Myslenie v alternatívach
"Non videri, sed esse!" - "Nie zdať sa, ale byť!" Istou obdobou historikov sú autori sci-fi. Mnohí spomedzi týchto mužov fantázie sa pohybujú s istotou aj v doméne svojich kolegov. Najmä vtedy, ak ich vedecko-fantastická tvorba chce byť kvalitná, napríklad v oblasti alternatívnej histórie.
Príkladom toho môže byť spisovateľ Poul Anderson, tvorca vesmírnej hliadky, ktorá bdie nad tým, aby večne živá história prebiehala tak, ako ju poznáme. Proti "spacewatch" stojí skupina svojvoľných narušiteľov, ktorá sa snaží o zasahovanie do minulosti, o akúsi vivisekciu, vnášanie chaosu a generovanie iných civilizačných modelov. Strážcovia času (Guardians of Time, 1960) naďabia pri náhodnej ceste do minulosti na hybridnú kartáginsko-keltskú civilizáciu, ktorú ľudstvo z učebníc dejepisu nepozná.
Iné dejiny Ríma a Mongolskej ríše Pri skúmaní príčin jej vzniku sa dostávajú až do obdobia druhej púnskej vojny (218-202 pred Kristom). Zisťujú, že vesmírni intruderi zasiahli v podobe Galov aktívne do bitky medzi Rimanmi a Kartágincami pri Ticine (217 pred Kristom) a postarali sa o predčasnú smrť vtedy ešte len 17-ročného Publia Cornelia Scipia, známeho pod neskorším čestným prívlastkom Africanus, ktorý má dostať za konečné zúčtovanie s Hannibalom pri Zame (202 p. Kristom). Keďže dôsledkom takéhoto implantátu je porážka Ríma v jeho veľmocenských počiatkoch a vytvorenie symbiotickej civilizácie Keltov a Kartága, je nevyhnutné znovu zasiahnuť do udalosti konštantne prebiehajúcej v minulosti ešte skôr, ako vznikne "patahistória". Andersonova fantázia je imaginatívna, ale disciplinovaná. Preto nás nemôže prekvapiť, že iný z príbehov odohrávajúci sa na sklonku 13. storočia, zachytáva mongolské tümeny v Kalifornii a na západnom pobreží dnešných Spojených štátov pred stretom so stredoamerickými kmeňmi žijúcimi pod hegemóniou Aztékov. Žiaden posvätný tajfún "kamikadze", ako hovorí historická tradícia, totiž (podľa Andersona) nedokázal zastaviť ťaženie vojsk veľkého chána Kublaja. Tie sa po podrobení Zipangu - Japonska preliali na dnešný severoamerický kontinent. Črtá sa koalícia Mongolov so Siouxami...
Keď sme až pri Aztékoch, hodno spomenúť ich grandiózne vojenské ťaženia, ktorými si podrobili väčšiu časť sveta vrátane Európy s Veľkou Britániou a Ruskom a vytvorenie aztéckeho impéria, pred ktorým by muselo zblednúť závisťou aj rímske, pravda, ak by kniha anglického autora Christophera Watsona Aztécke storočie (Aztec Century, 1993) bola historickou kronikou, a nie sci-fi. Aztékovia sú zaslúžene pre autorov vedeckej fantastiky, podobne ako Mayovia, veľmi inšpiratívni. Rodokapsový "Zajatý vesmír" Harryho Harrisona postupne mení optiku otvoreného a priestranného aztéckeho mikrosveta vtesnaného do dvoch dedín a priestoru medzi nimi na klaustrofobickú víziu plavby obrovskej vesmírnej lode utopenej v kozme a strážiacej svoje malé laboratórium s umelým slnkom, mesiacom, hviezdami, naprogramovaným denným kolobehom a normami správania stráženými krvilačnou bohyňou Coatlice. Dôvodom na zamyslenie nie je pre čitateľa iba zmysel cesty a konečný cieľ, na ktorý hľadajú odpoveď všetky náboženstvá, ale aj nastolenie otázky, kto koho vedie a kto koho stráži, či musí a prečo.
