Strach má meno Arafat
Šampanské nebuchlo, orchester prišiel o džob a Arafat si môže zopakovať preslov k obyvateľstvu z minulého roku, keď sa 4. mája jeho pokus o vyhlásenie samostatného štátu po prvý krát nevydaril. Vtedy však bolo až 60 percent Izraelčanov presvedčených, že vyhlásenie je nezvratné.
Ariel Šaron v tom čase varoval: "Je to niečo, čo nepovolíme bez určenia jasných podmienok, ako napríklad obmedzenie zbraní a stykov s ostatnými krajinami, predovšetkým s nepriateľskými národmi Izraela. Izrael musí mať zaručenú slobodu používať vzdušný priestor nad týmto územím." Na základe jeho vyhlásenia a tlaku USA i EÚ na Palestínčanov, aby nenarušili vtedajšiemu premiérovi Netanjahuovi voľby, k vyhláseniu štátu nedošlo. Dnes s takouto alternatívou a termínom 13. september počítalo len 52 percent Palestínčanov (teda o 8 percent menej ako vtedy Izraelčanov) a až 41 percent bolo presvedčených, že tento termín je opäť priskorý. Optimista Arafat však veril, že podľa Deklarácie o zásadách palestínskej autonómie z 13. 10. 1993 si vydobyje pre svoj národ štát, keďže "to, čo som podpísal vo Washingtone sa rovná rodnému listu štátu Palestína". Teraz sa dokonca prilepil aj na medový motúz Baraka, ktorý od marca voňal sľubom, že Izrael nebude protestovať proti vyhláseniu štátnosti, ak do 13. septembra zotrvajú obaja politici v slepej uličke.
Turné sa skončilo fiaskom Júlový Camp David bol stratou času, tak ako aj terajšie stretnutie za zvukov miléniového summitu OSN v štýle "keep talking," na ktorých si vykazoval aktivitu len odchádzajúci prezident USA Bill Clinton (tak urputne bojujúci o nomináciu na Nobelovu cenu za mier). Arafat totiž zostal s nahorklou príchuťou v ústach. Jeho svetové turné, na ktoré mu prispeli všetci domáci daňoví poplatníci, skončilo fiaskom. Nepochopený zostal na Západe aj na Ďalekom východe, nezastal sa ho ani dlhoročný mecenáš Rusko, ktorý bol vlastne príliš zaneprázdnený obnovenou aktivitou Čečenov v uliciach Moskvy, a aj EÚ sa až koncom minulého týždňa zmohla na teplé slová, aby s vyhlásením ešte počkal. V čom spočíva strach z Arafatovho štátu? Napriek patchworku nehostinného územia Západného brehu a pásma Gazy, ktorý mu zošíva Izrael ako základ štátnosti, výstavba židovských osád pokračuje. "Je veľmi dôležité, že si uplatňujeme nárok na toľko pôdy, koľko je len možné a zakladáme tak tzv. fakty na pôde", netaja sa osadníci. A to je základ blízkovýchodnej logiky. Podľa počtu obyvateľstva by sa mala rozdeľovať pôda a jej kvalita. Aj preto chcú prichádzajúcim palestínskym utečencom podstrčiť zem bez infraštruktúry a úrodnosti, aj preto židovský štát zvádza taký urputný boj, aby nestratil jordánske brehy z palestínskej strany, čím by prišiel aj o časť z 80 percent zásob vody (na ktoré si neoprávnene robí nárok) a strategické stanovištia, keďže jeho požiadavkou je úplná demilitarizácia palestínskeho územia.
