Muž, ktorý vybojúva barbarské vojny mieru

Ako zakladateľ Lekárov bez hraníc a laureát Nobelovej ceny za mier v r. 1999 bojoval Bernard Kouchner, aby bránil obete tyranie, kde ich len našiel. Začiatkom 90. rokov ako minister francúzskej vlády pomáhal do tohto boja zapájať OSN: dnes ako hlavný správca misie OSN v Kosove má za úlohu obnoviť provinciu, ktorá je plná nenávisti.
Počet zobrazení: 2086

Ako zakladateľ Lekárov bez hraníc a laureát Nobelovej ceny za mier v r. 1999 bojoval Bernard Kouchner, aby bránil obete tyranie, kde ich len našiel. Začiatkom 90. rokov ako minister francúzskej vlády pomáhal do tohto boja zapájať OSN: dnes ako hlavný správca misie OSN v Kosove má za úlohu obnoviť provinciu, ktorá je plná nenávisti. Srbská populácia je tu vystavená nepretržitému násiliu. Siete a služby v štáte takmer nefungujú.

Viditeľne vyčerpaný Bernard Kouchner sa vo svojom úrade v Prištine rozprával s Christopherom Dickeyom. Rozhovor je v podstate odpoveďou na cynickú otázku, či je možné "predbombardovať" občiansku spoločnosť. Uverejňujeme ho v plnom znení.

Spomínam si, ako sme sa o Kosove rozprávali v roku 1992 a vy ste povedali...

Hej! (Svetlá v jeho kancelárii sa práve zhasli). Zasa tú elektrinu zapnú. Je tu generátor. Avšak ďalšie vypnutie elektriny v časti mesta, to je pre ľudí veľmi zlé.

Tak teda, v roku 1992 ste povedali, že v Kosove bude možno treba vojenský zásah na ochranu Albáncov.

Áno. A ako som to nazval? "Právo zasiahnuť." Nakoniec k nemu došlo - no trochu neskoro.

Bude to fungovať?

Dúfam. Ale potrvá to roky. Zisťujeme, akí sme slabí, máme obrovské problémy. Ľudia sú veľmi netrpezliví. Chceli, aby sem prišlo OSN a všetko prevzalo, ukončilo utrpenie a umožnilo tu nový život. Bohužiaľ si ľudia myslia, že my to tu vedieme. Čo však vedieme? V tej elektrárni nerobili údržbu desať rokov.

A politicky?

Úroveň nenávisti medzi etnickými Albáncami a Srbmi, ktorí tu ostali, je vysoká. Prevláda obrovský duch pomsty, najmä medzi mladými. Musíme zmeniť povedomie ľudí, najmenej jednej generácie. Myslím, že sme urobili chybu, keď sme hovorili o multietnickej spoločnosti. Samozrejme, je to náš cieľ a tohto princípu sa držíme. Ale je na ňu priskoro. Ľutujem, že to musím povedať, ale je to nemožné. Aby sme vybudovali dôveru, musíme hovoriť o mieri, mieri, mieri. Bezpečnosti, bezpečnosti. A potom - o koexistencii.

V roku 1968 ste sa ako lekár Červeného kríža počias vojny v Biafre búrili proti myšlienke prísnej neutrality.

Prvé ponaučenie, ktoré sme dostali bolo: nesmieš mať rovnaký meter, nepokladaj tých, ktorí bombardujú a tých, čo sú zabíjaní za rovnocenných. To bol začiatok.

Čo však robíte, keď sa ľudia, ktorí boli obeťami, stávajú vrahmi?

To sa stáva veľmi často. Tak to v živote chodí. Jeden útlak vystrieda iný útlak. Vždy však musíme stáť na strane menšiny, na strane, ktorá trpí. Do Kosova sme prišli chrániť menšinu. To sme urobili. A urobili sme to dobre, i keď neskoro. Teraz pred nami stojí nová úloha, chrániť tu iných pred touto (albánskou) menšinou, ktorá sa v Kosove stala väčšinou.

Nemá toto nádych neokolonializmu, to, čo Kippling nazýval "barbarské vojny mieru"?

Nesmieme byť neokolonialistami, no zdá sa, že tu stojíme pred protirečením. Vidím to tak, že právo zasiahnuť má byť preventívne: diplomacia podporovaná medzinárodným tribunálom a hrozba sily - celý korpus "intervencie", ktorý kladie ochranu menšín nad suverenitu štátov. Na ľudské práva by sa nemalo hľadieť ako na zmluvu medzi pánom a otrokom, suverenným štátom a jeho obyvateľmi. Musia byť na prvom mieste.

Zdá sa, že sa prakticky vytvárajú mnohé kvázi štáty, počnúc Kosovom až po Východný Timor, ktoré nikdy v skutočnosti nebudú môcť byť samostatné.

Nateraz. Toto nebezpečesntvo mám celý čas na pamäti. Svojich ľudí upozorňujem: pozrite sa, ak nebudeme veľmi opatrní, staneme sa tu okupantmi. No do koloniálnych čias sa nevraciame. Naopak. Čo je riešením? Je to únia - taká, akú sme vytvorili v Európskej únii. Nemôžete posudzovať prípad Kosova bez posúdenia vývoja celej oblasti. Idea hovorí v prospech únie, juhovýchodnej Európskej únie. A toto je výzva.

Vedie nás nový humanitarizmus k svetovláde?

Svetovláda ma nezaujíma. Dôležitý je prístup k obetiam. S Červeným krížom to bolo takto: "Pán diktátor, dovolíte nám, aby sme sa postarali o ľudí, ktorých ste zranili?" Ako Lekári bez hraníc sme povedali: "Pán diktátor, dovolíte nám postarať sa o vaše obete?" Ak povedal nie? Nič to. Prešli sme cez hranice bez jeho dovolenia. Dnes sa právo zasiahnuť uznáva čoraz viac. Poviete vopred: "Pán diktátor, nemáte nijaké právo ohrozovať alebo zabíjať menšinu. A ak to urobíte, máme obrovskú armádu, všetky krajiny na svete, ktoré vám v tom zabránia." Podstata je v prevencii. Odstrašovaní. Možno bude treba iba jednu bombu, možno ani jednu. Ale poviete: "Sme tu. Nezabíjajte tých ľudí." Je to nový spôsob, ako sa stať svetovým radikálom?

Materiály na strane podľa amerického týždenníka Newsweek preložil a spracoval Jozef Lysý

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984