Podstata európskej bezmocnosti

Niet vari slova, ktoré by sa v politologickom slovníku posledného storočia druhého milénia skloňovalo častejšie a v toľkých odvodených tvaroch, ako Európa. Európanstvo, európsky, európskosť, euroatlantický, euroobčan, euroskeptik, euro - to je nepretržitý prúd giest, názorov, postojov, smerujúcich k deklarovanému cieľu, ktorým má byť zjednotenie starého kontinentu pod egidou veľkej a silnej Európy.
Počet zobrazení: 1057

Niet vari slova, ktoré by sa v politologickom slovníku posledného storočia druhého milénia skloňovalo častejšie a v toľkých odvodených tvaroch, ako Európa. Európanstvo, európsky, európskosť, euroatlantický, euroobčan, euroskeptik, euro - to je nepretržitý prúd giest, názorov, postojov, smerujúcich k deklarovanému cieľu, ktorým má byť zjednotenie starého kontinentu pod egidou veľkej a silnej Európy.

Idea legitímna a nanajvýš aktuálna. Čo sa však za jej verbálnou, zatiaľ len abstraktnou fasádou skrýva, je už o niečom úplne inom. Myšlienka európskych unionistov skoncovať s politickou a hospodárskou roztrieštenosťou Európy, ktorá ju v dejinách stála priveľa zla, prehier i utrpenia, nestráca ani rokmi na svojej naliehavosti. Zložitosť a obtiažnosť jej praktického naplnenia nie je pritom o nič menšia, ako sa navonok prejavuje odhodlanie a neochvejnosť jej protagonistov, často ignorujúcich multikultúrnu a národnoetnickú rôznorodosť územia približne vymedzeného súradnicami Atlantik-Ural a Balt-Stredomorie. Vývoj historických udalostí vo finále 20. storočia potvrdzuje, že cesta Európanov za vznešenou a pritom výsostne pragmatickou víziou bude nielen nečakane dlhá, ale aj prinajmenšom strastiplná. Ba chvíľami môže zažiariť ako nepolapiteľná chiméra.

Architektom Fischer? O viditeľný posun v konkretizácii vízie budúcej "novej Európy" sa ako prvý pokúsil šéf nemeckej diplomacie Joschka Fischer, keď na pôde berlínskej Humboldtovej univerzity hovoril o transformácii EÚ na Európsku federáciu s vlastnou vládou a dvojkomorovým parlamentom. Hoci nezabudol na ústavné vymedzenie práv federácie a národných štátov, domáci kritici mu vyčítali práve ono nejasné formulovanie vzájomného prerozdelenia kompetencií. Kým však Londýn onálepkoval projekt ako "irelevantné názory jednotlivca", Paríž ho privítal pozitívne, Brusel dokonca až s nadšením. A to aj napriek tomu, že nemecký politik nenašiel dobrého slova na adresu súčasnej bruselskej "eurokracie", ktorej podľa neho chýba duša a vlastná tvár. Ako vidno, lídri nadnárodnej a národnej politiky nebývajú často v otázkach princípov a zásad zajedno, divergencií je v skutočnosti o to viac, koľko sa ich priebežne darí úspešne zakryť. Architekti gigantickej eurostavby, spomedzi nich najzanovitejšie Joschka Fischer, však trvajú na svojom. Axióma, že "neexistuje žiadny iný koncept na stabilizovanie Európy ako jej rozšírenie", postupne preniká do ideového softvéru tzv. proeurópskej politiky a s takmer neodvolateľnou húževnatosťou sa v ňom zakoreňuje.

