Úsilie Bieloruska o legitimitu

Až v júli 2000 vyhlásil prezident Aleksander Lukašenko voľby do Palaty predstavitelej - dolnej komory parlamentu, ktoré by sa mali konať 15. októbra 2000. Pre jeho režim je rozhodujúce, či budú tieto voľby medzinárodne uznané.
Počet zobrazení: 1065

Až v júli 2000 vyhlásil prezident Aleksander Lukašenko voľby do Palaty predstavitelej - dolnej komory parlamentu, ktoré by sa mali konať 15. októbra 2000. Pre jeho režim je rozhodujúce, či budú tieto voľby medzinárodne uznané. Legitimizácia parlamentu by totiž zlepšila vnútorné a zahraničné postavenie režimu a následne by roztopila súčasnú politicky neschopnú opozíciu. Možno by aj akcelerovala vznik novej, akcieschopnej a akceptovateľnej (i v Moskve), ktorá by Lukašenkovi skutočne začala strihať meter.

Bielorusku totiž nehrozí, že by v jeho vodách kotvila lietadlová loď, aj keď nový veľvyslanec USA v Bielorusku Michael Kosak, hneď ako obdržal agrément, verejne označil A. Lukašenka za nelegitímneho prezidenta a jeho správanie sa voči politickým oponentom prirovnal, podľa bieloruských internetových novín Belarus today, k metódam "ktoré realizuje vedenie Kuby".

Čím viac sa blížil dátum hlasovania, tým viac vznikali nejasnosti a dohady okolo parlamentných volieb. Budú legitímne? Budú demokratické a spravodlivé? Budú vôbec? Napriek vážnosti a opodstatnenosti týchto otázok si treba ozrejmiť, že jediným centrom moci v Bielorusku je v súčasnosti prezident. Ten sa ešte môže spoliehať, že svoj úrad dotiahne do volieb, ktoré by sa mali konať v roku 2001 (podľa ústavy z roku 1994 jeho prezidentský mandát vypršal 21. 6. 1999).

Parlamentné voľby - vzhľadom na charakter režimu a technológiu moci - však môžu predznačiť, akou cestou by sa Bielorusko po prípadných prezidentských voľbách mohlo vydať. Podľa minského denníka Beloruskaja delovaja gazeta augustový výskum preukázal, že po prvý krát za posledné roky rating A. Lukašenka klesol o 5 percent. V súčasnosti by len 38,5 percenta voličov rado znovu videlo súčasného prezidenta v prezidentskom paláci a dokonca hladina jeho protivníkov sa ustálila na 20,2 percenta. V Minsku má ešte nižšiu podporu. V septembri by ho volilo "iba" 25,9 percenta voličov z hlavného mesta a 22,2 percenta by bolo rozhodne proti. Napriek tomu, podľa moskovského denníka Nezavisimaja Gazeta, je Lukašenko neustále politikom č.1 pred premiérom V. Jermošinom a predsedom opozičnej Zjednotenej občianskej strany A. Lebeďkom. Ďalej nasledujú minister zahraničných vecí U. Latypov a kontroverzný expremiér M. Čigir.

Voľby bez opozície? Do tzv. lukašenkovho referenda, t.j. do 24. novembra 1996 pôsobil v Bielorusku jednokomorový Najvyšší soviet Bieloruskej republiky. Výsledky referenda uznalo len Rusko a niektoré štáty Spoločenstva nezávislých štátov. Jeho výsledkom bolo posilnenie moci prezidenta A. Lukašenka, rozpustenie Najvyššieho sovietu, vytvorenie dvojkomorového parlamentu a v neposlednom rade aj zosilnenie medzinárodnej izolácie Bieloruska. Konštituované Národné zhromaždenie sa skladá zo Sovietu respubliky (horná komora - 64 členov) a Palaty predstavitelej (dolná komora - 110 členov). Tá bola skompletizovaná z časti poslancov 13. volebného obdobia Najvyššieho sovietu - 52 z frakcie Súhlas, 24 agrárnikov, 21 komunistov, 6 sociálnych demokratov a 7 nezávislých. Poslanci sa nerozdelili do frakcií, ale vytvorili skupiny podľa regiónov.

18. septembra sa oficiálne zakončil proces registrácie kandidátov na poslancov. Volebné komisie zaregistrovali celkom 551 kandidátov, ktorí budú mať právo zúčastniť sa volieb. Len v Minsku bolo zaregistrovaných v 18 volebných okruhoch celkom 160 kandidátov. Tie isté komisie však nezaregistrovali mnohých autoritatívnych opozičných politikov, ktorí sa chceli zapojiť do volebného súboja so štatútom "nezávislý". Podľa slov riaditeľa kancelárie bieloruského prezidenta M. Mjasnikoviča boli dôvodom neregistrácie nezrovnalosti v predkladaných dokumentoch. Tak neboli zaregistroaní napr. advokát H. Pogoňalja, ekonóm Zlotnikov, exriaditeľ legislatívy administrácie prezidenta Ploskovický.... Minské ministerstvo zahraničných vecí predpokladá, že významné opozičné osobnosti náročky predložili nekompletné dokumenty, aby ich museli komisie odmietnuť. Bieloruská opozícia tak stratila zhruba tretinu svojich najlepších osobností.

Fatálny spor pokračuje Volieb sa zúčastnia kandidáti výlučne provládnej Komunistickej strany Bieloruska (V. Čikin) a tolerovanej opozície: Bieloruské Jabloko (O. Abramova), Bieloruská strana komunistov (S. Kaljakin) a Liberálno-demokratická strana (S. Gajdukievič). Táto strana ponúka najviac svojich straníckych chránencov - 110 kandidátov. Komunisti S. Kaljakina dodali 73 kandidátov a provládni komunisti V. Čikina (ten sa v júli stal ústredným riaditeľom štátnej televízie a rozhlasu a známy je skôr zo svojho postu viceprimátora Minska, keď organizoval zásahy proti demonštráciám) zrejme idú na istotu a nechali zaregistrovať 48 kandidátov.

