Čo dokáže (ne)zjednotená opozícia?
"Len zjednotená opozícia môže poraziť Miloševiča." Táto veta je akousi všeobecne uznávanou axiómou juhoslovanských volieb, ktoré sa uskutočnia koncom septembra. Ďalšia dedukcia je jasná. Opoziční predáci sa hádajú, takže Miloševič jasne vyhráva.
Až také jednoduché to však nie je. Občania Juhoslávie budú voliť svojich predstaviteľov do lokálnych samospráv, federálneho parlamentu a prezidenta. A na každej úrovni je situácia trochu iná. Na tej najnižšej opozícia vychádza so spoločnou kandidátkou, na ktorej sú aj predstavitelia Srbského hnutia obnovy (SPO) Vuka Draškoviča. Iné sú i lokálne ciele. Vo väčšine srbských veľkých miest vládnuca koalícia ľavice a radikálov prišla o moc už pred štyrmi rokmi, čiže zjednotenej opozícii tu pôjde v prvom rade o udržanie doterajších pozícií.
Pokiaľ ide o voľby do parlamentu, rozhodujúcim faktorom je neúčasť čiernohorských vládnych strán ako odpoveď na nedávne kontroverzné zmeny juhoslovanskej ústavy. Priamym dôsledkom bojkotu bude, že Miloševičova ľavica, Šešeljovi radikáli a ich čiernohorskí spojenci, stúpenci súčasného premiéra JZR Mojmira Bulatoviča, bez problémov ovládnu hornú snemovňu "skupštiny", keďže môžu počítať s dvadsiatimi kreslami, ktoré v 40-člennej snemovni pripadajú na Čiernu Horu. Zápas o Snemovňu občanov vzhľadom na malý počet obyvateľov Čiernej Hory je zaujímavejší. SPO na znak solidarity s oficiálnou Podgoricou, tieto voľby bojkotuje. Teoreticky by to však až tak opozícii nemuselo prekážať. Voliči, ktorí podporia SPO na lokálnej a prezidentskej úrovni, totiž nemusia zákonite nechať prázdnu kolónku na lístku s kandidátmi do parlamentu, ale je celkom pravdepodobné, že svoj hlas dajú zjednotenej opozícii.
Nezaťažený Koštunica Nakoniec to najdôležitejšie - voľba prezidenta. Hlava juhoslovanského štátu má síce obmedzené právomoci, no skutočnosť, že kandidátom ľavice je práve Miloševič, hlasovanie posúva do inej roviny. Stáva sa z neho akési referendum o doterajšom smerovaní krajiny. Pokiaľ ide o hrubé počty, nejednota opozície by však ani v tomto prípade nemusela až tak prekážať. Ak má totiž Miloševič zvíťaziť v prvom kole, je úplne jedno, či zvyšné hlasy opozičných voličov pozbiera kandidát zjednotenej opozície Vojislav Koštunica, alebo sa hlasy rozdelia medzi neho a prezidentského kandidáta SPO Vojislava Mihajloviča. Naopak, opozícii hrá do karát, že svojho kandidáta postavili aj radikáli. Dá sa totiž predpokladať, že ich človek číslo dva - Tomislav Nikolič, zoberie zopár percent Miloševičovi, čo len zvyšuje pravdepodobnosť, že o všetkom rozhodne druhé kolo. Opozícia bez SPO zrejme zvolila najlepšieho možného prezidentského kandidáta. Vojislav Koštunica totiž nie je zaťažený spoluprácou s Miloševičom, ale ani poklonkovaním západným politikom.
Axióma má ešte jednu chybu krásy. Založená je na prieskumoch verejnej mienky, ktorých dôveryhodnosť v žiadnom prípade nie je absolútna. V prvom rade je v nich veľký počet nerozhodnutých voličov, okrem toho niektorí politici otvorene spochybňujú tieto výskumy. Konkrétne, Vuk Draškovič napríklad obhajuje kandidatúru Mihajloviča aj tým, že SPO má omnoho väčšiu podporu v národe, ako to prezentuje zjednotená opozícia, takže by malo viac hovoriť do určovania spoločných kandidátov.
Sfalšujú výsledky? Jedno je však pravda. Spoločný nástup opozície je dôležitý z psychologického dôvodu. Rozhádaní vodcovia sotva oslovia nerozhodnutých a sklamaných voličov, ktorí v konečnom dôsledku budú rozhodovať. No zjednotenosť opozície nie je v každom prípade jediný faktor, ktorý ovplyvní výsledky hlasovania. V opozičnej srbskej a svetovej tlači sa dosť píše o možnom sfalšovaní sčítania hlasov. Toto nemožno vylúčiť najmä v Čiernej Hore, kde vládne strany bojkotujú voľby. Na druhej strane, skúsenosti z roku 1996, keď manipulácia volieb na lokálnej úrovni vyústila do niekoľkomesačných pouličných protestov, ukazujú, že podvod väčších rozmerov sotva bude možný.
Politika Bruselu a Washingtonu skôr pomáha Miloševičovi ako opozícii. Či už ide o sankcie a izoláciu, o obvinenia haagskeho tribunálu, alebo o rozporné vyhlásenia. Ešte na stretnutí G8 v Okinawe západní lídri vyhlasovali, že výsledky volieb neuznajú, a dva týždne nato vyzvala M. Albrightová čiernohorského prezidenta Mila Djukanoviča, aby prehodnotil svoje stanovisko o bojkote volieb. Nakoniec, ani prípadné víťazstvo opozície negarantuje automatické zmeny. Reálna moc nie je totiž sústredená vo federálnych, ale v republikových orgánoch a inštitúciách. Výhra opozície však môže politické zmeny výrazne akcelerovať.
Autor (1972) je redaktor Hospodárskeho denníka
