Dvere ešte nie sú zabuchnuté
Podľa očakávania sprevádzali návrat palestínskych a izraelských vyjednávačov z amerického Camp Davidu emócie. Doma však predtým vyprevádzaných "poslov nádeje" nevítali slzy a hnev nad nevydareným summitom, na ktorom sa nepodarilo uzavrieť mierovú zmluvu sľubujúcu zmiernenie na- pätia a odvrátenie konfrontácie v oblasti, ale radosť a hrdosť nad tým, že ich predstavitelia "nepredali vieru" a "nesklonili hlavu" pred pro- tivníkom (teda nie partnerom) a boj bude pokračovať.
Izraelský premiér Barak, ktorý bol po privítaní dojatý takmer k slzám, prisľúbil, že v mierových rozhovoroch bude pokračovať bez kompromisov v otázke izraelskej bezpečnosti, jednoty a svätých miest. Palestínskeho lídra Arafata, ktorého doma vítali vrelejšie, zviedli ovácie bojovo naladených prívržencov k sľubom, že 13. septembra bude vyhlásený palestínsky štát s hlavným mestom Jeruzalemom. Vo vyhlásení po prílete do Gazy pritom palestínsky vodca nespomenul židovské práva ohľadne Svätého mesta. Zdôraznil, že "Jeruzalem nie je iba pre Palestínčanov, je pre Palestínčanov, Arabov, kresťanov a všetkých moslimov. Jeruzalem je hlavným mestom palestínskeho štátu, či sa to niekomu páči alebo nie. Ak sa to niekomu nepáči, nech ide a pije vodu z mora v Gaze".
Kompromis existuje Väčšine obyvateľov Izraela sa rozhodne nepáči, aby bol Jeruzalem metropolou nezávislej Palestíny a piť slanú vodu na pobreží Gazy tiež nemajú chuť. Podľa informácií, ktoré sa im po skončení summitu dostali do uší, bol Barak v otázke Jeruzalema až príliš ústretový. Podľa tohto ústupku by Palestínčania mohli mať ako hlavné mesto palestínskeho štátu východný Jeruzalem pod jeho arabským názvom al-Kuds. Patrili by doň niektoré arabské predmestia východného Jeruzalema a predmestia, ktoré dnes k mestu nepatria. Šlo by vlastne o samostatné mesto dotýkajúce sa Svätého mesta. Prístup k posvätným moslimským miestam (kde by bola zaručená úplná náboženská sloboda) by zaistili tri zvláštne koridory. V okrskoch moslimských svätýň by Palestínčania získali širšiu autonómiu, nie však suverenitu. Tieto návrhy Arafat v Camp Davide odmietol. Tlak islamských radikálov, pre ktorých sa Jeruzalem stal takmer fetišom, pociťuje palestínsky vodca veľmi intenzívne a bráni mu v racionálnom pochopení reality. Jeho stúpenci z najsilnejšej a najväčšej palestínskej organizácie al-Fatah označili Arafata za Saladdína tejto generácie, čím ho prirovnali k moslimskému generálovi triumfujúcemu v 12. storočí nad križiakmi, ktorý zabezpečil moslimom kontrolu nad Jeruzalemom. Aj kvôli neústupnosti v otázke Jeruzalema sa Jásir Arafat v očiach viacerých Palestínčanov stal nielen ich vodcom, ale lídrom všetkých Arabov a moslimov. V takomto tlaku a atmosfére sa slová Clintonovho bezpečnostného poradcu Sandyho Bergera, že v otázke Jeruzalema je možný "čestný kompromis", stávajú len zbožným želaním...
Najprv o utečencoch "V Camp Davide sme dosiahli významné pokroky predovšetkým v problematike palestínskych utečencov a nezostáva nám nič iné, ako pokračovať v začatej práci," zdôraznil vo štvrtok v interview pre izraelský rozhlas Barakov blízky spolupracovník Gilad Sher a avizoval prvé rokovania o tejto otázke už na uplynulý víkend. Oded Eran za izraelskú a Sáhib Iríkat za palestínsku stranu v rokovaniach, prirodzene, neobišli ani otázku oslobodenia palestínskych väzňov a sťahovania izraelských vojakov z Predjordánska, no otázka utečencov bola najzávažnejšia, aj keď nie najaktuálnejšia (odsun izraelských vojakov sa mal uskutočniť už v júni). Právo palestínskych utečencov na návrat do ich rodných miest a dedín síce nemožno morálne spochybniť, no reštitučné a bezpečnostné problémy s tým spojené, treba riešiť veľmi citlivo a hľadať aj kompromisy a náhradné riešenia. Mimoriadne problémy robia židovskí osadníci zaberajúci pôdu na západnom brehu Jordánu a v pásme Gazy. Ilegálne obsadené územia, predovšetkým na pahorkoch mimo hlavných osád, sa už začali postupne rušiť, no osadníci v snahe zabrániť odovzdaniu územia pod palestínsku správu, nemienia ustúpiť zo všetkých postov. Aj v tejto zložitej otázke však existuje určitý pokrok. Palestínčanom by vraj bolo možné vrátiť 90 percent ich územia. Zvyšné časti, na ktorých je vysoká hustota osadníkov, by sa mali pripojiť k Izraelu s podmienkou, že za to dostanú Palestínčania ekvivalentné územie pri pásme Gazy. Po návrate pôdy by sa však desaťtisíce židovských osadníkov muselo vrátiť na územie Izraela, čo židovskému štátu spôsobí nemalé problémy. S pomocou financií od USA a medzinárodného spoločenstva sa však táto otázka dá riešiť k spokojnosti oboch strán.
Násilná alternatíva Najhoršou alternatívou ďalšieho vývoja - v prípade, že následné rozhovory by nepostúpili dostatočne vpred, aby sa mohla včas podpísať mierová zmluva - je vzájomná ozbrojená konfrontácia. Ak by sa dohoda neuzavrela do 13. septembra, kedy má byť vyhlásený samostatný palestínsky štát, je konflikt neodvratný, no napätá atmosféra s prípadnými provokáciami z palestínskej strany a impulzívnymi odpoveďami zo strany izraelských vojakov (k podobným prípadom sporadicky dochádza) by mohla prerásť ešte pred 13. septembrom vo vážnejšiu konfrontáciu. Hrozbu prepuknutia násilia si uvedomujú obe strany a už dlhší čas sa pripravujú na najhoršie, aby neboli zaskočení rozsahom a intenzitou prípadných násilných akcií. Možné sú predovšetkým útoky palestínskych demonštrantov na izraelské osady, no tiež obnovenie intifády (povstania) s hádzaním kamenia i použitím strelných zbraní. Vyjednávači oboch strán majú čo robiť, aby riešenie pre mier na Blízkom východe našli včas a odvrátili tak možnosť konfrontácie s nezvratnými následkami.
Autor (1955) je komentátor denníka Práca
