Pohľad z iného uhla
V uplynulom polstoročí sa hodnotenie vzniku slovenského štátu 14. marca 1939 a následného vývoja, vrátane deportácie okolo 70-tisíc slovenských Židov do nacistických koncentračných táborov menil v súvislosti so spoločenskou situáciou u nás. Predovšetkým oficiálne názory na jednotlivé osobnosti odporu proti fašizmu prešli piruetami od glorifikácie po ich kriminalizáciu a späť.
Vysvetľovanie dejín po štyri desaťročia zásadne ovplyvňovali ideologické doktríny vládnucej KSČ. Po novembri 1989 zase zneužili emigrantské i domáce proľudácke kruhy s podporou časti novej politickej garnitúry určité vákuum v tejto oblasti a prirodzenú zvedavosť predovšetkým mladých ľudí o tzv. biele stránky histórie na demagogické pretláčanie vlastných večných právd o Jozefovi Tisovi a jeho najbližších spolupracovníkoch. Akosi bokom od centra polemík ostalo tretie, relatívne najobjektívnejšie žriedlo hodnotenia udalostí na Slovensku, spojených s 2. svetovou vojnou. Išlo prevažne o činiteľov Demokratickej strany, ktorí opustili vlasť po februári 1948. O ich názoroch sa aj preto tak málo vie, lebo Langošova DS sa veľmi skromne hlási k tradíciám Lettrichovej strany.
Uzlové body histórie Čo je Svetový kongres Slovákov (založený v júni 1971 pod patronátom tzv. uránového kráľa, Slováka žijúceho v Kanade Štefana Romana - pozn. red.)? Nová ľudácka organizácia? Keď sa tvorila, mali sme pochybnosti o jej politickej orientácii a tým aj o jej cieli. Vyslovili sme svoje výhrady s predvídaním, že aj keby úmysly niektorých jej zakladateľov boli rozumné - nakoniec sa jej zmocnia radikáli a že zase všetko pôjde v tomto krajanskom tábore po starom. Výročie 14. marca to potvrdilo, píše sa v Našich snahách (NS, č. 3/1972) v súvislosti s parádnymi oslavami 33. výročia vzniku slovenského štátu vo viacerých mestách USA.
Časopis Horizont, vychádzajúci v Európe, priniesol rozhovor s Ferdinandom Ďurčanským (1906-1974, minister zahraničných vecí SR v r. 1939-40, r. 1945 emigroval), ktorý v marci 1939 ušiel do Viedne, kde podľa NS: pripravoval nacisticko-ľudácku kolaboráciu... tak, že s ním nesúhlasili ani niektorí významní ľudáci, napr. Karol Sidor. A tak čo môžeme od dr. Ďurčanského o tomto "uzlovom bode" očakávať? Prezradil to v odpovedi na prvú otázku: Ako došlo k rozhovoru s Hitlerom? Ďurčanský odpovedal nevinne a jednoducho: "K rozhovoru došlo na základe Hitlerovho pozvania. Je pochopiteľné, že sme uvítali túto možnosť." ...Ako vieme, toto pozvanie objednávali už dávno pred 13. marcom 1939 ľudáci, ktorí radi chodili do Berlína obdivovať ,,nový európsky Hitlerov poriadok". Dr. Tuka, slovenčinu neovládajúci ministerský predseda slovenského štátu, mal styky s nacistami už od roku 1927. Vieme, že Hitlerovi ľudia prišli do Bratislavy a chceli, aby ľudáci vyhlásili slovenský štát aj bez návštevy u Hitlera. Ďurčanský sa tiež o to pričiňoval. A teraz hrá komédiu: Hitler ho pozval a on pozvanie uvítal.
Na tejto návšteve sa Ďurčanský vraj dozvedel, že "nemeckí činitelia boli akosi fascinovaní židovskou otázkou. Nuž a niektorí naši činitelia si neuvedomovali, že moderná právna veda stotožňuje štát s právnym poriadkom. Z toho vznikli ťažkosti, ktoré sťažovali moju osobnú situáciu. Nebol som ochotný trpieť porušovanie právneho poriadku, ani keď išlo o Židov." Nebol ochotný, ale zo Slovenska bolo odtransportovaných vyše 50-tisíc Židov, z ktorých väčšina zahynula v koncentračných táboroch. Bolo to hádam už podľa právneho poriadku? dodávajú NS.