Alternatívne civilizácie Otázky usporiadania spoločnosti zamestnávali mysle ľudí rovnako ako otázky vzniku sveta, jeho smerovania a podstaty, zmyslu ľudskej existencie. Je teda prirodzené, že okrem historikov vzrušovali aj (a najmä) filozofov, predovšetkým autorov vízií a projekcií porovnateľných so sci-fi. Za všetkých spomeňme Platóna, Thomasa Morusa, Campanellu. Jednou z nadčasových spoločenských kategórií bolo a je súkromné vlastníctvo a ekonomické vzťahy, ktoré ako jeden z dôležitých hybných a motivačných faktorov poznali a uznávali najstaršie národy i kultúry. Práve dnes, keď sa s veľkým zaujatím študujú dosiahnuté technologické parametre predchádzajúcich civilizácií a moderné výskumné ústavy strážia výsledky svojich bádaní opúšťajúcich donedávna exkluzívnu oblasť klasickej archeológie viac ako vojenské tajomstvá, sa možno opätovne zamýšľať, prečo naši predchodcovia nedokázali ani za ten úžasne dlhý čas dospieť v tejto oblasti k módnej liberalistickej axióme dneška, k bezvýhradnému akceptovaniu akejsi všetko riešiacej ekonomickej "nadsily" a prečo na ňu nedokázali (nechceli?) klásť taký jednostranný dôraz, ako sa to dnes robí od New Yorku po Londýn a Paríž, od Moskvy po Singapur, od Frankfurtu po Kapské Mesto či Buenos Aires.
Ak si totiž dostatočne uvedomíme, čo všetko naši predchodcovia dosiahli i bez ekonomickej absolutizácie spoločnosti a takmer vo všetkých oblastiach jej každodenného života, môže vzniknúť istý nepokoj, podozrenie i nevyhnutná otázka. Čo ak ich optika nazerania bola iná, napríklad v tom zmysle, v akom prebiehal rozhovor medzi vysokým predstaviteľom KSČ a redaktormi západonemeckého Spiegelu pred zhruba pätnástimi rokmi. Tí voči vychvaľovaniu sa, že ČSSR je na štvrtom mieste na svete v produkcii cementu vyjadrili taktné počudovanie, načo je potrebné produkovať toľko cementu vo svete inovatívnych technológií, hoci na čiastočné ospravedlnenie argumentujúceho dodajme, že inovatívne nemusí znamenať výlučne budúce.
Počestnosť a ekonomika Naši predchodcovia si boli predsa rovnako vedomí prirodzenej potreby zaoberať sa praktickými a pragmatickými ekonomickými otázkami, ktoré prinášal život, ale ich spoločenské hodnotové systémy ako komplexné celky ekonomickú dimenziu neabsolutizovali. Toto má zrejme na mysli Gilbert Keith Chesterton vo svojom Tomášovi Akvinskom a postrehu, keď v súvislosti s obchodníkmi a mužmi financií v rozvinutom antickom svete píše o pojme inhonestas. Sám sa bráni jeho doslovnému prekladu v zmysle nečestnosť. Inhonestas takto nie je nečestnosť v kategoricky zadefinovanom negatívnom až pejoratívnom morálnom, občianskoprávnom či trestnoprávnom význame, ale skôr to, čo sa úplne neprekrýva s pojmom honestas - teda počestnosť, bezúhonnosť. Odtiaľ už nie je ďaleko k "dignitas" - teda kompetentnosti podloženej autoritou.
Veľkým majetkovým vlastníkom minulosti nikto nešiel po krku len preto, že sú "les mauvais riches" - čiže hnusní boháči, ako tomu bolo pri zasievaní triednej nenávisti v období Francúzskej revolúcie, ktorú dokonale rozšírili a najmä prehĺbili sovietski boľševici. Za prenasledovaním majetných stáli v minulosti rovnaké egoistické motívy s dominujúcou snahou o prisvojenie si majetku ako dnes, rozhodne však nie plošný likvidačný princíp uplatňovaný voči "triede vykorisťovateľov" en bloc. Až "revolučný hnev ľudu" a "diktatúra proletariátu" ako do istej miery prirodzené, i keď extrémne reakcie na "imperializmus ako najvyššie štádium kapitalizmu" - teda totálny kapitalizmus, ktorý mal byť nahradený totálnym socializmom - znamenali obrat v istom stupni spoločenskej symbiózy, kde financie boli síce dobrým sluhom, ale zlým pánom, podobne ako armáda či polícia v opresívnych režimoch.
