Reklama

Ohraničený kontingent

ZSSR a Rusko majú čosi spoločné. Prvý bol krajinou, ktorá nebola "kóšer" a predsa ovplyvňovala svetové dejiny. Rusko, aj keď na beh svetových dejín objektívne vplýva stále menej, je s (ne) poriadkom na tom rovnako ako sovietska ríša. Spojivom oboch je túžba po víťaznej vojne. Sovietsky zväz to v Afganistane nedokázal. Podarí sa to Rusku v Čečensku?
Počet zobrazení: 1303

ZSSR a Rusko majú čosi spoločné. Prvý bol krajinou, ktorá nebola "kóšer" a predsa ovplyvňovala svetové dejiny. Rusko, aj keď na beh svetových dejín objektívne vplýva stále menej, je s (ne) poriadkom na tom rovnako ako sovietska ríša. Spojivom oboch je túžba po víťaznej vojne. Sovietsky zväz to v Afganistane nedokázal. Podarí sa to Rusku v Čečensku?

Aj keď nejde o okrúhle výročie, je potrebné si pripomenúť takúto udalosť. Odchod Červenej armády z Afganistanu totiž zanechal (vtedy) v sovietskej, ale najmä (dnes) v ruskej duši hlbokú jazvu. Jazvu z vojenskej porážky, ako odchod sami pre seba definovali vojaci. Išlo o niečo podobné, čo prežívala Amerika po Vietname. Čo z pohľadu Moskvy spája dnešné Čečensko a vtedajší Afganistan? Ak nehľadíme na "transporty 200" (kódové označenie pre prevoz z miesta bojov do miesta sústredenia a následnej identifikácie mŕtvych vojakov), majú spoločný syndróm strachu z rozpadu veľmoci. Moskva dnes určite nechce znovu prežívať postafgánsky čas. To znamená to, čo prežívala sovietska spoločnosť po 14. apríli 1988, po ženevskom podpise Zmluvy o stiahnutí vojsk z Afganistanu a najmä po 15. februári l989, keď vojská z Afganistanu skutočne odišli.

Zložitosť situácie podľa politbyra Posledné jednotky 40. armády opustili Afganistan v polovici februára l989. Je smutné, že dodnes nie sú jasné všetky okolnosti vplývajúce na politické rozhodnutie o vyslaní vojsk do Afganistanu. Najmä preto, lebo vtedy - koncom roku l979 - išlo zrejme o jedno z najdôležitejších zahraničnopolitických rozhodnutí Moskvy. Otvorenosť tejto otázky potvrdzuje donedávna prísne tajný a dnes ešte nie celkom ľahko dostupný záznam z posudzovania situácie v Afganistane 18. marca 1979, na ktorom sa zúčastnili A. Kosygin, J. Andropov, A. Gromyko, D. Kirilenko, D.Ustinov. Podľa tohto dokumentu J. Andropov bol jediným z účastníkov, ktorý chápal zložitosť rozhodnutia a na porade argumentoval: "....súdruhovia, pozorne som sa zamyslel nad touto otázkou a prišiel som k záveru, že musíme veľmi, veľmi silno premyslieť, v mene čoho chceme poslať vojská do Afganistanu....my poznáme učenie Lenina o revolučnej situácii. O akej revolučnej situácii je reč v Afganistane? Tam nie je žiadna situácia. Preto si myslím, že revolúciu tam môžeme udržať len s pomocou našich bajonetov. Ale to je pre nás neprípustné. Nemôžme takto riskovať..." Rozhodnutie však bolo nezvratné. Začiatkom decembra 1979 vydal minister obrany ZSSR D.F. Ustinov 30 ústnych direktív, v dôsledku ktorých sa rozbehla vojnová mašinéria. Stálu skupinu stredoázijského a turkménskeho vojenského okruhu doplnili záložníkmi. V rámci malej mobilizácie bolo do zbrane povolaných asi 50 tisíc vojakov a poddôstojníkov a pre potreby armády získaných okolo 8000 nákladných áut. Všetko sa dialo v prísne tajnom režime. Napriek tomu, že išlo o najväčšiu mobilizáciu za posledné polstoročie, jednotlivé vojenské správy boli presvedčené, že ide o ministerskú previerku.

