Ako Washington Moskvu prekabátil...
Štvrťstoročnica organizovaného systému celoeurópskej bezpečnosti sa v týchto dňoch oslavuje v médiách ako historický triumf Západu, ako víťazstvo hodnôt, ktoré presadzovali demokratické krajiny Európy a Severnej Ameriky. Takáto interpretácia dejín je o to paradoxnejšia, že to bol práve Západ, ktorý sa k otvoreniu helsinského procesu staval zdržanlivo, až s odporom.
Jedna z najväčších autorít svetovej diplomacie Henry Kissinger otvorene priznal, že Washington bol dlho z návrhu Sovietskeho zväzu nervózny a do poslednej chvíle mu nebolo jasné, čo vlastne Moskva chce. Pentagon navrhoval na podobné rokovania nepristúpiť a videl za tým snahu o oslabenie vplyvu Severoatlantickej aliancie v Európe. Po dlhšom váhaní však Richard Nixon vycítil, že Spojené štáty majú jedinečnú príležitosť vnútiť sovietskemu bloku vlastné predstavy o fungovaní politického systému v Európe. Svoju prítomnosť na konferencii podmienili sovietskou zdržanlivosťou v určitých otázkach. Moskva túto hru prijala.
Rozhodol tretí kôš Brežnev prišiel do Helsínk s predstavou o legalizácii územných ziskov sovietskeho bloku, ktorá by zakonzervovala komunistické zriadenie vo východnej Európe. Preto ten dôraz na nemeniteľnosť hraníc. Spojené štáty však presadili, aby bolo uznanie hraníc obmedzené na záväzok, že nebudú menené silou, čím sa vlastne iba zopakovala formulácia Charty OSN. A keďže ani dovtedy z formálneho hľadiska žiadna európska krajina nemohla zmeniť hranice násilím, nebolo to žiadne sovietske víťazstvo. Naopak, z historického hľadiska najvýznamnejším ustanovením Záverečného aktu sa stal tzv. tretí kôš otázok, ktorý sa týkal ľudských práv. Práve tento tretí kôš zohral významnú úlohu v dezintegrácii sovietskej satelitnej sféry a stal sa oporou pre všetkých bojovníkov za ľudské práva, vrátane disidentských kruhov vo východnej Európe. Keďže Moskva so svojimi spojencami nebola ochotná a pravdepodobne ani schopná dodržať tieto záväzky, komunistický režim stratil posledné zvyšky morálneho kreditu. Tak sa KBSE obrátila proti jej skutočným tvorcom.
Historický návrh ČSSR Pravda, skutočný význam výsledkov helsinskej konferencie sa ukázal až neskôr. V momente prijatia Záverečného aktu nemala verejnosť na Západe vôbec pocity triumfujúceho bloku. Skôr naopak. Denník The New York Times 21. júla 1975 rozhorčene napísal, že ku konferencii 35 štátov o bezpečnosti a spolupráci v Európe vôbec nemalo dôjsť, že Spojené štáty vsádzajú veľa a môžu získať len málo. K tomuto klasickému príkladu amerického konzervativizmu, ktorý tak veľmi pripomína odmietnutie Spoločnosti národov po návrate prezidenta Woodrowa Wilsona z Versailleskej konferencie, vari niet čo dodať. Skrytá túžba Američanov po ukončení vzdialených dobrodružstiev sa jednoducho historicky nemení. Samotná atmosféra v paláci Finlandia pred 25 rokmi bola značne napätá. Za každým slovom sa hľadala skrytá lesť druhej strany. Ostane navždy historickým faktom, že Česko-Slovensko ústami vtedajšieho šéfa diplomacie Bohuslava Chňoupka navrhlo ako prvé inštitucionalizovať závery konferencie, čo sa v plnej miere premietlo do reálnych záverov až v roku 1994 založením Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe. V Helsinkách však panovala úplne iná atmosféra. Chňoupkov návrh vyvolal vlnu kritiky zo strany západných spojencov. Tí mali priam panický strach pred úradníkmi, budovami a miliónovými príspevkami.
Gromyko sa hnevá Najdramatickejším bodom celej konferencie však bola pravdepodobne slovná prestrelka medzi maltským premiérom Domom Minthoffom a legendárnym šéfom sovietskej diplomacie Andrejom Gromykom. Keď sa helsinské stretnutie chýlilo k pozitívnemu zavŕšeniu, Malta navrhla, aby medzi účastnícke štáty KBSE boli zahrnuté aj krajiny Stredomoria. V tejto otázke nebol jednotný ani Západ. Prijať tento návrh znamenalo zaradiť medzi nich aj štáty severnej Afriky a Blízkeho východu, to znamená vniesť do agendy výbušný izraelsko-arabský rozmer. V konečnom dôsledku by to myšlienku európskej bezpečnosti mohlo vyhodiť do povetria. Gromyko reagoval neobyčajne podráždene, čo vzhľadom na jeho flegmatickú povahu sálu doslova šokovalo. Povestného "Mr. Net" rozčúlilo, že v čase, keď bol Záverečný akt už s chirurgickou citlivosťou takmer sformulovaný, nejaký (tak to presne povedal) "trpasličí štátik" všetko rozbije nezmyselným a navyše škodlivým návrhom. Malta protestovala. Zdalo sa, že pokrok je opäť zablokovaný. Napokon však Minthoff azda trochu prekvapujúco predsa len dosiahol svoje. Stredomorskú dimenziu zapísali do odporúčaní pre ďalšie rokovania. Stala sa súčasťou celoeurópskeho procesu.
Väčšina aktérov už nežije Keď sa dnes s odstupom času pozeráme na fotografie z tohto obdobia, uvedomujeme si priepasť času, ktorá nás delí od štartu helsinského procesu i od ľudí, ktorí ho formovali. Väčšina z aktérov tých slávnych dní už nežije. Či už mám na mysli beštiálne zavraždeného talianskeho premiéra Alda Mora, zákerne zastreleného Olafa Palmeho, ale aj bez súdu popraveného Nikolaeho Ceaušesca. Mŕtvi sú aj Leonid Brežnev, Gustáv Husák, Josip Broz Tito, Bruno Kreisky, Erich Honecker, Harold Wilson. Postupne zomreli aj Andrej Gromyko, Rudolf Kirchschläger, Petar Mladenov, Walter Scheel, Agostino Casaroli. Iba šéf holandskej diplomacie Max van der Stoel utkvel v našej pamäti ako vysoký komisár OBSE pre národnostné menšiny a niekdajší americký minister zahraničných vecí William Rogers občas z poverenia prezidenta USA plní chúlostivé diplomatické misie. Mnohí z nich žili nielen v časoch, ale aj pre časy dávno minulé. Možno aj preto vzniká otázka, čo pre dnešok ešte znamená KBSE, resp. OBSE. Je to historický relikt či základný kameň celoeurópskej bezpečnostnej architektúry? Prefíkaný boľševický trik alebo spontánny výraz túžby po pokojnom živote na starom kontinente? Myslím si, že triumfálne sebavedomie západných štruktúr je predčasné. Životaschopnosť OBSE a prezieravosť jej tvorcov sa ukážu možno už v nasledujúcom desaťročí.
