Diskusia o referende v Taliansku

Talianska politika upadá. Za posledných šesť rokov padli štyri vlády a vystriedalo sa mnoho koaličných zoskupení. Solídne vyzerajúce hnutie stredu zlyhalo pri hľadaní vlastnej tváre najmä po tom, čo jeho nádejný vodca Romano Prodi odišiel do Bruselu spravovať Európsku komisiu. Zaužívané spojenectvá ľavice s pravicou bránia toľko potrebnej reforme talianskej ústavy a ekonomiky.
Počet zobrazení: 1227

 

Talianska politika upadá. Za posledných šesť rokov padli štyri vlády a vystriedalo sa mnoho koaličných zoskupení. Solídne vyzerajúce hnutie stredu zlyhalo pri hľadaní vlastnej tváre najmä po tom, čo jeho nádejný vodca Romano Prodi odišiel do Bruselu spravovať Európsku komisiu. Zaužívané spojenectvá ľavice s pravicou bránia toľko potrebnej reforme talianskej ústavy a ekonomiky.

Počas posledných týždňov sa do popredia opäť dostali zoskupenia, ktoré stáli na politickom výslní v čase veľkých korupčných škandálov začiatkom 90. rokov. Návrat tejto staronovej línie neveští nič dobré ani pre politickú stabilitu Talianska, ani pre ústavné a ekonomické zmeny. Opozičná pravica na čele s mediálnym magnátom Berlusconim zviedla späť k spojenectvu kedysi separatistov, dnes už len slabú Severnú ligu Umberta Bossiho. Okrem toho v sebe súčasná talianska pravica spája aj neofašistov a ďalšie "trpaslíčie" strany. Bol to práve Bossi, kto v roku 1994 potopil po krátkej plavbe Berlusconiho vládnu loď, nazývajúc jej veliteľa diktátorom a zlodejom. Časy sa však zmenili a dnes Bossi tomuto magnátovi lichotí prívlastkom "nový kráľ", pričom sám seba chápe ako Garibaldiho, podľa odbojníckeho vodcu, ktorý v 19. storočí vrátil Taliansku nezávislosť.

Do starých koľají sa vrátila aj talianska ľavica. Po tom, čo sa Prodi ocitol mimo politickú arénu svojej krajiny, jeho Olivovníková aliancia sa iba neúspešne pokúša prísť s niečím novým. Zostáva však čudnou zmiešaninou 12 strán, kde sa vedľa seba ocitli postkomunisti, stálekomunisti, zelení, ľavicoví katolíci, socialisti a Prodiho demoralizovaní centristi.

Určitú nádej na zmenu nehybných politických vôd ponúkajú menšie strany, predovšetkým radikáli Emmy Bonino, ktorí sa pokúšajú presadiť sériu referend. V prípade ich presadenia by sa talianska politika otriasla v základoch. Otázky navrhovaných referend by sa týkali zrušenia štátneho monopolu zamestnávateľských agentúr či deregulácie práce na polovičný úväzok.

Navrhujú uľahčiť zamestnávateľom uzatvorenie i rozviazanie pracovného pomeru, zjednodušenie práce doma, chcú zaviesť možnosť voľby súkromného zdravotného poistenia a ďalšie opatrenia. Ústavný súd by mal čoskoro rozhodnúť, ktoré z 21 navrhovaných referend nakoniec bude v období od apríla do júna tohto roku predložené talianskym občanom. Vodcovia najsilnejších strán však tomuto aktu priamej demokracie kladú najrôznejšie prekážky. Berlusconiho Forza Italia, najväčšia pravicová strana, oficiálne tvrdí, že referendá sú prejavom modernosti a v prípade ich úspechu by to radi využili vo svoj prospech. Tajne dúfajú, že Boninovej Radikálna strana by spolu s nimi vytvorila zoskupenie do predvolebnej kampane v roku 2001. Na druhej strane napríklad neofašistický vodca Gianfranco Fini vystupuje jednoznačne proti referendám, ktoré by viedli k akýmkoľvek reformám pravidiel zamestnávania a dôchodkov, pričom presadzuje nový volebný zákon. Bossiho Severná liga, podobne ako Haiderovi Slobodní, zasa propaguje referendum o imigrácii.

Talianska politická scéna teda prinajmenšom očakáva jar a leto plné problémov. V jeseni Taliansko rozohreje ďalší záchvat bojov či spájania sa do najrôznejších aliancií v očakávaní blížiacich sa volieb. Len dve dôležité veci stále unikajú: stabilita a reformy.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984