Reklama
Reklama

Základom znášanlivosť a tolerancia

Slovenská akadémia vied - oddelenie vied o spoločnosti a kultúre a Slovenské národné múzeum - Múzeum židovskej kultúry v spolupráci s Nadáciou Solidarita v Bratislave usporiadali 2. septembra 2000 odborný seminár na tému Rasové násilie v dejinách a v prítomnosti.
Počet zobrazení: 1640

Slovenská akadémia vied - oddelenie vied o spoločnosti a kultúre a Slovenské národné múzeum - Múzeum židovskej kultúry v spolupráci s Nadáciou Solidarita v Bratislave usporiadali 2. septembra 2000 odborný seminár na tému Rasové násilie v dejinách a v prítomnosti. Seminár sa konal v súvislosti so spomienkovými podujatiami na pamiatku obetí holokaustu a rasového násilia. Vzhľadom na závažnosť tematiky a pútavosť jednotlivých príspevkov prednesených na tomto seminári uverejňujeme výber z najzaujímavejších.

20. storočie - obdobie intolerancie Dlhý ľudský vek, vek civilizujúceho sa človečenstva, nám priniesol v predchádzajúcich tisícročiach, posledných storočiach a napokon aj v posledných desaťročiach a rokoch nielen dôkazy o tom, že tu žili ľudia múdri, vzdelaní a tolerantní, ľudia schopní pozitívne vplývať na pokojný priebeh kultúrnohistorického a spoločenského vývoja na našej modrej planéte, vždy v záujme zachovania toho najcennejšieho, života. Dnes tomu módne, po európsky, vravíme - v záujme trvalo udržateľného života na Zemi. Žiaľ, história nás učí i tom, že v dejinách ľudstva prevažovali krvilačné strety, vojny, vraždy a atentáty, rasové a etnické čistky, pochody hladu a neslobody, koncentračné tábory a tábory pre vyhnancov, genocídne činy likvidujúce celé etniká, národy a rasy. Dobro vždy ťahalo za kratší koniec ako zlo. A toho zla máme aj dnes, doma i za hranicami, v akejkoľvek podobe neúrekom. Ak zvykneme hovoriť, že dejiny ľudstva sú dejinami civilizácie, pokroku, musíme v záujme pravdy o našej histórii opísať aj ich obrátenú stranu. Sú aj dejinami neznášanlivosti, závisti a nenávisti. Rub a líce - civilizačný pokrok na strane jednej a intolerancia na strane druhej, ligotajúcej i pošpinenej mince. Radosť, úsmev, úspech až pričasto zastieralo mračno bolesti, sĺz a krvi. Krátky historický čas slobody, mieru a znášanlivosti striedal dlhý, pre mnohých do konca života nekonečný vek násilia, vojen a zloby. A keď sa i toto pominulo, zostali smutné spomienky a častý hrôzostrašný sen.

Križiacke výpravy, moslimské výboje, násilné vysťahovalectvo černošskej populácie z Afriky s predajom do otroctva v Amerike, inkvizícia - brutálne poľovačky na farebných, heretikov, bezvercov a kacírov, masakre amerických indiánov, genocída černošskej populácie v Afrike, árijských etník a národov, pogromy na Židov a beštiálny holokaust, prenasledovanie a likvidácia Rómov, Slovanov a iných príslušníkov neárijskej rasy, lynčovanie amerických černochov, getá a ich izolácia, koncentračné nacistické a komunistické trestanecké tábory, koloniálne metódy vládnutia vraj menejcenným rasám, etnikám, národom, kobercové nálety napríklad na civilistov mesta Drážďany, americké atómové bomby na Hirošimu a Nagasaki, teror v období "kultúrnej revolúcie" v Číne, genocída kambodžského civilného obyvateľstva Červenými Kmérmi, rasová segregácia farebného afroamerického obyvateľstva v USA, apartheid - úplné oddelenie rás v Juhoafrickej republike, náboženská nenávisť v Ulsteri, vyvražďovanie medzi národmi na Balkáne, na Blízkom východe, v Afrike, v Ázii a v bývalých krajinách Sovietskeho zväzu či v dnešnom Rusku nám umožňujú dokumentovať len skutočne malú mozaiku zverstiev z dejín ľudstva na našej planéte.

Naše 20. storočie sa do dejín zapísalo dvoma svetovými vojnami a množstvom lokálnych, regionálnych vojen, ako aj krvavých, nielen pohraničných sporov. Napriek snahám mnohých medzinárodných organizácií, humanitných spoločenstiev, intelektuálov - umelcov a vedcov sledujeme nárast politickej, rasovej, etnickej, náboženskej a často aj radikálne ekologickej agresivity. Na konci nášho storočia sa nebývalo rozmohol etnický fundamentalizmus a separatistický banditizmus. Po celé naše predchádzajúce storočie sme svedkami rinčania zbraní, či prenasledovania a likvidovania ľudí podľa farby pleti, národnej príslušnosti, náboženského vierovyznania a politického presvedčenia.
Dušan Čaplovič, podpredseda SAV

