Čierny august Vladimira Putina

Spisovateľ Alexander Solženicyn, ktorý je už dlhý čas svedomím Ruska a na verejnosti vystúpi len keď má čo povedať, vystúpil začiatkom mája, krátko po oficiálnom nástupe Vladimíra Putina do funkcie prezidenta, s varovnými slovami: "Základné sféry našej krajiny, teda ekonomika, kultúra a morálka, boli v poslednom desaťročí zničené. Žijeme doslova medzi ruinami a predstierame, že je to normálny život."
Počet zobrazení: 983

Spisovateľ Alexander Solženicyn, ktorý je už dlhý čas svedomím Ruska a na verejnosti vystúpi len keď má čo povedať, vystúpil začiatkom mája, krátko po oficiálnom nástupe Vladimíra Putina do funkcie prezidenta, s varovnými slovami: "Základné sféry našej krajiny, teda ekonomika, kultúra a morálka, boli v poslednom desaťročí zničené. Žijeme doslova medzi ruinami a predstierame, že je to normálny život."

Solženicyn kritizoval predovšetkým hospodárske reformy zavedené vládou exprezidenta Borisa Jeľcina, ktoré podľa spisovateľa ožobráčili väčšinu obyvateľstva. Vladimír Putin, ktorý sa dal do boja s veternými mlynmi korupcie, budovanými ešte v rokoch Sovietskeho zväzu a doplnenými "novostavbami" za Jeľcinovej éry, sa pohybuje na veľmi klzkom ľade, no stále ešte kráča za svojím cieľom - upevnením mocenského postavenia krajiny a riešením ťaživej sociálnej situácie obyvateľstva, ktorá je živnou pôdou pre rozmach korupcie a upevnenie moci miestnych oligarchov. Obyvateľstvo Putinove kroky sústavne oceňuje. Z júnových 61 percent popularity v prieskume verejnej mienky, stúpol koncom júla už na (v kruhu jeho mocných odporcov určite nepríjemných) 73 percent. Potom prišiel čierny august...

Čečenci za atentátom? Výbuch po domácky vyrobenej bombovej nálože so silou 1,5 kg TNT v podchode Puškinovho námestia v centre Moskvy 8. augusta odštartoval niekoľko tragických dní, ktoré otriasli Ruskom. Po páchateľoch tohto atentátu sa dosiaľ pátra a všetky možnosti sú otvorené. Vzhľadom na to, že nálož vybuchla len niekoľko stoviek metrov od Kremľa, kde sídli ruský prezident, automaticky sa predpokladalo, že smrtiaci balík do podchodu položil terorista v službách čečenských povstalcov. Toto podozrenie podopieral fakt, že aj pred rokom v rovnakom čase vybuchovali nálože položené čečenskými povstalcami, ktorých explózie si vyžiadali desiatky obetí. Čečenský prezident Aslan Maschadov sa však od výbuchov dištancoval s tvrdením, že jeho bojovníci nepodnikajú operácie proti civilným cieľom.

Aj najvyšší moslimský duchovný v Rusku Ravil Gainutdin varoval, aby sa vládne orgány nepúšťali do honu na čarodejnice a vyhli sa roznecovaniu nacionalistických nálad. Prezident Putin, ktorý sa pred televíznymi kamerami objavil s kruhmi pod očami a bol položiť kvety na miesto tragédie, vyhlásil, že je chybné hľadať nutne etnickú stopu vedúcu do Čečenska a pripomenul, že zločinci nemajú národnosť a človek nemôže očierňovať celý národ. Napriek tomu noviny a jednotliví politici za vinníkov označovali jednoznačne čečenských teroristov, poukazovalo sa na skorumpovanosť polície, no najmä na to, že nový prezident nedokáže zaviesť v krajine poriadok.