Naopak zásadová opozícia - Konzervatívno-kresťanská strana (Z. Pozniak - žijúci v exile) a zjednotená opozícia, ktorú v rámci Koordinačnej rady demokratických síl tvorí Bieloruský ľudový front - Oslobodenie (V. Viačorka), Bieloruská sociálno-demokratická strana (M. Stankievič), Bieloruská sociálno-demokratická hromada (S. Šuškievič), Bieloruská strana práce (A. Buchovstau), Bieloruská strana žien - Nádej (V. Paleviková), Zjednotená občianska strana (A. Lebeďko) a občianska iniciatíva Charta 97 (Z. Bondarenka), sa volieb nezúčastnia. Naviac vyhlásili kampaň proti účasti vo voľbách a jej súčasťou je aj podpisová akcia. Opozícia poukazuje na to, že Lukašenko nesplnil sľuby, ktoré dal medzinárodným štruktúram. Demokratický svet očakával o. i. aj rozšírenie kompetencií parlamentu. Pre Bielorusko fatálny spor demokracia versus lukašenkokracia pokračuje.

Nepotrební oponenti Posledné oficiálne publikované predvolebné expertízy informujú, že za kandidátov Zjednotenej občianskej strany (ako strana sa volieb nezúčastní, jej kandidáti sú na zoznamoch ako nezávislí) by hlasovalo 14,4 percenta voličov. Za kandidátov Komunistickej strany Bieloruska 8,3 percenta a za ľudí z "menu" Bieloruskej strany komunistov 5,2 percenta. Zatiaľ je bezpodmienečne rozhodnutých zúčastniť sa volieb 53 percent oprávnených voličov. Povedať skôr áno, než nie svojej účasti na sviatku demokracie - voľbách je pripravených 12 percent oprávnených voličov a zhruba 15 percent voličov sa ešte nerozhodlo. Nevedelo sa vyjadriť 7 percent. Jeden z pomocníkov prezidenta S. Posochov povedal: "Miesto opozície je šumieť na uliciach a nie zasadať v parlamente." Je jasné, že moc prijme opatrenia, aby na poslaneckých stoličkách sedeli správni ľuďia.

Ak sa voľby predsa len uskutočnia a budú uznané, tak novú dolnú komoru budú tvoriť "preverení" a minimum opozície. Opozíciu jednoducho do parlamentu A. Lukašenko nepustí vyhlasujúc, že ľud podporuje jeho priaznivcov. Tých pár nezávislých to bude mať ešte ťažké. Prezident a jeho ľudia tvrdia: "Nezávislý kandidát neexistuje. Všetci sú závislí na krajine, národe a čo je najdôležitejšie, na prezidentovi, ktorý bol zvolený všeľudovým hlasovaním. V opačnom prípade môže parlament vrhnúť krajinu do pozície vojny."

V podmienkach Bieloruska treba tieto expertízy brať s rezervou. Objektívnosť sondy nie je overená životom a špecialitou bieloruského (disciplinovaného) voliča je, že sa rozhoduje v poslednej chvíli a zväčša ako mu niekto našepká. To otvára priestor pre špekulácie, ale aj pre efektívny tlak provládnej propagandy na väčšinového (vidieckeho) voliča. Takže ak voľby skutočne budú, je nemožné prognózovať, aký budú mať matematický výsledok. Reálny vnútropolitický skoro žiaden, zahraničnopolitický efekt bude spojený s tým, či vplyvné krajiny "stratia nervy", alebo sa skutočne poučia a pripravia na deň "D" - voľby prezidenta. O ich legitimite možno polemizovať, ale na rozdiel od parlamentných sa bude rozhodovať o funkcii, ktorej držiteľ má reálnu moc.

Guľa na Putinovej nohe Demokratizácia situácie v Bielorusku je dôležitá pre celý región. Týka sa to Poľska, Ukrajiny, krajín pobaltského regiónu, ale aj Slovenska. Prezident Aleksander Lukašenko, ktorý má na rozdiel od parlamentu v rukách skutočnú ekonomickú a politickú moc v krajine, je dobrý technológ moci. Je pragmatik a machiavellista, ktorý využíva každú príležitosť vo svoj prospech. Stal sa však symbolom marazmu, kam zaviedol väčšiu časť postsovietskeho priestoru a Rusko bývalý prezident Boris Jeľcin. Aj preto je jeho odchod nevyhnutnosťou. Degraduje snahy o zaradenie Bieloruska na pozitívnu dráhu. Pre Moskvu je guľou na nohe. Jej postoj je kľúčovým k ďalšej životnosti režimu a funkčnosti už vytvoreného zväzu. Pragmatický Vladimir Putin nemôže stratiť Bielorusko, ani ho ponechať v takomto stave. Naštrbilo by to jeho image demokrata a reformátora. Inak povedané: po odchode B. Jeľcina sa pre A. Lukašenka začali ťažké časy, a preto sa skutočná opozícia môže len a len tešiť. Dnešná virtuálna situácia je prechodnou a aj keď sa to nezdá, Bielorusko je skutočne viac pred východom demokracie, než pred "demokratizáciou" z Východu. Nezabúdajme však, že diktátori nikdy neorganizujú "voľby" a "referendá" len tak...

Autor (1959) je politológ, pracuje ako tajomník Zahraničného výboru NR SR

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984