USA: Zostúpte z oblakov! Fackou európanstvu a vodou na mlyn euroskeptikom sa v roku 1999 stal vojenský zásah NATO proti Juhoslávii, inak suverénnemu členovi OSN. Popri tom, že donekonečna omieľanú dogmu o akýchsi univerzálne platných "západných hodnotách" postavil do veľmi čudného svetla, najavo vyšli skutočnosti, ktoré obnažili chradnúci stav proklamovanej jednoty a zomknutosti, čo pre Európsku úniu nevyznieva chvályhodne. Ako keby Spojené štáty americké, ktoré vo svojich vojenských aktivitách nikdy neplánujú výlučne jeden, ale vždy viacero súbežne sledovaných cieľov, chceli popri lekcii Slobodanovi Miloševičovi a Borisovi Jeľcinovi naznačiť "medzi riadkami" to isté Západoeurópanom: Pozor! Zostúpte z oblakov a nezabúdajte, kto je tu pánom! Pristátie na zemi nedalo na seba dlho čakať. Francúzske ministerstvo obrany v hodnotiacej správe nazvanej Lekcie z Kosova uviedlo, že napriek deklarovanej jednote niektoré z vojenských operácií vedených pod hlavičkou 19-člennej aliancie robili USA nezávisle od spoločnej štruktúry velenia a neunúvali sa ich procedurálne konzultovať s osemnástimi partnerskými štátmi. Prezident zašlej veľmoci, ktorý jej účasťou na vojenskej superexhibícii NATO urobil z de Gaulleovej koncepcie nezávislého Francúzska mumifikovanú ideu, zašiel v urazeneckej sebaľútosti ešte ďalej. Ten istý Jacques Chirac, ktorý pred vyše rokom s ustarosteným až previnilým výrazom v tvári ubezpečoval televíznych divákov, že Miloševič sa kedykoľvek môže vrátiť k rokovaciemu stolu a zastaviť tak letecké nálety na svoju krajinu, ani nie o desať mesiacov vyžaloval svetu, že politika izolacionizmu a globalizácie USA nie je ničím iným než "nástrojom dominancie Západu" a Francúzsko "nemôže akceptovať, aby regionálna obranná organizácia hrala úlohu svetového policajta".

Konflikt prehodil evolučnú výhybku Problémy Severoatlantickej aliancie sa pritom ani zďaleka nekončia Francúzmi. Pred časom sa nechal nahlas počuť britský generál Michael Jackson, prvý hlavný veliteľ ozbrojených síl NATO v Kosove, keď Američanov označil za "vojensky nedospelých". Zrejme mal na mysli niekdajší návrh amerického generála Wesleyho Clarka (hlavného veliteľa síl NATO v Európe) rázne zasiahnuť proti ruským vojakom na prištinskom letisku, ktorý jeho britský kolega tvrdohlavo odmietol, čo vyvolalo roztržku medzi spojencami. Obaja generáli sa vzápätí nezmohli na iné, než na hrozby - nie však päsťami, lež pripravovanými memoármi, pomocou ktorých by jeden druhému rád "vytrel oči". Iróniou je, že aktérmi tohto zvláštneho žánru vojenskej diplomacie nie je nik iný, ako reprezentanti dvoch tradične najbližších a najužšie spolupracujúcich členov NATO, o ktorých antagonizme v okatom predvedení by doteraz prevládli jednoznačne pochybnosti. Už aj britský premiér Tony Blair, počas vojenského zásahu v Juhoslávii zviditeľnený ako najvášnivejší európsky zástanca "tvrdej ruky", neskrýva svoj nepokoj z vystupňovaného generálskeho ringu, ktorý sa pre povesť západného sveta a osobitne NATO nemusí skončiť najlichotivejšie. Na druhej strane je kuriózne, že takéto divadlo narúša rokmi zafixovaný imidž Veľkej Británie ako zdanlivo najvernejšieho a najposlušnejšieho "nohsleda" USA.

