rómskej menšine. Českého prezidenta vždy zásadne znepokojovalo, znechucovalo, zdrvovalo (či akú si už len na to našiel formulku) nie utláčanie nevinných, ale odpor voči základným princípom Washingtonského konsenzu. On si jednoducho urobil z obhajovania ľudských práv živnosť. Človek, ktorý sa rozhodne živiť z humanizmu, už potom stráca schopnosť vnímať a obhajovať pravdu, ale usiluje sa vystupovať tak, aby mu tlieskalo čo najviac ľudí - podľa možnosti tých, ktorí rozhodujú. Václavovi Havlovi sa to oplatilo. Zbieral po svete najrozličnejšie ocenenia a čestné doktoráty ako známky, a nerozpakoval sa prevziať si vyznamenanie v Španielsku ani za prínos k česko-slovenským vzťahom. On, ktorý minimálne svojimi necitlivými vyhláseniami a postojmi nielenže prispel, ale popri zdôrazňovanom Václavovi Klausovi a Vladimírovi Mečiarovi bol aj jeden zo strojcov rozpadu sedemdesiatročnej stredoeurópskej federácie. Toto však českému prezidentovi neprekáža. On totiž nikdy necítil zodpovednosť za ľudí, ktorým vládol, ale za svet, do ktorého vágnej milosti sa dalo schovať všeličo. Václavovi Havlovi s občasnými monarchistickými sklonmi vždy lichotila pompéznosť, s akou zveličovali jeho kvality politika i dramatika. Koľko škôd napáchal svojou márnomyseľnosťou, si zrejme nikdy neuvedomil.
Humanizmus odtiaľ-potiaľ Českého prezidenta totiž úplne pohltila jeho (ťažko povedať, či skôr) naivná alebo prospechárska vízia, ktorá zapríčiňuje, že vyhľadáva kontakt iba s tými, ktorí ho v tejto predstave utvrdzujú. Václav Havel pravdepodobne vôbec nerozumie súvislostiam pohybov na Balkáne. Na diskusie o demokracii a rozvoji občianskej spoločnosti si vybral čiernohorského premiéra Mila Djukanoviča, ktorý koncom osemdesiatych rokov výrazne prispel k víťazstvu Miloševičovej garnitúry v Čiernej Hore. Nesie dokonca priamu zodpovednosť za zapojenie čiernohorských dobrovoľníkov do krvavých občianskych vojen v Bosne a Chorvátsku. Jeho výhodou však je, že podobne ako kosovsko-albánsky terorista Hashim Thaci sa dokázal včas prezentovať ako prozápadný politik, hoci dodnes vládne vo svojej krajine metódami, ktoré nemohol prevziať od nikoho iného, ako od svojho dlhoročného spojenca a ochrancu Slobodana Miloševiča. Havel si nad takýmito súvislosťami umýva ruky. Toto sa predsa od neho nežiada. Za kritiku týchto spôsobov by ho nepochválili ani vo Washingtone, ani v Berlíne, ani v Londýne. Niet o čom diskutovať.
A tak, kým nepochopíme zvrátenosť tohto uvažovania, nám ako huby po daždi budú vyrastať profesionálni ochrancovia ľudských práv. Osobnosti, ktoré majú okruh svojho humanitárneho záujmu vymedzený odtiaľ-potiaľ. Osobnosti, ktoré nikdy nie sú ochotné riskovať v prospech utláčaných, ale ktoré sú pripravené vždy a všade predniesť prejav požadujúci zastavenie násilia a rešpektovanie občianskych slobôd. Osobnosti, ktoré nie sú schopné prinášať v prospech humanizmu obete, ale žať úspech za jeho hlasné "presadzovanie". Takýto typ ľudí v čase vystupovania proti vojne či bezpráviu nemyslí ani tak na ukončenie konfliktu, ako na Nobelovu cenu mieru.
Skutočný humanizmus sa však rodí v bolestiach. Bojovník za ľudské práva nie je produktom šoubiznisu, nie je to uznávaná osobnosť so štátnou autoritou. Ozajstný humanista sa nepoddá, keď sa dostane do nemilosti mocných, necúvne, keď verejná mienka nie je ochotná počúvať jeho argumenty, nezľakne sa samoty a neúspechu. Humanizmus je poslanie, nie živnosť, je to cesta k pravde, nie za slávou. A toto, obávam sa, nie je prípad Václava Havla...