Problémom je Jeruzalem Hovorí sa, že keď zlyhajú všetky návody - na riešenie problému utečencov, osudu židovských osadníkov, otázky vody, Jeruzalema a palestínskeho štátu, treba si prečítať návod. V otázke palestínskeho štátu nebolo čo dodávať - pripravenosť z ekonomického a politického hľadiska, a azda aj rešpekt a pomoc ostatných krajín. Do hladného palestínskeho krku by v najbližších rokoch mali natiecť viac než tri miliardy dolárov. Avšak hlavný darca - EÚ, a rovnako aj USA, sa boja predstavy, ako by mal vyzerať taký štát, keď ho neodobril Izrael. Okrem toho posunúť hranice tak, ako boli v roku 1967 a splniť tým jednu z rezolúcií BR OSN, by znamenalo, že by mimo územia Izraela zostalo 170 tisíc Židov. A návrat "hrozivého" počtu 3 až 5 miliónov palestínskych utečencov je neprijateľný pre Baraka, ktorý pred každým rokovaním podlieha pravidelnej parlamentnej skúške dôvery a ide mu o krk aj doslovne (ako ironicky šplechol denník Haaretz). A prečo by aj mal byť, keď sa vytvárajú fondy EÚ na pomoc utečencom, aby zostali tam, kde sú? Tým sa fakticky rieši otázka židovských osadníkov a podpora nebývalého rozkvetu ich osád a sídlisk. Previazaná s daným problémom je aj otázka mesta "kresťanov, židov a moslimov". Izrael vie, že mu východná časť Jeruzalema nepatrí. Nástupom pravicového likudovského prezidenta Moše Kacava, podporovaného ultrapravicovými domácimi stranami, sa sen o jeho získaní začal strácať ako raňajší cigaretový dym. Pre Arafata je však neakceptovateľná "autonómia pre arabské obyvateľstvo" s trvalou izraelskou suverenitou nad "celým večným a nedeliteľným mestom".
Bezprecedentný krok USA USA by sa v podstate nemali prečo obávať. Napriek tomu sa poistili rozhodnutím o presťahovaní svojej ambasády z Tel Avivu do Jeruzalema, čo je bezprecedentný krok, a na Arafatove turné po arabskej časti sveta šéfka americkej diplomacie odpovedala slovným útokom na Vatikán, aby prehodnotil uzavretie zmluvy s Arafatom, vyzývajúcej na medzinárodne garantovaný štatút Jeruzalema. Spojeným štátom skutočne termín 13. september nehral do kariet. Je pred prezidentskými voľbami. Za rúškom hlavného sponzora blízkovýchodného procesu stála vždy silná domáca židovská loby. Aj za víťazstvom v prezidentských voľbách. Barakovo denné telefonovanie obom prezidentským kandidátom G. W. Bushovi aj A. Goreovi z Camp Davidu to len potvrdzuje. Hoci Gore na vlastný úspech vsadil aj viceprezidenta, ani v prípade víťazstva Busha ml. by sa nič na politike USA voči Izraelu nezmenilo. Už na miléniový summit Clinton priniesol päť bezpečnostných dohôd, ktoré korzet vojenskej spolupráce medzi oboma krajinami len utiahnu. Definovanie Izraela ako strategického partnera USA, ktoré mu zabezpečí možnosť "ubrániť sa vlastnými prostriedkami" (dohoda nahrádza predchádzajúcu z roku 1988 o strategickej spolupráci medzi oboma krajinami), špeciálny balík pomoci pre izraelské obranné sily (financovanie modernizácie obranných síl), kompenzácia v hodnote 150 mil. USD za stiahnutie sa krajiny z južného Libanonu, Dohoda o konzultáciách a kontrole nad predajom zbraní a Memorandum o porozumení, zabezpečí plynulý tok 2,4 mld. dolárov ročne.
Arafata absolútne vyšachovali. Bol ochotný ustúpiť z každej požiadavky, okrem východného Jeruzalema. Bez hlavného mesta sa len ťažko vyhlasuje štát. Aj keď egyptský prezident Mubarak svoju radu Izraelčanom, že by nemali prísť o šancu uzavrieť mier s Arafatom, myslel trochu inak, pravdou je, že domáci hrdina Arafat je pre izraelskú politiku len smiešnou a pohodlnou figúrkou, ktorú posúvajú po svojej šachovnici. Aj do pozície šach -mat. Do konca roka sa tak nič neudeje. Na zablokovanie rozhovorov sa pre Izrael dôvod vždy nájde. Veď určite prinajmenšom zosilnejú hlasy protiizraelských hnutí volajúcich po "novej intifáde".
Autorka (1974) je redaktorka Hospodárskeho denníka