Aj v Rímskej ríši (v Asýrii, Babylone a stredovekom Anglicku však len ťažko) mohol byť prepustenec a súkromník bohatší ako panovník. Nikto nikomu v zásade systémovo nebránil byť "big money-maker". Napríklad Rím, na rozdiel od historicky mladších hegemónov, neviedol expanzívne vojny preto, že nejaká veľká, transparentná či menej viditeľná spoločnosť, dajme tomu lodiarska lobby prevážajúca egyptské obilie do Ríma, vytýčila pochodový azimut za príslušnej zahrievajúcej a masírujúcej mediálnej kampane. Minimálne posledné obdobie pragmatických intepretácií dejín s prímesou machiavellistického cynizmu, prokrustovsky deformovanej dialektiky, marxistického i nemaxistického materializmu, intelektuálskeho existencializmu, socialistického realizmu a najmä všeobecného nihilizmu nás naučili vysmievať sa z prázdneho zvuku slov - česť, morálka, dôstojnosť, autorita, vnútorná integrita, pieta (dnes významovo redukovanej na rozlúčku s nebožtíkmi), alebo aspoň nedôverovať ich pôvodnému esenciálnemu jadru ako projekcii žiaduceho, dosiahnuteľného a neraz i dosahovaného ideálu. Skepsa je predsa taká moderná a hocikto si ju ľahko pomýli s užitočnou korektívnou kritikou, niektorí možno i s pózou.
Nepremenným hodnotovým ekvivalentom spomenutých pojmov môže totiž byť len človek ako konkrétne indivíduum a konkrétna individualita, teda nie minca, rožný statok, drahé kovy, pôda, anonymná množina otrokov, nevoľníkov, robotníkov, zamestnávaných... A ak by už rímsky senát či niektorý z cézarov vyhlásili, že vojnu vedie Rím z dôvodu uplatnenia vôle Senátu a Ľudu Rímskeho, (známe S.P.Q.R. - Senatus Populusque Romanus), uvedomelí i podvedomí dedičia Freuda to označia za cynickú propagandu. To, za čo Suetonius pranieroval napríklad Tibéria, t. j. za (historicky nedokázanú) sexuálnu neviazanosť a abnormality, je každodenným chlebíčkom vysielania mnohých, nielen kódovaných televíznych staníc, o násilí nehovoriac. To, čo bolo niekedy dovolené len Jupiterovi, dnes môže robiť každý vôl, ak sa mu zažiada a má peniaze. Pritom nie je vôbec spoločensky ostrakizovaný, naopak, súčasné vygenerované hviezdne vnímanie robí z takýchto prominentov osobnosti.
Trpezlivosť ako u Rimanov Bolo by chybou považovať tento spôsob videnia za prudérne horekovanie, ktoré chce byť aspoň náznakovým pripomenutím "klamlivého vzhľadu vecí" charakterizujúceho súčasnú epochu. Dnešok tlieska zdaniu, minulosť si žiadala "bytie", latinské a uhorskými Andrássyovcami do rodinného motta prevzaté heslo "Non videri, sed esse" - Nie zdať sa, ale byť!. Kto by však už dnes mal tú trpezlivosť ako rímske légie pod hispánskou Numantiou? "Zbytočne nás obliehate, máme potraviny na deväť rokov," - vmetie do tváre Rimanov veliteľ nedobytnej a ťažko prístupnej pevnosti. "V poriadku, na desiaty rok vás teda dostaneme" - s pokojom odpovedá konzul. Ohromený protivník, vedomý si povestnej rímskej vytrvalosti, ktorá nikdy nesmeruje do prázdna, okamžite kapituluje. Veru, nadčasový sa takto stáva i nedávny televízny súzvuk premiéra s predsedom parlamentu - "Je veľa (netrpezlivých, ambicióznych) náčelníkov a málo (disciplinovaných, robotných) Indiánov."