Krivoľaká cesta k pravde Tajomník Holocaust Survivors z New Yorku Milan Zapletal (NS, 1/1982) reaguje na článok, uverejnený v Horizonte, kde sa o.i. uvádzalo, že už v zahraničí treba viesť Slovákov cestou pravdy, spravodlivosti, tolerancie a ľudskosti - podľa Božieho príkazu miluj blížneho svojho. Správne, komentuje Zapletal. Som však toho názoru, že to nie je cesta pravdy, ak Horizont napísal, že "pred 40 rokmi pod tlakom hitlerovského Nemecka začali i na Slovensku drastické protižidovské opatrenia". Je mnoho dokladov o tom, že to nie je pravda. Uvediem iba niektoré. Jozef M. Kirschbaum (nar. 1913, hlavný veliteľ Akademickej HG, do r. 1940 generálny tajomník HSĽS, v emigrácii výkonný podpredseda SKS, pre svoju minulosť v USA persona non grata. Napriek tomu, že nik dosiaľ nezrušil rozsudok Národného súdu, ktorý Kirschbauma v neprítomnosti odsúdili na 15 rokov, po novembri 1989 niekoľkokrát navštívil Slovensko a v rodných Dolných Vesteniciach mu slávnostne odhalili pamätnú tabuľu.) v denníku Slovák 3. 3. 1940 zdôraznil: "So svojím svedomím a kresťanským citom neprídem nikdy do konfliktu, ak teraz zákonne zasahujeme proti Židom." NS ďalej citujú slová dr. Tisu, prednesené na Devíne pri príležitosti cyrilometodských osláv: "Žid je vred na tele slovenského národa a my ten vred odstránime." A v Holiči po podpísaní zákona o deportácii Židov k tomu podľa Slováka z 18. 8. 1942 dodal: "Miluj seba samého - to je zákon Boží a táto láska nás núti odstrániť všetko, čo škodí nášmu životu. O tom, že židovský element ohrozuje život Slovákov, myslím, netreba nikoho z nás presviedčať. My sme vychádzali z Božích zákonov - z týchto dôvodov robíme a budeme robiť poriadok aj naďalej."
Alexander Mach (1902-1980, od r. 1938 hlavný veliteľ HG, neskôr aj minister vnútra a podpredseda vlády) 27. 4. 1942 na pracovnej porade župných inšpektorov a okresných veliteľov HG deklaroval: "Najvyšším zákonom teraz je vyviezť všetkých Židov." Podobné výroky možno citovať v prejavov Vojtecha Tuku (1880-1946, r. 1929 ako popredný funkcionár HSĽS odsúdený na 15 rokov za špionáž proti ČSR, r. 1939-44 predseda vlády SR, r. 1946 odsúdený a popravený) a dr. Ďurčanského. Keď sa v takomto duchu vyjadrovali, iste nerobili drastické protižidovské opatrenia z donútenia. NS tvrdia: Je tiež známe z už publikovaných vatikánskych dokumentov, že Svätá stolica zasahovala od samého začiatku vo vláde SR, aby nedošlo k deportáciám, a neskôr, aby deportácie boli zastavené. Chce niekto tvrdiť, že Vatikán neinformoval slovenskú vládu, čo nacisti robia v koncentrákoch? Ale vláda prezidenta Tisu dala viac na iné informácie než na to, čo jej odporúčal Vatikán. Mach jediný osobne vyhlásil, že sa nik nemôže odvolávať na donútenie: "My sme mali slovo a mohli sme prekaziť vyvážanie Židov od samého začiatku." Je tiež známe Hitlerovo vyjadrenie: "Ten slovenský katolícky kňaz (dr. Tiso) nám ide veľmi ochotne po ruke."
