Krvácajúca rana partizánskej vojny
"Udalosti v Čečensku nie sú bojom s terorizmom, ale vojnou na úplné vyhladenie utečencov. Prezident Vladimir Putin využil túto vojnu ako cestu k moci," netajil sa známy ruský reformátor Grigorij Javlinskij, keď v máji navštívil Bratislavu a hodnotil pozadie udalostí v malej kaukazskej republiky, ktorá sa stala krvácajúcou ranou Ruskej federácie.
Ako však vyzerá teraz Putinov osud spojený s Čečenskom, ktoré mu dopomohlo k triumfálnemu kremeľskému víťazstvu?
Keď sa pozrieme celkom povrchne na počty čečenských bojovníkov, ktorí sa postavili na odpor voči Moskve, môže sa zdať, že ovládnutie územia je naozaj len otázkou času. Ak pripočítame optimistické vyhlásenia Kremľa po dobytí Grozného, že odvtedy mala nasledovať už len tzv. policajná akcia na likvidáciu posledného odporu, záver môže vyzerať podobne. Lenže o opaku svedčia útoky "banditov" proti federálnym jednotkám, ktoré naďalej posielajú k ich rodinám rakvy s mŕtvymi telami a jednak môžeme s vysokou pravdepodobnosťou započítať do sumáru obetí aj stále čerstvý teroristický výbuch v Moskve.
Protiruský fanatizmus Známym problémom, ktorému čelí ruské vojsko v tejto malej republike, je horské územie, ktoré poskytuje čečenským bojovníkom ideálne podmienky na pohyb a úkryt. Druhou stránkou veci je skutočnosť, že počet ozbrojencov sa nezmenšuje podľa čísla zabitých Čečencov - fanatickí islamisti dostávajú podporu v podobe živej sily. Veď podľa ruských odhadov len 20 percent bojovníkov pochádza z Čečenska a zvyšok tvoria žoldnieri z cudzích štátov. Tento problém je úzko spojený s faktickou nemožnosťou zabezpečiť totálnu kontrolu čečenských hraníc.
Pokiaľ ide o najvýznamnejších čečenských poľných veliteľov, ruská propaganda vypúšťa zrejme úmyselne do tlače "dôveryhodné informácie od nemenovaného zdroja", v ktorých sa uvádza, že ruská generalita sa sústreďuje na likvidáciu šiestich-ôsmich fanatických čečenských veliteľov, ktorí vraj keby zahynuli, tak by sa potom dalo sadnúť za rokovací stôl s ostatnými vodcami. Lenže protiruský fanatizmus je nepochybne natoľko silný, že aj medzi bojovníkmi jednoznačne prevláda myslenie, že alebo bojovať do konečného ruského odchodu z republiky, alebo sa biť až do posledného muža.
Otázka prímeria Otázka prímeria je viac ako zložitá. Ak dnes niekto predsa len radí sadnúť si za rokovací stôl (nech je tým človekom ktokoľvek), treba si uvedomiť, že napríklad už ani Moskvou neuznávaný čečenský prezident Aslan Maschadov nemá vplyv na všetkých poľných veliteľov. Navyše po častých vyhláseniach z Moskvy, v ktorých ho odsúdili na politickú smrť, by sa ruské vedenie predstavilo ako morálne porazené, keby sa posadilo oproti Maschadovovi.
Čas však rýchlo beží a dnes nikto nevie povedať, ako dlho potrvá platnosť Putinovho dekrétu o zavedení dočasnej správy v Čečensku. Ešteže aspoň za politický úspech si môže Kremeľ pripísať bod za vymenovanie muftiho Achmeda Kadyrova, ktorý stojí na čele čečenskej administratívy. Napriek počiatočnému odporu zo strany niektorých miestnych lídrov si upevňuje svoju autoritu v republike. Jeho výber bol logickým riešením - jednak to nie je Rus a navyše je považovaný za duchovne uznávanú osobnosť. Mimochodom, Kadyrov je príkladom, ako sa človek dokáže zmeniť - niektorí umiernení duchovní v Čečensku pripomínajú, ako sa počas prvej čečenskej vojny priamo podieľal na prenasledovaní náboženských predstaviteľov, ktorí nepodporili "svätú vojnu Čečenska". V druhej vojne už však podporoval Moskvu a pomohol získať bez boja niekoľko čečenských miest do rúk federálnej armády.
Odísť nemožno Vráťme sa však k dočasnej správe v Čečensku - zatiaľ naozaj nič nenasvedčuje (aj keď pôjde o viacero mesiacov) že by sa v republike mohli uskutočniť o dva-tri roky voľby. Veď jednak sa bojuje, a je otázne, ako dlho vôbec potrvá, kým sa podarí život vrátiť do normálu - spomeňme len dvestotisíc utečencov. Zatiaľ však Čečensko pripomína partizánsku vojnu bez konca, v ktorej sa ocitla armáda v ťažšom postavení ako pri vpáde do Afganistanu.
Afganistan ruská armáda mohla opustiť, no z Čečenska odísť nemôže - táto republika je skúškou, ktorú Moskva musí vyhrať vo svojom záujme, aby sa nerozprúdil kolotoč separatizmu aj v iných častiach federácie. Každopádne Čečensko zostane ďalej fungovať bez Moskvou neuznávaného prezidenta dovtedy, kým vojensky neovládne republiku a kým nebude jasné, že vo voľbách uspejú Kremľu naklonené sily.
Putinov apel Otázka Čečenska má však medzinárodný aspekt, kam nestačí započítať len medzinárodný tlak (či chvíľami skôr ľahostajnosť) na mierové riešenie v kaukazskej republike. Putin na nedávnom summite G8 v Japonsku upozornil svetových štátnikov, aby "nepredstierali, že nevidia hrozbu medzinárodného terorizmu". Apelom na spoločný boj proti nebezpečenstvu - ktoré aj prezident USA Bill Clinton považuje spolu s organizovaným zločinom za najväčšie hrozby 21. storočia - chce Rusko jednak zvýšiť svoju rolu na medzinárodnej scéne a jednak ospravedlniť svoj postup v Čečensku.
Každé nešťastie máva aj skryté "výhody" - boj proti terorizmu, či lepšie povedané proti fanatickým islamistom, zároveň umožňuje Moskve "bližšie pritiahnuť" na svoju stranu stredoázijské republiky, ktoré po rozpade Sovietskeho zväzu mali vlažný vzťah k Rusku. Platí to napríklad o Uzbekistane, kam začali prenikať islamskí bojovníci vycvičení v afganskom Talibane. Predtým odmeraný pomer Moskva - Taškent sa zmenil natoľko, že v Uzbekistane sa usídlilo Protiteroristické centrum Spoločenstva nezávislých štátov. Bez prítomnosti ruských vojakov by situácia v Tadžikistane už asi vyzerala inak...
Autor (1972) je redaktor denníka Práca