Obzvlášť nepriaznivo na sebavedomie Európy ako potenciálnej geopolitickej mocnosti sveta pôsobí, že niekto iný vyprovokoval na jej území čosi, čo sa vymklo z jej pôsobnosti a čo dodnes nemá takpovediac "pod palcom". Nemožno vylúčiť, že práve tento moment na celej udalosti prehodil evolučnú výhybku formovania európskej identity do najbližšej budúcnosti. Prvá lastovička sa už prihlásila. Spomínaná hodnotiaca správa francúzskeho ministerstva totiž uzatvára, že "európski členovia aliancie si musia vybudovať autonómne strategické kapacity v rozviedke, doprave, aj velení v rámci NATO", pretože "Európania si uvedomili viac ako kedykoľvek predtým nedostatky vo svojej vojenskej kapacite". Tak ako hlavám európskych štátov pripadlo vystupovať len v polohe politických štastistov kosovskej vojny, sa i vtedajšiemu generálnemu tajomníkovi NATO ušlo "čestné poslanie" byť reproduktorom rozkazov Bieleho domu a Pentagonu. Azda aj preto je dnes Javier Solana, pre ktorého sa brutálnosť vojenského zásahu stala nočnou morou, horlivým iniciátorom samostatnej európskej obrannej stratégie. Jej výsledkom by mala byť väčšia operatibilnosť, pohotovosť a úspešnosť pri riešení lokálnych ohnísk konfliktov, vojen, ale aj pri strategickej obhajobe tzv. vyšších európskych záujmov. Ekonomicky, politicky a najmä vojensky kompaktná Európa by takto nielenže posilnila svoj kredit vo svete, ale - čo je na veci podstatne zaujímavejšie - do vnútorného usporiadania transatlantických štruktúr by prehovorila tak radikálne, že nezmieňovať sa o ich zásadnom prehodnotení by znamenalo alibizmus najvyššieho stupňa. USA sú si tejto tendencie veľmi dobre vedomé, pozorujú a analyzujú ju, no zatiaľ zachovávajú postoj, ktorý najlepšie charakterizuje prívlastok - vyčkávací. Navonok však integráciu Európy chvália a vydávajú ju za vzor pre celý svet (B. Clinton: "Európa nie je len miesto na mape, ale aj myšlienka.")

Vízie budúcnosti a realita dneška Čo však opäť, okrem silných slov a platonických želaní, má Európa k dispozícii, aby v ich napĺňaní neskončila fiaskom? Treba otvorene priznať, že žalostne málo. Vo vojenskej oblasti sú veľkosť a sebavedomie Európanov v porovnaní s Američanmi dokonca podstatne nižšie, ako je to v prípade ekonomického súperenia medzi obomi kontinentálnymi rivalmi. Reč faktov a čísiel je neúprosne krutá, ale burcujúco pravdivá. Podľa zdrojov agentúry Reuters, pes európskej bezmocnosti je viac ako v technologickom zaostávaní za USA zakopaný v akútnom nedostatku kapacít potrebných na rýchlu prepravu vojakov a výzbroje na vzdialené bojiská. To je fakt, ktorý by sa v prípade, že si Európania začnú organizovať vojnové dobrodružstvá na vlastnú päsť, mohol stať pre nich fatálnym. V komparačnom výpočte sa uvádza, že prostriedky pozemnej a vzdušnej dopravy štyroch najväčších európskych mocností (Francúzska, Veľkej Británie, Nemecka a Talianska) nedosahujú ani desatinu amerických kapacít! Pokiaľ ide o lodnú prepravu a zásobovanie, kontrast je ešte vypuklejší: britské štyri a francúzske jedno percento z celkovej americkej kapacity päť miliónov ton podáva svedectvo faktickej slabosti, ktorú by mohla vo svoj jednoznačný prospech využiť ktorákoľvek svetová superveľmoc. Pri vojenskej operácii vyžadujúcej desať veľkých materských lietadlových lodí a minimálne sto bojových lietadiel (to všetko Európa nemá!) by bol Brusel nútený požiadať o pomoc Washington. Taká je realita dneška, stojaca v ceste vizionárom budúcej nezávislej a silnej Európy.