V minulosti boli veci a pojmy jasné a nikto nemal monopol na ich výklad, iba ak nešlo o jemné nuansy trápiace viac filozofov v slonovinových vežiach ako deväťdesiat percent bežnej populácie. Práve táto totiž bola a bude "soľou zeme", nie pár múdrych alebo múdro sa zdajúcich jednotlivcov, akokoľvek sa títo úprimne a zodpovedne snažili a snažia tlačiť kolesá civilizačného vývoja vpred. V cieli, podobne ako pri vojenskom presune, bude rozhodujúci čas posledného. Dobro bolo ešte v nedávnej minulosti dobrom, rozlíšiteľné zlo evidentným zlom, čierna čiernou, biela bielou. Jasný bol porazený a rovnako i víťaz. Kat bol katom, richtár richtárom. Aby bol človek richtárom, nesmel byť, okrem spĺňania ďalších subjektívnych predpokladov i objektívnych podmienok, nikdy katom (hoci v správnych proporciách pochopný príklad sv. Pavla pozná a pripúšťa aj oveľa krkolomnejšie premeny, pravda, ak sú naozajstné a zásadné). Aj radový a jednoduchý človek vedel týchto dvoch v komunite na prvý pohľad rozlíšiť.
Dnešné spoločenské rozloženie je i vďaka neohraničenej, azda i cielenej relativizácii pôvodne jasne vytýčených foriem opticky uniformované. Náš svet sa síce hmýri analytikmi produkovanými narastajúcim počtom univerzít, schopnými postrehnúť a popísať najjemnejšie odtienky diania, ale zároveň pociťuje čoraz nástojčivejšiu potrebu organických syntetikov, ozajstných tvorcov budúcnosti, nielen jej interpretov. Svet, tento jemný a dosiaľ pokorne a trpezlivo bežiaci mechanizmus, dokážu mnohí rozobrať, ale, ako sa ukazuje, už nie poskladať.
Osudy liberalizmu Cesta zo Schaffhausenu do Canossy je teda čoraz ťažšia. O to môže byť zaujímavejší pokus o diskrétny pohľad dovnútra komprimovanej euroatlantickej spoločnosti dneška. Časy, keď napríklad hlava štátu mohla požiadať o súkromnú či štátnu pôžičku bankára, ale ten, celkom pochopiteľne, nemohol hovoriť do politiky štátu, ak nezastával oficiálnu štátnu funkciu, a tú až do druhej polovice 18. storočia nezastával (Turgot, Necker), sa zmenili na časy bankových a kartelových dohôd a účelového prispôsobovania politiky štátu egoistickému záujmu silných finančných jednotlivcov a skupín.
Predhistória tohto vývoja je možno niekde v počiatkoch fungovania západoindickej a východoindickej spoločnosti evokujúcich silnú nadčasovú podobnosť s fenickými mestskými štátmi, neskoršími stredovekými severotalianskymi republikami, rozdeľovaním ich vplyvu a povýšením zisku na jediné a rozhodujúce kritérium. Tradičný merkantilistický pohľad na ekonomiku štátu opierajúci sa o rozvoj manufaktúr, dopravy a predovšetkým o pôdu a produkciu reálnych hodnôt ako o prirodzené, základné ekonomické kategórie sa postupne prekonával zdôrazňovaním priorít mechanizmov tovarových výmen a finančných operácií. Colberta, Fouqueta a Saya prekonali Riccardo a Smith.
Ľahko sa možno dovtípiť, absolutizovanie ktorej z ciest vedie k vytváraniu a najmä k uprednostňovaniu špekulatívneho kapitálu. Aj dnes sa neviditeľná ruka trhu vie ľahko stať udierajúcim kladivom a liberalizmus bude mať so sebou čo robiť, aby sa nestal totálny ako jeho predchodcovia. Pokiaľ ide o ekonómiu ako celok, podobne ako politická história, ani ona nie je imúnna voči cyklickému vývoju. Širšie paralely a komparácie sú možné. Veď vývoj sa nezačal a neskončil v štyridsiatom štvrtom ani v sedemdesiatych rokoch. Už rímsky starovek mal Diokleciána, keynesiána, masívneho budovateľa, monetariána a autora ediktu o maximálnych cenách v jednom, podobného veľkému ekonomickému liečiteľovi z obdobia svetovej hospodárskej krízy.
