Láskyplný pohľad na ľudí
Svet je zlý, tak ako mám byť dobrá(ý), by sa mohlo stať mottom martinskej inscenácie hry - paraboly Bertolda Brechta Dobrý človek zo Sečuanu (Divadlo Slovenského národného povstania Martin, premiéra 14. 1. 2000).
Mladý hosťujúci režisér Martin Čičvák (1975) inscenoval na pôdoryse Brechtovej hry láskyplný obraz súčasného neistého sveta. Predloha má síce už štyridsať rokov (a jej dej - podľa poznámky autora - sa odohráva v hlavnom meste Sečuane, napoly europeizovanom, kde provincia Sečuan predstavuje vlastne podobenstvo), ale väčšina dialógov je natoľko dnešná, že divák má pocit zaktuálnenia textu. Pritom inscenátori upravovali predlohu minimálne (preklad Martin Porubjak, prebásnenie veršov a songov Ján Štrasser a Peter Zajac), pozmenili vlastne len záver. U Brechta sa bohovia vracajú do nebies spokojní, vyslovujúc chválu dobrému človeku zo Sečuanu, zatiaľ čo Šen Te zúfalo prosí o pomoc a herec v epilógu vyzýva divákov hľadať spôsob, ako dobrý človek príde k dobrému koncu. Tento odcudzujúci prvok, odstup od ilúzie príbehu, v Martine vyriešili improvizovanými replikami herca, jedného z členov orchestra, dirigenta (Miloslav Kráľ), ktorý sa ešte pred začiatkom, po prestávke i počas hry obracia na divákov, komentuje dianie, hoci podľa prejavu a hlasitosti tieto vstupy nie sú pravdepodobne určené celému hľadisku.
Šen Te zo stavu beznádeje vyvedie Starý otec, ktorý prvý ukáže cestu oslobodenia. Pomaly začne hýbať rukami ako slobodný vták, pridáva sa stará Žena obchodníka s kobercami a pomaly aj ostatní. Nádej? Človek sa nadýchne a vydýchne, žije, napriek tomu, čo prežil a akú cestu má ešte pred sebou. Divák nemusí vedieť pomenovať toto "cvičenie", ale jeho zmysel - očistenie duše a tela je mu jasný.
Panoptikum živých typov Z martinskej inscenácie vyžaruje napriek množstvu rozličných typov a charakterov dobro a optimizmus, viera v budúcnosť. Ponúka sa paralela s Urbanovou Dušnosťou, najmä cez lyrický tón a mäkkosť hudby. Kým v Dušnosti to bol len klavír a gitara, tu, v pôvodnej hudbe Paula Dessaua, pribudli ďalšie nástroje, je to iná, zložitejšia hudba, ale nanajvýš pôsobivá, dramaticky silná. Kým v lyrickej hudbe Dušnosti bol spevný prejav Márie Potančokovej vnútorne dramatický, tu ako Šen Te, i ako preoblečený bratanec Šuej Ta je vyrovnane lyrická, bez vnútorných záchvevov. Herečka napriek šikovnému a praktickému prevleku stiera rozdiely medzi "dobrou" Šen Te a prísnejším Šuej Ta (ktorého podobu si Šen Te prepožičiava), čím sa vytráca autorov pôvodný zámer. Aj nezamestnaný letec Jang Sun je milý a Branislav Matuščin ho vari zámerne kreslí vonkajšími prostriedkami. Ľahko očarí dôverčivú Šen Te; jeho prerod v dobrého človeka je holou skutočnosťou, nie procesom. Martin Čičvák sa pozerá na svet z tej pozitívnej stránky. Nestavia "svoje" postavy do kontrapunktu, ale napriek ich negatívnym vlastnostiam (cynizmus, závisť, nenávisť atď.) nachádza v nich aspoň iskierku čohosi dobrého. Pohráva sa s nimi ako sochár, obrusuje ich zlobu i chamtivosť, pristupuje k nim s nehou. Každej postave prisúdil malý, ale výrazný charakterizačný prvok (časť kostýmu či výrazových prostriedkov), ktorý postavu posúva viac ku komike a groteske (ako inscenátori nazvali svoju výpoveď).
Jednotlivé postavy tak vyvolávajú úsmevný pohľad. Napríklad už v úvode traja bohovia (Ján Blanský a.h., Ján Barto a.h., Jozef Kramár) kostýmom - nohavice, kabát, topánky v základnej modrej farbe s bielymi obláčikmi, modré palice, ktoré im pomáhajú nielen pri chôdzi, ale nadobúdajú aj ďalší význam. (Veď chodiť po Zemi je ťažšie ako lietať v oblakoch.) Pôsobia nielen sympaticky, ale sú aj metaforou staroby, múdrosti, vyslovených i zamlčaných omylov. Režisér aj iných zámerne, ale s láskou zosmiešňuje. Eve Gašparovej ako majiteľke domu Mi Ci, stačí cupitať v rytme hudby, Renáte Rundovej výraz tváre, postoj, kostým znásobuje odmietavý postoj mladých, pôsobí tak arogantne, až je zlatá, Jozefovi Fručekovi a.h. zas naopak stačí len navodiť trochu prihlúpejší výraz. Žena Petronely Valentovej výrazným gestom i hlasom predstavuje rodeného vodcu. Emília Čížová ako vdova Šinová spočiatku síce prehráva a štylizuje, ale nachádza si svoj oblúk vývoja a prezentuje iný druh plnokrvnej a sympatickej vodkyne.
Jana Oľhová ako pani Jangová, letcova mama, si vytvorila odstup od postavy s nadnesenosťou a gracióznosťou v takom vzájomnom pomere spolu s elegantným kostýmom, že je v podstate noblesnou karikatúrou. Eliška Nosálová na malej ploche Ženy obchodníka s kobercami stvárňuje jemnú pôsobivú dámu, ktorá akoby prišla z Orient expresu. Agilný predavač vody Vang - František Výrostko, je i so svojím malým klamstvom (naberačka s dvojitým dnom) pracovitým kolieskom v mašinérii menších i väčších podvodov. Všetci spolu tvoria plnokrvný svet života.
Svetlo ako východiskový bod Ak kostýmy Marije Havran napomáhajú jednotlivými prvkami režisérovi k typologizácii postáv, scéna Toma Cillera je jednoliato úsporná a praktická. Trafika z dosák a paliet, ktoré sa prestavbou menia na svadobný stôl, pripomínajú adaptabilitu ľudského tvora, zatiaľ čo riešenie druhého priestoru - miesta, kde sa po prvý raz stretne Ten Šen so svojím letcom - je statickejšie. Vyvýšené miesto nad scé nou, dištancovanie sa od diania dolu a zároveň slúži aj pri súde nad Šuej Ta. (Ľudia sú dolu a bohovia, ktorí doposiaľ chodili medzi ľuďmi v hľadisku, pri rozhodovaní sa predsa len vyvýšia nad ľudí - metafora prenesenej skutočnosti.) Pri niektorých scénach sú v pozadí obrysy domov s vysvietenými oknami. Tento motív sa objavuje aj v bulletine. Svetlo ako symbol oslobodenia - svetlo človek uzrie, keď sa narodí a stretáva sa s ním aj na konci svojej pozemskej cesty.
Autorka (1953) je teatrologička a pracovníčka Kabinetu divadla a filmu SAV