Zdá sa teda, že absolútna ani relatívna vojenská nezávislosť od USA Európskej únii v blízkej budúcnosti nehrozí. Západoeurópania sa v uplynulých desaťročiach až príliš spoliehali na pasívny model obrany pod krídlami Spojených štátov, a - s výnimkou Veľkej Británie a Francúzska - nikdy nepomýšľali ani na čiastočnú sebestačnosť vlastnej vojenskej sily, nehovoriac o potrebe európskej armády rýchleho nasadenia. Obe bývalé európske veľmoci, donedávna hnacie motory koncepcie vlastnej odstrašujúcej jadrovej sily, dnes nevládzu s dychom a svoje rozpočty na obranu z roka na rok systematicky znižujú, rádovo až o niekoľko miliárd dolárov. To je trend, ktorý ideu samostatnej obranyschopnosti starého kontinentu nielenže stavia do rozporuplného svetla, ale ju navyše aj zosmiešňuje. Tak či tak, zhmotnenie projektu tzv. jednotky rýchleho nasadenia v sile 60 tisíc mužov v rámci rodiacej sa Európskej bezpečnostnej a obrannej iniciatívy (ESDI), prinajmenšom rovnako neodbytnej ako momentálne nereálnej, je vlastne "iba" otázkou času. Do jeho dĺžky by však mohlo zásadným spôsobom prehovoriť Rusko - vnútorne skonsolidované, sčitateľnené a aspoň čiastočne zdemokratizované. Jedine ono vlastní totiž potenciál, ktorý je na dosiahnutie výrazného kvantitatívneho pokroku smerom k vojenskej samostatnosti Európy nevyhnutný. Samozrejme, v takom prípade by sa muselo veľa zmeniť v samotnom kurze geopolitických trendov a niet sporu, že proces zásadného obratu by si okrem Ruskej federácie museli osvojiť všetky krajiny zainteresované na "kacírskom pláne". Model vyváženej euro-ruskej bezpečnostnej štruktúry by bol však pre Rusov, ktorí s nedôverou sledujú postupnú expanziu NATO k svojim hraniciam, oveľa prijateľnejší, než bezpodmienečné podriadenie sa pravidlám americkej dominancie v transatlantickom životnom priestore.

Produkt angloamerického rasizmu? Vlaňajší škandál "Echelon" dostal Európu, mierne povedané, do úzkych. Špionážny systém anglofónnych krajín (USA, Veľkej Británie, Kanady, Austrálie a Nového Zélandu), pôvodne vybudovaný počas studenej vojny, neskôr preorientovaný na boj proti terorizmu a kontrašpionáž, sa mal podľa správy britského novinára Duncana Campbella, ktorú predložil poslancom Európskeho parlamentu, hojne využívať na priemyselnú špionáž proti ekonomickým záujmom Európy. Prostredníctvom Echelonu mohli vraj spravodajské služby zainteresovaných štátov kontrolovať miliardy telefonických, faxových, či e-mailových spojení na celom svete. Existuje napríklad podozrenie, že inkriminovaný systém prekazil francúzskej firme Airbus kontrakt so Saudskou Arábiou, aby sa tohto tučného sústa vzápätí zmocnil americký Boening. Európania vyjadrili síce nad neštandardným prípadom znepokojenie, v záujme jeho objasnenia, teda potvrdenia či vyvrátenia, však podnikli zatiaľ trestuhodne málo. Európsky parlament dokonca ignoroval rozhorčenie Francúzska a namiesto vyšetrovacieho výboru zriadil iba dočasnú komisiu s obmedzenými právomocami. Fakt, že sa o to postarali najmä britskí europoslanci, nijako neprekvapuje. V prípade ostatných európskych krajín však takáto nedôslednosť a ľahostajnosť voči samým sebe prinajmenšom zaráža. Dobrovoľne sa tak pripravujú o istotu, že sa im to jedného dňa nevypomstí.

Keďže do prevádzky všemocného satelitného "oka a ucha" boli zaangažované štáty výlučne z anglofónneho sveta, do dejín začína vstupovať nový, zvláštny fenomén, pred ktorým by nebolo rozumné zakrývať si oči. Pocit, že sa na jeho pozadí chystá vyčlenenie akejsi "vedúcej nadrasy", definovanej spoločnými geopoliticko-ekonomickými záujmami, akoby ešte umocňovala rovnaká jazykovo-kultúrna identifikácia jej členov. Samozrejme, sformovanie žiadnej novej rasy z hľadiska antropologického nehrozí, jej podstata tkvie skôr v globalizácii planéty na základe angloamerickej hegemónie a hospodárskeho pohltenia konkurenčných civilizačných centier. Či ide o nezvratný proces, ktorého opis môže chvíľami pripomínať úryvok zo sci-fi literatúry, dnes ťažko jednoznačne posúdiť. Isté je len jedno. Pod povrchom transatlantickej jednoty, ktorá sa tak často a rada deklaruje, nebadane vznikajú nové, nebezpečné tektonické trhliny, schopné vážne otriasť celou západnou civilizáciou.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984