Odborári
u nás nemajú na ružiach ustlané. V mnohých podnikoch ich považujú za škodnú, v tých lepších prípadoch za nutné zlo. Do určitej miery si za to môžu sami, keď sa po novembri 1989 na pamätnom pražskom všeodborovom zhromaždení dobrovoľne vzdali práv, ktoré sú inak i v štátoch toho najtvrdšieho hospodárskeho liberalizmu celkom samozrejmé. Mnohé z nich si robotníci na Západe v minulosti vydobyli po tom, čo sa zakotvili v legislatíve krajín bývalého sovietskeho bloku. Tie sa zase v tejto oblasti vrátili tam, kde boli terajšie členské štáty Európskej únie po Druhej svetovej vojne. A tak sa historický kruh uzavrel.
Vtedy, v Prahe hádam plní entuziazmu očakávali, že demokracia všetky vrásky nedorozumení medzi zamestnancami a zamestnávateľmi vyhladí. Uplynulé desaťročie ukázalo, ako ďaleko bola pravda od ilúzií, a dnes na samospasiteľnosť pluralitnej spoločnosti v sociálnych problémoch málokto verí. Skôr sú takí, čo presviedčajú, že všetky neduhy automaticky vyrieši trh. Hoci aj ponuka a dopyt práce. Takí nesedia iba vo vláde, no i v Rade hospodárskej a sociálnej dohody. Možno preto sa nezamestnanosť po skončení verejnoprospešných prác na začiatku budúceho roka odhaduje na 20 percent.
Tak vlastne, akých chceme odborárov? Iste už nie salónkových, ktorých najviditeľnejšou časťou aktivít bolo rozdávanie čokoládových kolekcií pred Vianocami, záštita nad oslavami MDŽ a Jozefov, či lacné dovolenkové zájazdy. No i tie by sa teraz zišli... Ale ani ako salónnych levov, ktorí sa občas usmievajú v televízii na smotánkových party. Napokon, ukázalo sa, že pre mnohých z nich sa stala činnosť v odboroch najmä odrazovým mostíkom do vysokej politiky. Či už to bol Jozef Prokeš, Roman Kováč, Jozef Kalman, Ladislav Polka, alebo František Kurej. Po prechode do exekutívy zväčša veľmi rýchlo zabudli, odkiaľ vyšli.
Každému nevyhovieš ani v samotných odboroch. Keď Konfederácia odborových zväzov držala ústa a krok, často ju obviňovali, že sa pred vtedajším premiérom zasekla v predklone. Asi bolo čosi na tom pravdy, lebo jej kedysi politicky "nezávislý" prezident Alojz Engliš teraz sedí za zásluhy v parlamentnom klube HZDS. Keď jeho žezlo pred štyrmi rokmi prevzal Ivan Saktor a tripartita zaviazla dlhodobo na mŕtvom bode, opäť sa zvnútra ozvali kritici: Veď by Vladimír Mečiar na sklonku volebného obdobia voči odborárskym požiadavkám určite zmäkol... Aj nový vládny kabinet sprvu pri sociálnom dialógu obchádzal zákony, kde sa dalo, a nezamestnanosť namiesto sľubovanej redukcie astronomicky poskočila. Keď sa pred rokom na bratislavskom Námestí SNP zišlo okolo 50-tisíc rozhnevaných odborárov z celého Slovenska, inak vždy liberálne masmédiá sa išli roztrhať od zlosti: To si KOZ za Mečiara veru nedovolila! Viacerým naliehavým požiadavkám sa ironicky vyškierali. Dzurindova vláda bola tentoraz múdrejšia, po dvoch týždňoch začala rokovať, čosi sa ihneď prijalo, či sa doťahuje, vrátane modifikácie práva na prvé zamestnanie, ktorému ultraliberáli nevedeli prísť na chuť. V tejto súvislosti zaráža, že dosiaľ jediné periodikum, ktoré zastávalo záujmy odborárov - Prácu, v podstate za facku predali.
Nuž, odborári to medzi dvoma mlynskými kameňmi naozaj nemajú ľahké. Najmä, ak nechcú byť salonkovými, ani salónnymi, ale takými úspešnými, ako mnohé osobnosti v silných západoeurópskych odborových centrálach.
