Mýtus Jeľcina vo vlastnom podaní

Pri listovaní v najnovšej knihe Borisa Jeľcina, expríslušníka moskovskej komunistickej elity a exprezidenta "demokrata", som si ako čitateľ uvedomil, aké kruté a nekompromisné sú zákony memoárov špičkových politikov. Aby mala kniha komerčný úspech, musí byť popretkávaná podrobnosťami.
Počet zobrazení: 1326

Pri listovaní v najnovšej knihe Borisa Jeľcina, expríslušníka moskovskej komunistickej elity a exprezidenta "demokrata", som si ako čitateľ uvedomil, aké kruté a nekompromisné sú zákony memoárov špičkových politikov. Aby mala kniha komerčný úspech, musí byť popretkávaná podrobnosťami. Tretia Jeľcinova kniha je nabitá detailmi, ktoré je možné spochybniť, nazerať na ne inou optikou alebo odmietnuť, ale rozhodne sú zaujímavé. Navyše, exprezident s vydaním knihy počkal. Prehrmelo prekvapenie, hromženie, ním vybraný nástupca Vladimír Putin sa stihol uvelebiť na tróne. Ideálny čas na to, aby spoločnosť Jeľcinovi odpustila jeho politické (ale aj morálne) hriechy a aby ešte na neho nezabudla.

Víťazstvo a ešte raz víťazstvo. Tak možno, podľa knihy Prezidentský maratón (AST Moskva 2000, 428 strán), zosumarizovať životné krédo B. Jeľcina na najvyššom poste. Bolo mu jedno, koho "porážal", no muselo to byť víťazstvo za každú cenu. Keď sa v roku 1996 prejavili v plnej nahote jeho zdravotné ťažkosti a politicky sa zdalo, že prehrá prezidentský súboj s Gennadijom Ziuganovom, bol pripravený dokonca siahnuť po zákaze Komunistickej strany Ruska a rozpustiť Štátnu dumu. Paradoxne a prekvapujúco tvrdí, že ho od tohto mimoústavného kroku odhovoril antikomunista par excellence Anatolij Čubajs. Proti boli aj vtedajší minister vnútra Anatolij Kulikov a premiér Viktor Černomyrdin. Starecký antikomunizmus a syndróm mocibažnosti bol teda u Jeľcina silnejší než demokracia.

Prezident v knihe spomína aj Aleksandra Lebeďa, ktorého sa v Kremli báli. Byrokracia sa obávala, že jeho výsadkári raz prídu do Moskvy a urobia poriadok. Podľa Jeľcina to bol zbytočný strach: "...bolo mi jasné, že by nič také neurobil. V jeho očiach som našiel plachý výraz trojkára, ktorý zabudol úlohu a nevie, čo robiť..." B. Jeľcin v knihe tiež charakterizuje mnoho politikov, ktorí s ním spolupracovali: Jevgenija Primakova, Viktora Černomyrdina, Sergeja Stepašina, Borisa Nemcova.... Tieto pasáže patria medzi najzaujímavejšie čítanie, a mnohí zo spomínaných si určite kladú otázku, prečo s ním vlastne spolupracovali, keď má exprezident o nich takú diskutabilnú mienku.

Z knihy trčí ešte jeden moment štýlu (ne)vládnutia B. Jeľcina. Autor neustále zdôrazňuje, že aj keď mu radili mnohí, definitívne rozhodnutia prijímal výlučne sám. K zodpovednosti za dôsledky svojich rozhodnutí sa však už tak hrdinsky nehlási. Ak odhliadneme od všetkého, čo prežil a čo popisuje, život mu predsa len jedno víťazstvo prenechal. Vnúčence! Škoda len, že toto svoje životné poslanie už neodhalil skôr. Rusko by dnes mohlo byť niekde inde.

Autor (1959) je politológ

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984