Zdroje a prejavy neznášanlivosti Naša doterajšia porevolučná skúsenosť, ako aj rozličné výstrahy, ktoré prichádzajú z krízových ohnísk sveta, nielen z jeho postkomunistickej časti, pripomínajú, že dosiahnutie slobody nie je ani zďaleka zárukou demokratického vývoja. Diskusie rozličného druhu - odborné i laické na túto tému, ako aj poznatky z prechodových etáp budovania moderných demokracií, sa zhodujú v názore, že nevyhnutnou podmienkou spoľahlivého fungovania demokratického politického systému je duchovná pripravenosť obyvateľstva. V súvislosti s postkomunistickou spoločnosťou je dosiahnutie tejto podmienky značne zložité, pretože desaťročia trvajúca absencia dostatočne voľného priestoru na formovanie vlastného osudu spôsobila v značnej časti tohto spoločenstva problémy s jeho duchovnou kultiváciou, ktorá sa vo všeobecnosti považuje za záruku tvorby pozitívnych hodnôt, kreatívnych schopností, ako aj schopností percipovať a adekvátne reagovať na vonkajšie podnety. V súvislosti s témou tejto konferencie sa pokúsime upozorniť na niektoré príčiny pretrvávajúcich a vznikajúcich porúch v oblasti duchovnej kultivácie slovenskej spoločnosti, ktoré majú spoločného menovateľa - intoleranciu. Problém tolerancie a intolerancie nie je nový. Dostatočne ho poznajú európske dejiny. Moderný pojem tolerancie sa zrodil v čase osvietenstva, no jeho základ sa koncipoval v čase uzatvárania westfálskeho mieru, ktorý vyhlásil zásadu faktického znášania sa, čo je základná dispozícia tolerancie. Prvý raz bol tento pojem kodifikovaný v Ústave USA a po nej napoleónskym občianskym zákonníkom. Neskôr sa stal stabilným prvkom viacerých ústav novodobých republík. Problematika tolerancie je pomerne zložitým javom, pretože má rozdielny pôvod a prejavy. Občianska tolerancia sa z hľadiska novovekého etatizmu často spájala s netolerantnosťou voči náboženstvu. (Bližšie Hanus, L.: Princíp pluralizmu. Svit 1997, s. 107-109)

Jedným zo základných atribútov tolerancie je problém slobody. Nebudeme ho roztvárať v širokých kontextoch klasických politických ideológií, naznačíme iba súvislosti medzi chápaním slobody totalitnou mocou a jej presahmi do dnešnej reality hľadania ľudskej identity. V tomto kontexte je uvedený problém azda najlepšie vidieť na vzťahu medzi štátom a občanom. Podľa toho, aká je kvalita uvedenej relácie, možno zistiť mieru sociálneho a politického občianstva i bohato dotovaný okruh občianskych práv a slobôd. Ľudská identifikačná mnohorozmernosť sa sústreďuje, povedané slovami T. H. Marshalla, na osi občiansky - politický - sociálny status občana. Ide o tri autentické a samostatné vrstvy občianstva, medzi ktorými možno hľadať priame väzby. Ak niektorý z týchto komponentov chýba, alebo sa realizuje len formálne, je podozrenie, že spoločnosť, v ktorej sa to deje, nemôže v plnom rozsahu zabezpečiť autonómnosť občana, jeho plnohodnotnú občiansku sebaidentifikáciu. V slovenskej spoločnosti sa pred rokom 1989 formálne realizoval občiansky a politický komponent občianstva. Sloboda sa nespájala s prirodzenou spoločenskou diferenciáciou a mnohotvárnosťou. Dôraz sa kládol na tvorbu spoločnosti masového charakteru, v ktorej sa presadzovali rovnostárske hodnoty. Slovenská spoločnosť, opúšťajúc etatizované obdobia svojho vývinu po roku 1989, začala postupne naprávať nerovnosti v uvedenej hierarchii komponentov občianstva. Viaceré z nich však pretrvávajú.
Marcela Gbúrová, Katedra politológie FF PU Prešov

Problematika mimoeurópskych národov a kultúr Problémový okruh načrtnutý v názve tohto príspevku získava na aktuálnosti nielen v kontexte prebiehajúceho procesu nášho začleňovania sa do euro-atlantických štruktúr, ale i v súvislosti s neustále narastajúcimi kontaktmi s regiónmi, ktoré by sme do tejto kategórie mohli zaradiť. Kvalita mimoeurópskosti je pritom niekedy viac-menej jasná, inokedy, napríklad v prípade Arabov a Turkov, omnoho spornejšia (napr. intelektuálne a mocenské jadro Osmanskej ríše bolo v Európe). Asi málokto pochybuje o tom, že predchádzať xenofóbii v období globalizácie je možné hlbším poznaním kultúry, histórie, temperamentu, hudby alebo hoci aj kuchyne jednotlivých národov a etník. V procese postupnej integrácie SR do EÚ a s tým spojeným zvyšovaním životnej úrovne a posilňovaním princípov právneho štátu, ale i v súvislosti s predpokladaným populačným vývojom u nás, sa zároveň zvýši atraktivita SR ako cieľovej krajiny imigrantov z krajín Ázie a Afriky. Ani naša integrácia do EÚ však v dohľadnom čase pravdepodobne nepovedie k zaplaveniu Slovenska imigrantmi. Existuje mnoho oveľa lukratívnejších krajín, ale aj my, či už z dôvodov hospodárskych alebo iných, sa budeme musieť snažiť, aby sa u nás prisťahovalci vôbec usadzovali. Neznalosť mimoeurópskych kultúr síce nemusí viesť k otvorenému rasizmu, ale môže byť studnicou latentného rasizmu. Ako arabista a turkológ sa zaoberám predovšetkým našimi deficitmi voči Turkom a Arabom ako moslimom, a to pri uvedomení si skutočnosti, že rovnaká reflexia je potrebná aj z opačnej strany. Platí, pochopiteľne, že xenofóbia a rasizmus nie sú iba doménou európskeho prostredia, ale v storočí, ktoré sa končí, mali v tomto remesle Európania pravdepodobne primát. Moje argumenty nie sú zamerané a priori na obhajobu moslimov alebo Turkov, ale vzhľadom na to, že existujúce informácie sú nedostatočné a konfrontačne ladené, treba ich vyvažovať aj menej známymi skutočnosťami.
Gabriel Pirický, Kabinet orientalistiky SAV S

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama