"Rádiové" hry Laca Keratu
Meno Laca Keratu nie je neznáme ctiteľom divadla Stoka v Bratislave (je jeho spoluzakladateľom, hercom, režisérom i autorom), znalcom pôvodnej divadelnej hry (jeho Večeru nad mestom inscenovali v DAB Nitra v roku 1997), ale i poslucháčom rozhlasu, kde mu realizovali aj väčšinu (tri) zo štyroch textov, ktoré v minulom roku vyšli pod názvom "Rádiové hry" vo Vydavateľstve L.C.A. Levice ako "už" piaty zväzok edície UBU.
Čím pritiahol vydavateľovu pozornosť Laco Kerata so svojimi "Rádiovými hrami" natoľko, že dostali knižnú podobu? Svojskou poetikou, videním sveta, neobvyklou tematikou, vtipom a zveličovaním či politickým podtónom? Z každého trošku a zároveň v každom texte trochu ináč. Začnime teda po poriadku. Hry sú v súbore usporiadané v podstate chronologicky a podrobný opis ich vzniku a rozhlasovej realizácie nájdeme v Doslove autora. Ako prvá sa v súbore nachádza hra Na hladine, ocenená Hlavnou cenou v kategórii hier pre deti a mládež na XV. festivale pôvodnej slovenskej rozhlasovej hry v Piešťanoch v roku 1997. Autor v nej na báze paródie príbehov spojených so stroskotaním Titaniku rozohráva komické, parodické, satirické, ale i absurdné situácie, ktoré vznikajú medzi postavami hry tvoriacimi pomyselné, ale aj skutočné dvojice: sú nimi napríklad snúbenci Rita a Slavomír, blázniví budúci manželia Marta a Karol, Kapitán a Prvý dôstojník, ale i Mančuška a starnúca diva Koloskowa. Vzťahy sa však menia, preskupujú, loď možno nestroskotá a im bude lepšie na pevnej zemi: "Bude nám lepšie. Len kedy...", hovorí na úplný záver hry Kapitán.
Druhá v poradí je hra Chrobáci v škatuli predstavujúca dialógy a situácie medzi dvoma postavami, Milom a Milou ("jeho manželka"), v ktorých sa ad absurdum rozvijú motívy chudoby, nedostatku, skromnosti... Obaja sú zavretí v svojej "garsoniére x-tej kategórie" a ich správanie má už neklamné znaky patologickosti. Celé je to také absurdné, až je to vtipné a milé. Sprevádzajú ich fatamorgány jedla, pitia, normálneho vybavenia bytu. Emocionálne ich vzrušuje vízia chrobáka v škatuli, ktorý tam nakoniec ani nie je. Obaja sa totiž správajú ako "chrobáky v škatuli", žijú v byte, ktorý sa na takúto škatuľu nápadne ponáša: prakticky je prázdny a je v ňom tma (MILO: Zatiahni ešte predtým závesy! MILA: Dnes sme ich ešte neroztiahli... MILO: Tak akože už máme aj my noc...). Je to svet "akože", vzťahy "akože", človek má neodbytný pocit metafory na svoju vlastnú životnú, ale i spoločenskú situáciu. V tretej hre Do teplých krajín zablúdil autor do ríše zvierat, zreteľný je tu bájkový princíp oživotvorenia labutí na nemenovanom "jazere na okra-ji mesta" s jasným inotajným významom. Politický podtón má súkromná vzbura niekoľkých labutí, ktoré odmietnu odletieť do teplých krajín, avšak konečný zmysel tohto aktu vzbury je nejasný: LEO, MÍNA, ŽELMÍR a JAROSLAV: "Kapitán! Poraďte nám!", volajú labute unisono, keď sa začne na nich sypať prvý sneh.
V poslednej hre Kvapky ide o personifikáciu prírody, akoby inšpirovanú známym filmom Mikrokozmos. Hru tvorí sled dialógov kvapiek na "zelenom liste stromu", ktorý má skôr pôdorys humoristickej anekdoty rozvedenej do širšieho útvaru s lyrizačnou tendenciou na rozdiel od predchádzajúcej hry, kde bola tendencia zjavne aktualizačná. Podľa osobne ladeného Doslovu, Laco Kerata patrí k autorom, ktorí majú takmer citový vzťah k svojim dielam. Želanie, aby sa jeho "menšinové, neštandardné... texty" aspoň niekomu "v takejto knižnej forme" zapáčili, sa mu do istej miery aj splnilo. Ak môžem byť osobná, mne isto áno, sú zábavné, majú špecifickú atmosféru, vtipné dialógy a poskytujú aj čitateľský zážitok spojený s fantazijným zvukovo - obrazovým dotvorením textu.
Autorka (1954) je odborná asistentka na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy FFUK
