Zázrak sa nekonal
New York videl v uplynulých dňoch najväčšie zhromaždenie štátnikov našej planéty v dejinách ľudstva. Kým politici sa predháňali v hľadaní superlatívov a nešetrili povinným optimizmom, odborníkom nemohlo ujsť, že Summit tisícročia iba potvrdil, že OSN zápasí s najväčšou krízou identity od svojho vzniku.
Záverečná osemstranová deklarácia je plná výziev a plánov, ale toto teraz naozaj nie je podstatné. Nie je až taký problém dať na papier množstvo predsavzatí počnúc znížením počtu chudobných na polovicu a končiac zavedením informačných technológií do rozvojových krajín. A nie je problém prijať ani tzv. záväzok, že uvedené ciele chce svetové spoločenstvo splniť do roku 2015. Pritom slovo takzvaný je úplne namieste, pretože termín záväzok je v deklarácii absolútne zavádzajúci: deklarácia z právneho hľadiska nezaväzuje nikoho pred ničím. A hoci sa k prijatému dokumentu nemožno stavať úplne negativisticky - veď sľub potvrdený 150 hlavami štátov a vlád sa určite dostane minimálne pod tlak svetovej verejnej mienky - treba poznať aj súvislosti a podľa nich si utvoriť reálny obraz o možnostiach spomínanej deklarácie.
Spochybniteľné záväzky V prvom rade už Spojené štáty (teda veľmoc, ktorá by mala byť z hľadiska zodpovednosti najväčším garantom splnenia daných cieľov) stačili vyjadriť nespokojnosť s určitými pasážami textu, čo v praxi znamená, že Washington sa ani v najmenšom nebude cítiť viazaný prijatými plánmi. Tým je spochybniteľná minimálne polovica záväzkov, lebo bez USA sa určité veci na globálnej úrovni jednoducho zrealizovať nedajú. Živým príkladom je rastúca neochota Washingtonu plniť medzinárodné dohody o ochrane životného prostredia - aj ich vinou intenzita environmentálnej diplomacie od začiatku deväťdesiatych rokov prudko poklesla. Iluzórny je taktiež zámer znížiť počet tých, ktorí dnes prežívajú za menej než jeden dolár denne zo súčasných 1,2 miliardy osôb na polovicu. To by totiž veľmoci najprv museli prestať odmietať odpustenie všetkých dlhov najchudobnejším krajinám. Vari najboľavejšou otázkou ostávajú bezpečnostné problémy a s tým spojená reforma OSN. V priebehu summitu sa stretla Bezpečnostná rada OSN na úrovni šéfov štátov a vlád (mimochodom, len po druhýkrát v dejinách na takejto úrovni), ktorá iba potvrdila diametrálne odlišné prístupy k tejto otázke. Štáty sa nevedia dohodnúť ani na tom, čo má byť cieľom reformy mierových síl OSN. Pritom zdravý rozum napovedá, že by malo ísť v prvom rade o to, aby jednotky Spojených národov už konečne obstáli v konflikte s lepšie vyzbrojeným protivníkom, čo je dnes prakticky každý.
Reforma na bode mrazu Štrukturálna reforma Bezpečnostnej rady OSN je zasa už niekoľko rokov na bode mrazu. Len málokto si uvedomuje, že sa tu hrá nielen o nové strategické rozloženie síl vo svete, ale že ide v prvom rade o nesmierne citlivú politickú otázku, ktorá sa pri nedostatku znalostí a diplomatického taktu môže skončiť katastrofálne. Nová geopolitická situácia totiž spôsobila, že mnohé krajiny sa budú domáhať svojho miesta na slnku dôraznejšie, ako by tradičné veľmoci čakali. Tých protichodných záujmov je tak veľa, že každému jednoducho nemožno vyhovieť. V tejto situácii však musíme varovať pred paralelou s medzivojnovou Spoločnosťou národov. Jej rozpad sa začal veľmi podobne: na začiatku bolo sklamanie Brazílie z reformy Rady Spoločnosti národov, v rámci ktorej sa jej neušlo kreslo stáleho člena. Následne Brazília ako prvá vystúpila z organizácie a spustila tak lavínu, ktorá sa už nedala zastaviť.
Situácia je teda oveľa dramatickejšia ako si dokážu predstaviť obmedzení povinní optimisti z radov politikov. Svet je v kríze a len hlupák to ešte nevidí. Za veľkolepými prázdnymi sľubmi a heslami o nádejnej budúcnosti treba rozpoznať bezradnosť mocných tejto planéty. Nevieme, čo robiť. A ak vieme, nemáme politickú vôľu to uskutočniť. Predstavitelia jednotlivých štátov chodia do OSN ako do divadla, kde sa chcú blysnúť svojimi výkonmi a predniesť čo najgýčovejšiu reč o humanizme a globálnom pokroku. Potom sa rozídu a konajú tak, ako pred tým. Miléniový summit priniesol aj niekoľko veľmi pozoruhodných vízií a plánov. Nikto ich však nebral na vedomie. Nedohodol sa žiaden postup pri riešení globálnych problémov, nenačrtla sa žiadna možnosť transformácie Spojených národov na výkonnejší, reprezentatívnejší a silnejší nástroj svetového spoločenstva. Vonkoncom nič. Scenár bol vopred dohodnutý a skutočný cieľ oveľa prozaickejší: osláviť nové tisícročie superlatívmi. Veď "najväčší summit v dejinách" znie pekne, či nie?
Autor (1971) je publicista
