Hora, ktorá vychŕlila krvavú lávu

"Chrámová hora je len ospravedlnenie. Šaronova návšteva bola v skutočnosti horiacou zápalkou hodenou pod sud s výbušninou. Keď už bolo ťažké sud udržať, explodoval. Bez toho, aby sa skontrolovalo, či je čas na explóziu vhodný alebo nie."
Počet zobrazení: 920

"Chrámová hora je len ospravedlnenie. Šaronova návšteva bola v skutočnosti horiacou zápalkou hodenou pod sud s výbušninou. Keď už bolo ťažké sud udržať, explodoval. Bez toho, aby sa skontrolovalo, či je čas na explóziu vhodný alebo nie."

Izraelský denník Haaretz nie je jediný, kto kladie vinu za terajšiu krvavú výmenu názorov medzi izraelskými bezpečnostnými zložkami a arabskými obyvateľmi Izraela Arielovi Šaronovi. A nie je jediný, kto jeho konanie považuje za akciu provokatéra bez uváženia následkov.

Práve tento gurážou vyzbrojený izraelský líder pravicovej strany Likud, ktorý si zobral na pomoc tisícku vyzbrojených policajtov a šesť svojich straníckych kolegov, mal svojím výstupom na horu, ktorá je z náboženského hľadiska posvätná pre všetkých moslimov, a následným protipalestínsky ladeným "príhovorom" o tom, že patrí jedine židom, vyhecovať pár samovražedných fanatikov. Nepočítal však s tým, že izraelská polícia si z Palestínčanov urobí figúrky na strelnici. Takmer sedemdesiat mŕtvych na palestínskej strane by sa možno nejako zahralo do outu, ale na "nepríjemnú" vraždu Palestínčanky a dvanásťročného školáka Mohhamada Al-Duru, ktorý vraj "vbehol do krížovej paľby vojakov" a skonal v náručí otca, predsa len nestačilo ospravedlnenie sa izraelských policajných síl. Takmer prekvapujúco, až na jedného, sa stáli členovia Bezpečnostnej rady zhodli na odsúdení Izraela za "provokatívne akty, násilie a neúmerné použitie sily voči palestínskym obyvateľom". Ako zdôraznil priamo generálny tajomník OSNf Kofi Annan, "namiesto približovania sa k mieru sa zdá, že sme takmer v totálnej vojne, a to v obzvlášť husto osídlenej oblasti."

Čitateľné svaly Súčasná realita, teda dva týždne po spustení krvavej kovbojky, je čitateľnejšia, než by sa zdalo. Najmä keď si v kalendári tohto regiónu prehodíme dozadu pár listov s udalosťami. Palestínsky štát 13. septembra vyhlásený nebol. Dôvod? Tlak medzinárodného spoločenstva na prianie Izraela, ktorý hrozil okrem toho palestínskemu vedeniu protiopatreniami. Už vtedy každý, kto sleduje blízkovýchodný turnaj, predpokladal, že dôjde k novej intifáde, palestínskemu povstaniu. Protiizraelské hnutia, najmä Hamas, k tomu už nemajú ďaleko a súčasný izraelský čin chápu ako legitímnu výzvu na vzájomné si meranie vojenských svalov.

Napriek tomu, že sa sám izraelský prezident Moše Kacav zastal Šarona a ubepečil, že jeho počínanie nebolo provokáciou, ale len viac zomklo židov, pravdou je, že rokovania o predpokladanom novembrovom termíne (teda v čase amerických prezidentských volieb) vyhlásenia palestínskej štátnosti sa opäť odsúvajú na neurčito. Ako tvrdí premiér židovského štátu, "nie sme pripravení pokračovať v mierovom procese za takejto vlny násilia, akú prežíva Západný breh". Skutočne sa ťažko rokuje, keď za oknom lietajú guľky a zápalné fľaše. Avšak sám Barak vie, že za terajšími akciami nie je protiizraelské hnutie. Potvrdili to nakoniec aj bezpečnostné zložky Šin Bet, podľa ktorých "násilie začalo spontánne a žiadna politická strana či hnutie naňho nedali príkaz".

Arafat sa musí pozerať na túto tragédiu, no určitým spôsobom získal politicky. Je zrejmé, že keď premiér Barak vedel, čo má Šaron za lubom, a keď mu poskytol aj policajné jednotky, nemožno Arafatovi vyčítať, že násilie začal on. Okrem toho, po tom, čo Arafata zahnali v Camp Davide do kúta, nemôže si ani USA, ani EÚ dovoliť strčiť mu podmienky mieru priamo do hrdla, poznamenal na okraj politický analytik Joel Peters z Ben Gurion University. Arafat síce rovnako nebránil menším protestom, avšak akcie posledných dvoch týždňov na okupovaných územiach, vrátane použitia izraelských tankov a helikoptér, sa absolútne vymkli obom, a najmä Barakovi, z rúk.

Namieste totiž nie je ani jeho tvrdenie, že nemôže konať pod politickým nátlakom, pretože práve arabský odkaz, že "mešita na Chrámovej hore nikdy nebude pod izraelskou suverenitou," bol odpoveďou na Barakovo požehnanie Šaronovi. Dokonca sa dnes už nielen USA, ale aj EÚ a OSN snažia Barakovi, a teda aj Arafatovi vyjsť v ústrety a ponúkať na rokovania vzdialenejšie krajiny, aby sa mohli v pokoji sústrediť.

