Le Pen (konečne) bez mandátu
Spravodlivosti sa dostalo zadosť. "Pán Le Pen, vyzývam vás, aby ste opustil túto miestnosť a aby sa tak stalo pri všetkej dôstojnosti," povedala minulý týždeň s nesporným zadosťučinením ultrapravicovému francúzskemu politikovi jeho krajanka, predsedkyňa Európskeho parlamentu Nicole Fontainová. Nebol by to však Le Pen, veterán parížskych nepokojov zo začiatku 50. rokov, aby neodišiel so slovami protestov na perách. "Nezabráni mi to pokračovať v mojom boji," vyhlásil Le Pen, ktorého v posledných rokoch vývoj ohľadne jeho osoby a strany, ktorú vedie, určite neteší.
Francúzske voličstvo je rozporuplné. Keď pred pár rokmi v tejto krajine robili prieskum verejnej mienky, 68 percent respondentov konštatovalo, že vláda by mala bojovať proti rasizmu a xenofóbii, no zároveň sa takmer dve tretiny (65 percent) Francúzov označilo viac-menej za rasistov a priklonili sa k názoru, že v ich krajine je priveľa Arabov. Za spomínanej situácie nie je prekvapujúce, že taký politik, akým je Jean-Marie Le Pen, získaval vo voľbách so svojim Národným frontom bežne nad 10 percent hlasov, keďže presadzuje okrem iného vysťahovanie všetkých imigrantov z Francúzska. Po rozštiepení Národného frontu (FN) koncom roku 1998 sa však preferencie Le Penovho voličstva rozdelili medzi neho a jeho konkurenta Bruna Mégreta.
Národný front (FN) nebude v Európskom parlamente môcť hájiť jeho 71-ročný zakladateľ preto, lebo počas kampane pred voľbami do zákonodarného zboru v roku 1997 pred televíznymi kamerami fyzicky napadol ľavicovú političku Annette Peulvast-Bergealovú, ktorá bola protikandidátkou jeho dcéry Marie-Caroline. Francúzska ľavicová vláda výnosom nariadila odňatie jeho mandátu v Európskom parlamente, proti čomu sa Le Pen odvolal na francúzsku Štátnu radu, najvyšší správny súd krajiny. Po rôznych peripetiách 23. októbra nakoniec odmietol Európsky súd pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu Le Penovu žiadosť, aby mu nebol odobratý poslanecký mandát a bezprostredne na to štrasburský Európsky parlament oficiálne zbavil predsedu FN poslaneckého mandátu.
Od už spomínaného rozkolu, ktorý dostal konkrétnu podobu na ustanovujúcom zjazde "odpadlíkov" v januári 1999, sa preferencie Národného frontu len ťažko dostávajú cez 5 percent. Strana, ktorá nechtiac pomáhala štiepiť pravicovú voličskú základňu, a hrala touto činnosťou do karát ľavicovým stranám, tak dostala úder, z ktorého sa dosiaľ nespamätala. Le Penovo vylúčenie z parlamentných lavíc bolo možno posledným klincom do rakvy 71-ročného ultrapravičiara. Nesporne to zužuje priestor pre jeho snahy o integráciu európskej ultrapravice (spomeňme jeho rozhovory s V. Žirinovským, českým republikánom Sládkom, juhoslovanským nacionalistom Šešeljom, či úzke kontakty s nemeckým neonacistom Schönhuberom), no agilnému politikovi to umožňuje viac sa aktivizovať na domácej politickej scéne, kde s nárastom islamského radikalizmu opäť vystupujú na povrch rasistické nálady francúzskeho obyvateľstva.