Popri všetkých finesách a zákutiach, ktoré ekonómia ako veda má, popri základných i komplikovanejších inštrumentoch je dobré, že jej konštrukcia nemôže spočívať výlučne na báze exaktných metód a techník zrozumiteľných len odborníkom, ale musí sa opierať o spoločenské kategórie širšej platnosti. Popri ľahko plynúcom a úplne akceptovateľnom cieľovom výklade o uspokojovaní individuálneho a skupinového dobra, zrozumiteľnom a lákavom i pre laikov, má ekonómia (ako každý, i ten najlepší systém) takisto svoju Achillovu pätu - distribúciu. Reflexívne asociácie sú niekedy neúprosné. Spomeňme si na dobovú fotografiu z roku 1942. Príslušníci wehrmachtu sa na pamiatku ruského ťaženia odfotografovali s úprimným nápisom pri nohách: "Rus musí zomrieť, aby statočný nemecký vojak mohol žiť!" Súčasný medzinárodný bankový a finančný systém už taký úprimne otvorený a transparentný nie je.
Hoci toto prirovnanie by mohlo byť na prvý pohľad silnou kávou, viditeľná skutočnosť - existencia extrémne bohatých a extrémne chudobných (možno ešte bohatších a ešte chudobnejších) krajín polstoročie po Bretton-Woode je silným argumentom. Tak to vždy bolo a bude, pretože hlúpy zostane hlúpym a chytrák chytrákom až do konca tohto sveta. Ktože by si už nechcel správne vybrať a urobiť všetko podľa svojho výberu a slobodného rozhodnutia? Ako potvrdzujú dejiny i súčasnosť, najlepším predajným artiklom od čias Sumeru a Babylonu bol a vždy bude blížny, drahé kovy, luxusný tovar, dnes i narkotiká a samozrejme - zbrane! Len jedno sa zmenilo. Prečo je potrebné nazývať biedu rozvojom, špekulanta a úžerníka finančníkom a podnikateľom, gaunera ctihodným otcom mesta, gangstra bankárom či nebodaj štátnikom? A keby len nazývať. Pritom rozdiel medzi týmito protipólmi tkvie často iba v elegancii použitých metód a kvantitatívnom rozsahu.
Tak ako v prípade oči otvárajúceho konkrétneho historického príkladu rozhraničujúceho kvalitu kvantitou. Pred Alexandra Veľkého predviedli zajatého piráta. "Akým právom obťažuješ moria, zajímaš lode, kradneš tovar a zotročuješ ľudí ?" - osopil sa mladý dobyvateľ sveta na zajatca. Tento mu so závideniahodným pokojom odpovedal: "Takým istým právom ako ty. Lenže mňa, ktorý to robím v malom, nazývajú pirátom a teba, ktorý to robíš vo veľkom, kráľom!" Možné ponaučenie je okrem iného také, že ekonomickí diktátori s príslušnou technikou v hlave a v malíčku, no s prázdnotou v srdci a atramentom v žilách, sú rovnakým nebezpečenstvom ako diktátori politickí a vojenskí.
Hranice času Kde leží hranica medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou? Je naozaj iba časová? Akým jedinečným autorom sci-fi by potom musel byť vážny literát Thomas Stearns Eliot vo svojej Pustatine, do ktorej vstupuje a otvára ju slovami: "...čas prítomný a čas minulý, snáď oba prítomné v čase budúcom...". Budú nedosiahnuteľnou a nenávratnou fikciou na úrovni dnes už takmer neuveriteľnej a zabudnutej minulosti slová - "..v riekach plávali ryby a vzduch bol čistý a priezračný...", alebo "človek podal neznámemu pútnikovi prichádzajúcemu z diaľav krajec chleba a pohár mlieka"? Možno už onedlho sa podobné reminiscencie stanú strohou sci-fi koncentrujúcou apokalypsu a azda i nový začiatok do vety: "A slnko pomaly a majestátne vychádzalo na západe". Pravda, ak nie sú fragmentálnou a nezreteľnou realitou už dnes.
Autor (1958) je pracovník MZV SR