Kde hľadať paralely? Napriek proklamáciam Baraka, že "sme pripravení rokovať o dohode a dokonca aj o obtiažnych otázkach veľkého významu," hrá Izrael zatiaľ o čas. Doteraz sa dôvod na jeho získanie vždy aj našiel. Zaráža však fakt, že je ochotný rokovať aj o "obtiažnych otázkach veľkého významu." Pretože nie je známe, že by poznal okrem otázky izraelskej bezpečnosti nejakú oblasť, o ktorej by bol ochotný rokovať. Jednak preto, že by mu to politická slučka (a neskôr pravdepodobne aj skutočná) od kolegov z opozície nedovolila, a jednak preto, že sám presadzuje zachovanie izraelskej zvrchovanosti nad Jeruzalemom, rozširovanie izraelských osád na "niektorých" územiach a udržanie si strategického cípu Západného brehu z vojenského a životného hľadiska (voda), pričom nie je naklonený ani návratu palestínskych utečencov do vlasti, ktorú okupuje Izrael. Nuž ale, žiadne iné "obtiažne otázky veľkého významu" - ba ani malého - rokovacia agenda zatiaľ neobsahuje.

Arabi, ktorých je v Izraeli 20 percent z celkových 6 miliónov obyvateľov, vnímajú islamské hnutie ako alternatívu pre to, čo by mala robiť vláda. "Môžu získať peniaze, pomôcť chudobným, založiť školský systém. Vlastne je tu paralela medzi islamským hnutím a izraelským hnutím Šás: vari každý, kto volil Šás, verí vo všetky ich náboženské princípy? To isté platí aj pre nás," tvrdia arabskí obyvatelia v tejto násilím prehriatej oblasti.

Paralely však bude treba hľadať aj niekde inde. Posledná krvavá láva, ktorá z Chrámovej hory vytryskla, zrejme nebude poslednou. Jej erupčná činnosť sa obnovila takmer po štyroch rokoch, keď v septembri 1996 pri otváraní tunela západne od nej došlo k silným zrážkam medzi Palestínčanmi a Židmi s desiatkami mŕtvych zväčša na arabskej strane. Tak ako aj v roku 1990 počas Sukkotského sviatku, keď za obeť polície padlo 17 Palestínčanov a zranilo sa niekoľko desiatok Židov. Táto Chrámová "sopka" však v podstate prvý krát vychrlila nenávisť po Šesťdňovej vojne a odštartovala tým intifádu. Vŕtať sa tak dnes v "kráteri" Chrámovej hory, ako to urobil Ariel Šaron, nie je na mieste a nie je nič iné, ako provokácia. Aj preto, že samotná Chrámová hora je už od roku 1929, teda od obdobia, kedy bola Palestína britským mandátnym územím, symbolom boja proti sionizmu a neskôr - od roku 1948 - aj proti štátu Izrael.

Aké budú výsledky "V priebehu mesiaca uvidíme, či máme dospelého partnera a či dosiahneme diplomatický prielom," tvrdí sebavedome Barak, hoci samotný Clinton vyslal koncom uplynulého týždňa zo svojej ružovej záhrady Bieleho domu miernejší odkaz žiadajúci najmä zastavenie násilia, zabíjania a umierania. Zrejme súbežne s tým by mala nasledovať požiadavka minuloýždňovej nedohodnutej dohody z Paríža na palestínske vedenie, aby zabezpečilo, "že sa demonštrácie nebudú uskutočňovať v mestách Ramalláh, Nábulus a Necarim." Dohoda však mĺkvo prešla fakt, že rezolúcia BR OSN karhajúca Izrael za svoje správanie a snažiaca sa aplikovať naň porušenie štvrtej ženevskej Konvencie z roku 1949 nakoniec stroskotala najmä na nesúhlase USA. Podľa Spojených štátov totiž dokument nerozložil vinu úmernejším spôsobom. Hoci Izrael tak mohol okamžite zaostriť svetlá reflektorov na Arafata a obviniť ho z neústupčivosti v bezpečnostných otázkach, práve v nich bude musieť oplatiť sympatie Spojených štátov (zrejme novým nákupom vojenskej techniky) aj samotný Tel Aviv. Možno už na a po washingtonskej schôdzke. Veď štvorbodový náčrt parížskej dohody predpokladajúci konzultácie americkej CIA s oboma stranami na zabezpečenie utíšenia napätia, či zmeny v rozmiestnení izraelských jednotiek v blízkosti palestínskych miest bude potrebné nejakým spôsobom dostať do aktoviek Baraka aj Arafata. A ako dodáva Clinton, končiaci okrem toho pomaly svoje funkčné obdobie, "je nepochybné, že obe strany ležia pod ťarchou nepokoja, strachu a nedorozumení. Ale musíme sa za to dostať. Prešli sme za sedem a pol roka dosť ďaleko, aby sme sa teraz vrátili späť."

Autorka (1974) je redaktorka Hospodárskeho denníka

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984