Ostankino ako symbol Tretím jedovatým bonbónikom, ktorý Kremľu naservírovali v augustových dňoch (ku katastrofe ponorky sa vrátime neskôr) bol požiar na Ostankinskej televíznej veži. Z augustových tragédií bola táto (pokiaľ sa týka ľudských obetí) najmenej závažná. Zahynuli pri nej "len" traja zamestnanci, no rozsah materiálnych škôd sa odhaduje na stámilióny dolárov a vznikli aj problémy iného druhu. V dôsledku požiaru po elektrickom skrate v káblovej šachte zostalo bez televízie 16 miliónov ľudí v Moskve a jej okolí, takže dôsledky tohto šoku pocítila značná časť obyvateľov metropole a ich nevôľu opäť ventilovala tlač. Nedá sa inak ako súhlasiť so slovami 65-ročného dôchodcu: "Problém je v tom, že všade je bordel. Putin čoskoro nebude vedieť, čo skôr hasiť a koho kde zachraňovať…". Podľa Putina požiar poukázal na stav, v ktorom sa vo všeobecnosti nachádza celá krajina a zároveň nehoda poukazuje na nevyhnutnosť prijatia ráznych ekonomických reforiem.

Najvyššia veža v Európe, veľká ako 145-poschodový mrakodrap, postavená v roku 1967, sa stala v tom čase symbolom schopností sovietskych ľudí a celej krajiny. Teraz sa však stala symbolom čohosi iného - šlendriánstva, ľahostajnosti, zaostalosti. Káble, ktoré vzbĺkli kvôli prehriatiu, neboli prispôsobené na dnešnú záťaž, už pri samotnej stavbe sa nevybudovali núdzové balkóny, cez ktoré by mohla prebiehať evakuácia a výťahy neboli protipožiarne izolované od šácht s vedením elektrických káblov. Možno čakať, že táto nehoda nebola posledná. Ministerstvo pre mimoriadne situácie vydalo nedávno správu, v ktorej predpovedá katastrofy: padajúce stavby, požiare, úniky radiácie a chemikálií. Podľa tejto správy vyčerpá väčšina ruskej techniky v priemysle svoju životnosť v rokoch 2005 až 2007, ak sa nebude investovať do rozvoja.

Nedostatok financií Prezident Putin tušil zrejme pred nástupom do funkcie v akom stave je krajina, ktorej má vládnuť, no množstvo problémov, s ktorými je bezprostredne konfrontovaný, nedokáže riešiť s takou rýchlosťou, ako by si zaslúžili. V Soči, kde ho zastihla správa o nehode atómovej ponorky Kursk, nebol, samozrejme, len kvôli rekreácii. Stretol sa tam okrem iného so špičkovými vedcami, aby sa informoval o ich práci, pričom konštatoval, že aj tie skromné čiastky, ktoré boli dlhú dobu prideľované na papieri na rozvoj vedy, v skutočnosti veda nikdy nedostala. Ruskí vedci dnes zarobia menej ako je celoruský priemer, dosahujúci v prepočte 60 dolárov mesačne, takže dochádza k úniku mozgov do zahraničia, kde je už zamestnaných okolo 30 000 vedcov pochádzajúcich z Ruska.

Podobná je aj situácia v ozbrojených silách. Známy je prípad plukovníka ruskej armády, ktorý sa musí živiť v druhom zamestnaní ako taxikár, aby uživil svoju rodinu. Ostatne stačí pripomenúť, že kapitán havarovanej ruskej ponorky zarábal mesačne iba 170 dolárov a možno si domyslieť aké príjmy majú funkčne nižšie postavení vojaci. Až koncom augusta prezident Putin podpísal dekrét, ktorý s platnosťou od 1. decembra zabezpečí 20-percentné zvýšenie miezd vojakom, ale aj policajtom, väzenským dozorcom, colníkom a daňovej polícii. Nedostatok prostriedkov sa odráža aj v technickom vybavení armády, takže bojová pripravenosť nezodpovedá požiadavkám kladeným na zaistenie bezpečnosti krajiny, ba dokonca existujúci stav v mnohých prípadoch bezpečnosť Ruska priam ohrozuje.