Autor komentára v NS spochybňuje tvrdenia, že by ľudácka vláda netušila, čo sa na Židov v koncentrákoch chystá: Šiesteho marca 1942 podľa protokolu vlády Tuka oznamuje uzavretie podmienok o deportácii Židov. Dohoda z 18. apríla mala tri hlavné články:
- Veľkonemecká ríša nikdy nevráti deportovaných Židov.
- Veľkonemecká ríša nebude nikdy požadovať majetok Židov vyvezených zo Slovenska.
- Slovenský štát sa zaväzuje zaplatiť za každého vyvezeného Žida 500 ríšskych mariek.
Deportácie neboli zastavené preto, že sa vláda dozvedela o tragédii vyvezených Židov, ale preto, že sa splnil dohodnutý termín a že za 6 mesiacov bolo vyvezených 57-tisíc slovenských občanov len preto, že boli židovského vierovyznania.
Za Boha a za národ Michal Múdry-Šebík (1909-1978, po 2. svetovej vojne poslanec za DS, r. 1948 emigroval, spoluriaditeľ čs. vysielania Rádia Slobodná Európa - RFE) podčiarkuje (NS, 1/1967): Boli krajní Čechoslováci, čo verili v jeden československý národ v etnickom slova zmysle, a boli aj takí, ktorých čechoslovakizmus spočíval iba na štátnej jednote dvoch osobitných národov. Ďaleko viac odtieňov bolo v ľudáctve. To bola v pravom slova zmysle všehochuť. Vo vedení boli od poctivých nacionalistov (Hlinka, Sokol, Sivák), cez šovinistov (Sidor) až po fašistov (Tuka, Murgaš). Členstvo sa regrutovalo od znamenitých a dobrých slovenských ľudí, čo považovali stranu za záštitu svojho katolíctva, až po demagógov, ktorí náboženské cítenie ľudu zneužívali pre politické šarlatánstvo a ktorých náboženská príslušnosť bola iba pokrytectvom. K nim sa uchyľovali často aj vedúci funkcionári. Najmä keď šlo o hospodárske a sociálne problémy, lebo ľahšia bola cesta demagógie, ako cesta drobnej práce, zakladania družstiev, organizovania výroby a poúčania širokých vrstiev ľudu. Bolo ľahšie konfiškovať a arizovať, ako nadobúdať poctivou prácou! Ľudáctvo dávno pred Stalinom pestovalo "kult osobnosti", vodcovstva. Predstaviteľ strany nebol iba predsedom alebo prezidentom, ale "vodcom"!
Verní Hitlerovi až za hrob Pred 30 rokmi v sérii článkov (NS, 2, 3 a 5/1971) Martin Kvetko (1912-1995, po 2. sv. vojne povereník pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu, r. 1948 emigroval, po návrate do vlasti po novembri 1989 zastával funkciu predsedu, neskôr čestného predsedu DS) ironicky charakterizoval dnes už i na Slovensku známeho historika z Austrálie Františka Vnuka ako posledného na svete žijúceho polyhistora, ktorý si trúfa do všetkého hovoriť tak autoritatívne ako nikto na svete. Nielen tým nás Kvetko varoval pred nástrahami pri súčasnom pochode do demokratickej Európy.
Politika menšieho zla Tukov politický vplyv sa v slovenskej politike uplatnil až po Salzburgu v lete 1941. Na Tukov návrh Hitler prinútil Tisa prepustiť zo slovenskej politiky Ďurčanského za jeho židovské kšefty a koketovanie s neutralitou Slovenska a Kirschbauma za jeho údajne židovský pôvod. Tiso, ktorý bol autoritou v HSĽS, tu kapituloval podobne ako v Berlíne v marci 1939. Tak do slovenskej politiky vniesol pojem "menšieho zla", čo sa v svetovom zápase demokracií s totalitou takého brutálneho režimu ako Hitlerov, nedá ospravedlniť. Nastolila sa tu nová politická morálka, ktorá mala ospravedlniť kapituláciu pred Hitlerom. Za tým však nasledovala fašizácia verejného života, vypovedanie vojny západným demokraciám, riešenie židovskej otázky podľa Hitlerových zákonov atď., konštatuje Ján Kučera (NS, 1/1983).