Prvé obete konfliktu V decembri 1979 sa na ministerskom aktíve v Moskve zverejnilo, že sovietske vedenie prijalo rozhodnutie o vyslaní vojsk do Afganistanu. V tej chvíli už boli vojská pripravené splniť úlohu - začať 25. decembra 1979 o 15,00 prekonávanie štátnej hranice Afganistanu. Prvé obete tohto konfliktu boli zaknihované o dve hodiny neskôr. V januári 1980 sa už v Afganistane nachádzala rozhodujúca časť sovietskych vojsk. Neskôr to bolo cca l20 tisíc vojakov a dôstojníkov a zodpovedajúce množstvo techniky. Vojakov bolo treba obliekať, stravovať a dodávať im náboje. V Moskve však riešili inú dilemu: ako pre svet definovať vojenské jednotky v Afganistane? Maršal Sovietskeho zväzu D. F. Ustinov navrhol a prikázal používať označenie "Ohraničený kontingent sovietskych vojsk v Afganistane". Ohraničený kontingent s ohraničenou dobou trvácnosti a z ohraničenej mocnosti. Dnešnou analógiou tohto propagandistického novotvaru sú pojmy, ktoré používa Moskva vo vzťahu k Čečensku, alebo predtým definícia o dočasnom pobyte spojeneckých vojsk na území Československa. Na prelome 24. - 25. januára 1989 uskutočnilo sovietske letectvo viac ako 600 bojových letov, v rámci ktorých sa vykonalo 46 leteckých útokov na ozbrojenú opozíciu. V Afganistane sa vtedy nachádzalo asi len 30 000 sovietskych vojakov a dôstojníkov, ktorí sa už pripravovali na cestu domov. Na svete bol aj supertajný dokument z 23. januára 1989, ktorý pre sovietske vedenie pripravili E.Ševarnadze, V. Čerbikov, A. Jakovlev, D. Jazov, V. Murachovskij a V. Krjučkov. Obsahoval nespochybniteľný dátum odchodu z Afganistanu, ale aj štyri varianty ďalšieho vývoja situácie v Afganistane. Vtedajší analytici sa, čo sa týka islamského radikalizmu a drogovej expanzie, žiaľ, nemýlili.

Ohraničený kontingent, to bola armáda, ktorú tvorili 4 divízie výsadkárov a samostatný paradesantný pluk, 24 delostreleckých divízií, 4 letecké pluky, 4 vrtuľníkové eskadry a niekoľko špecializovaných jednotiek. Zhruba 7000 mužov sa v čase sťahovania venovalo zaisťovaniu ochrany letísk a komunikácií. Len v okolí Kábulu bolo denne v pohotovosti cca 4000 vojakov.

Pustota na duši Posledná sovietska jednotka opustila Kábul 4. februára l989. V čase od 11. do 14. februára l989 boli redislokované na územie dnešného Turkmenistanu všetky jednotky 40. armády. Tých pár rozlúčkových sa pohlo 15. februára 1989 o 9,45 miestneho času tou istou trasou, ktorou vojská do Afganistanu vošli. Vracajúcich sa vojakov na sovietskej pôde nikto nečakal. Vojaci sa hanbili a tí, ktorí rozhodli o ich použití - politici - majú ako obyčajne len dočasnú zodpovednosť. Posledná odchádzala prieskumná rota 201. divízie. Vojaci tejto divízie vtedy netušili, že o štyri roky sa vrátia na hranicu s Afganistanom a budú ochraňovať hranicu Spoločenstva nezávislých štátov na úseku v Tadžikistane, ktorý sa aj vďaka "pomoci a vplyvu" z Afganistanu neustále zmieta v občianskej vojne. Svet sa menil, a to si možno muži s lampasmi v Moskve ani neuvedomovali. Štvrtého februára 1989 bola podpísaná dohoda medzi Pekingom a Moskvou o znížení vojenskej prítomnosti na sovietsko-čínskej hranici a o presune sovietskych vojsk z Mongolska. O dva dni neskôr sa v Poľsku konal okrúhly stôl a 11. februára 1989 bol v mestečku Berezňaky na predvolebnom zhromaždení nominovaný na post ľudového poslanca B. Jeľcin, ktorý sa okrem iného podpísal aj pod dve vojny v Čečensku.

O splnení rozkazu referoval B. Gromov ministrovi obrany D. Jazovovi. Vo svojich spomienkach hovorí, že Jazov prijal informáciu bez radosti a chladne. Gromov si v tých istých pamätiach sťažuje, že mu po tomto rozhovore ostalo pusto na duši. Mnohí túto pustotu prehliadli, zabudli na ňu alebo nechceli o nej vedieť. A už o pár rokov rozhodli o novom boji. V mene čohosi sa vojaci znovu objavili na severnom Kaukaze. Hlas tých, ktorí prežili Afganistan (generáli B. Gromov, L. Rochlin, A. Lebeď) a boli proti vojne, do Kremľa nedoletel. Hlas ich kolegov, napríklad generála P. Gračova bol vypočutý. Žiaľ. Muž, ktorý velil odchádzajúcemu kontingentu, Boris Vsevodlovič Gromov, len pred nedávnom vyhral gubernátorské voľby v Moskovskej oblasti. V nich porazil G. Selezňova, ktorý predtým nemal šťastie a rovnako prehral súboj o gubernátorské kreslo v Leningradskej oblasti. G. Selezňov sa vrátil do ŠD ako jej predseda. Miesto v Zahraničnom výbore ŠD po B. Gromovovi zaujal iný politik. L. Rochlin svoj posledný boj už dobojoval a odkaz P. Gračova žije. Boje v Čečensku, napriek tomu, že Groznyj padol, totiž pokračujú a rodia sa noví generáli.

Autor (1959) je tajomník Zahraničného výboru NR SR

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama

Blogy a statusy

Reklama