Príklad s Kamčatkou O stave krajiny v oblastiach najviac vzdialených od centra sa mohol Putin osobne presvedčiť koncom augusta pri svojej návšteve Kamčatky. Až 45 percent tamojšej populácie žije pod hranicou chudoby a nezamestnanosť je o 60 percent vyššia než celonárodný priemer. Elektrina v miestnom centre Petropavlovsk-Kamčatskij býva denne niekoľko hodín vypnutá a zásoby paliva musia dovážať tankery. Hoci za posledný rok sa hospodársky rast odrazil na zvýšení priemerných príjmov na väčšine územia Ruska, príjmy na Kamčatke naďalej klesajú. Putin sa na Kamčatku dostavil po tom, čo obyvatelia tohto polostrova začali podpisovú akciu, ktorou chceli o pomoc pri "dodržiavaní ľudských práv" (vrcholom bolo úplné zastavenie prevádzky tamojšej najväčšej elektrárne kvôli problémom s financiami) požiadať priamo OSN. Analogickú podpisovú akciu, vynútenú neznesiteľnými životnými podmienkami, začali už dávnejšie aj obyvatelia neďalekých južných Kuríl. Tí dokonca požadovali, aby ich ostrovy pripojili k Japonsku.

Príslušníkov ruskej armády na tunajších vojenských základniach prinútili časté výpadky elektrickej energie dokonca využívať na výrobu elektriny reaktory piatich jadrových ponoriek. V konečnom dôsledku bude tento postup znamenať výrazné skrátenie životnosti ponoriek a armáda môže prísť o tieto plavidlá. Gubernátor Krasnojarského kraja, generál Alexander Lebeď, vlani konštatoval, že ruské vojenské námorníctvo bude mať za 7 až 8 rokov len jednu či dve atómové ponorky, pretože sa nedodržujú termíny ich opráv a citlivé stroje tak chátrajú. Dôležitá je aj otázka likvidácie jadrových reaktorov z vyradených plavidiel. Technológie na bezpečnú likvidáciu pohonných systémov jadrových ponoriek síce existujú, no Moskva nemá na ich použitie dostatok financií.

Tragédia Kurska Desiateho augusta začala severná flotila ruského vojenského námorníctva pravidelné každoročné manévre v Barentsovom mori, na ktorých sa mala cvičiť tiež streľba rakiet, torpéd a súčasťou mali byť aj protiponorkové cvičenia. Už po dvoch dňoch však došlo k známej nehode, pri ktorej prišlo o život 118 námorníkov. Po niekoľkých týždňoch od katastrofy ešte stále existuje aspoň 10 verzií ako k nej prišlo, pričom nemuselo ísť len o nedbalosť či technickú poruchu. Ruská strana je voči ponúkanej západnej pomoci pri vyzdvihnutí ponorky odmietavá z toho dôvodu, že nechce aby prenikli na verejnosť vojensky dôverné informácie súvisiace so skúškami, ktoré sa počas manévrov uskutočňovali. Údajne aj kvôli tomu meškali opatrenia na záchranu námorníkov, ktorí mohli nehodu prežiť.

Popri technickej sa tak dostala na pretras i morálna stránka tejto udalosti a zodpovednosť padá predovšetkým na hlavu prezidenta, ktorý vraj jednak verejne neskoro zareagoval na správu o tragédii a neprejavil dostatok emócií vyjadrujúcich spoluúčasť s pozostalými. Telefonát s americkým prezidentom Clintonom krátko po havárii a následná návšteva šéfa CIA v Moskve, tajuplné vyjadrenia predstaviteľov o osobách stojacich za tragédiou či scenáre nehody ponúkané tlačou, čerpajúcou z "dôveryhodných zdrojov" naznačujú, že celý prípad bude mať ešte dohru a skutočnú pravdu sa možno dozvieme, až keď sa budú po rokoch odtajňovať archívy.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984