Podľa neho je neospravedlniteľné, že z dvoch kardinálne nešťastných rozhodnutí Tisovej vlády - riešenie židovskej otázky podľa norimberských zákonov a vypovedanie vojny západným demokraciám - ľudácki fanatici robia ešte aj po 40 rokoch svoje a tým aj "národné zásluhy"... Keď Ladislav Brázda-Jankovský v demokratickej Kanade odmieta vysloviť poľutovanie nad vraždou tisícov slovenských Židov, v ľuďoch sa zatrasie svedomie. A keď dr. Arvéd Grébert (vo Švajčiarsku žijúci publicista) už nevie vlastnou fantáziou vytvoriť nič nové a opakuje preto Ďurčanského argument, že to bola Benešova a Hodžova propaganda, čo tvrdila, že Slovensko vypovedalo vojnu západným demokraciám, tak je to, ako keď sme čítali Goebelsa: "Nemecko nebolo vinné za 2. svetovú vojnu, ale západné mocnosti ho k tomu vyprovokovali." Koho to vlastne chcú títo ľudácki exiloví fanatici držať ešte za blázna? Nech nám Jankovský, Milan Ďurica, Grébert dokážu, že slovenská vláda nebola prvá, čo začala deportovať Židov do hitlerovských koncentrákov a že za každého deportovaného Žida dokonca platila značný poplatok. Jankovský tento zločin ospravedlňuje tým, že podobný zločin páchali vraj aj druhí. Čudujem sa, že takéto názory sa odvažujú títo ľudia vyslovovať v demokratickej krajine a v časopise Kanadskej slovenskej ligy, ktorej členovia sú zbožnými kresťanmi... Grébert má pravdu len v tom, že Slovensko nevypovedalo vojnu Amerike ústavnou cestou. Ale či slovenská ústava dovoľovala vyvážať Židov do nemeckých táborov, o ktorých Izidor Koso ako šéf slovenskej vládnej delegácie už v lete 1941 informoval vládu, že v táboroch sú také podmienky, ktoré nevyhnutne vedú ľudí na smrť?
Kučera ironizuje aj Andreja Kubinu, ktorý v Slobodnom Slovensku ospieval Štefana Polakoviča (nar. 1912, jeden z hlavných teoretických propagátorov slovenského fašizmu, po r. 1945 emigroval). Tento "katolícky ideológ" knihou Slovenský národný socializmus pomáhal importovať nacizmus na Slovensko. A tomuto dr. Polakovičovi, ktorý aj začiatkom roka 1945 na zjazde mladých ľudákov v Piešťanoch vyhlasoval s Ďurčanským vernosť spojenectvu s Hitlerom, vraj hrozilo dokonca nebezpečenstvo deportácie do nemeckého koncentračného tábora. Ide o nový "ďuricovský" mýtus antinacizmu. Zajtra sa hádam budeme môcť dočítať, že antinacistom bol aj Ďurčanský, ktorého Ludin (Hans Elard Ludin 1905-1947, v r. 1941-45 mimoriadny vyslanec a splnomocnený minister Nemecka v SR, popravený ako vojnový zločinec) koncom roku 1944 odporúčal vziať do novej slovenskej vlády ako pre Nemcov spoľahlivého.
Demokratickí exulanti majú polstoročné skúsenosti z názorových sporov s emigrantmi, ktorí zo Slovenska ušli nielen pred postupujúcou Červenou armádou či predstaviteľmi domáceho a zahraničného odboja, ale aj pred hnevom vlastného národa. Antifašisti, ktorí po februári 1948 boli nútení si hľadať novú vlasť, tieto polemiky neviedli z pozície sily či ideologických dogiem. O to sú ich vecné argumenty užitočnejšie pre súčasnosť, keď pluralita názorov pripúšťa, aby opäť dvíhali hlavy i tí, čo chcú maľovať neslávne kapitoly našej histórie ružovými farbami.
