Jediné riešenie
V júni minulého roka hlasoval Nemecký spolkový snem o pamätníku holokaustu. Výsledok, ktorý sa dosiahol, bude však považovaný za uspokojivý len vtedy, ak tí, ktorí pracovali na nútených prácach budú odškodnení a pracovné tábory budú zachované ako pamätné miesta.
Keď Spolkový snem schvaľoval rozhodnutie o postavení pamätníka venovaného obetiam holokaustu, podstupoval nebezpečenstvo, že sa po desaťročnej diskusii zbaví ťažkého programového bodu, ktorý tu zanechala minulosť. Nechcene a nevedome mohol odsúhlasiť niečo, čo by, povedané slovami Martina Walsersa (ktoré vyslovil iste neúmyselne) bolo "monumentom našej hanby" alebo, ak by sme použili formuláciu Ralfa Giordana "monumentom druhej viny". Tým by skutočne aj bol, ak by sa v čo najkratšom čase neupravila výška odškodnenia pre ešte žijúcich účastníkov nútených prác.
V obidvoch prípadoch by pamätník v akejkoľvek forme len dokumentoval pokus esteticky vykompenzovať rovnoprávnosť našej spoločnosti voči zavraždeným a tím, ktorí prežili roky 1933 - 1945. Bol by dokumentom pretrvávajúcej emocionálnej nemoty nemeckej povojnovej spoločnosti. Žiadny zo šiestich návrhov predložených snemu nepredpokladá spojenie stavby pamätníka, financovania pamätných miest a primeraných zákonov týkajúcich sa odškodnenia. Možno je tak z dôvodu, ktorý v doterajšej debate nehral takmer žiadnu úlohu: emocionálna podstata rozhodnutia sa pre pamätník zostala totiž úplne nejasná.
Dá sa to spoznať na diskusných príspevkoch, ktoré odzneli v posledných rokoch, rovnako aj na odôvodneniach predkladaných návrhov. Stále ide o otázku, čo a akým spôsobom má pamätník sprostredkovať (v extrémnom slova zmysle didakticky ovplyvniť), a nie o to, čo ním chceme povedať. Pamätníky nie sú len notorickými sprostredkovateľmi názorov a stanovísk, ale sú prejavom kolektívnych emócií - tradičných pocitov víťazstva, patriotizmu, uctievania hrdinov, smútku. Z pocitu, ktorému sa má dať výraz, sa odvíja aj forma pamätníka. Nad emocionálnou stránkou pamätníka k holokaustu si ani pôvodní členovia iniciatívy, ani tí, ktorí formulovali texty na vývesných tabuliach, príliš nelámali hlavu, rovnako ako žiaden z tých, ktorí sa podieľali na debate. Aj priveľká heterogenita návrhov a nezmyselná diskusia o tom, či má pamätník v takej alebo onakej forme byť zadosťučinením zločinu samotného "resp., či to vie dostatočne adekvátne vyjadriť" (čo pamätník nedokáže ani pri zločine menšieho formátu).
Keď si za vzor berieme washingtonský pamätník venovaný pamiatke vietnamskej vojny, nie je tomu tak, že by tento pamätník bol akýmsi zadosťučinením skutočnosti, že vietnamská vojna sa udiala, ale je tak preto, že vyjadruje jednoznačnú emocionálnu reakciu (smútok), ktorá sa prenáša na každého jeho návštevníka.
Smútok a emocionalita Otázka, komu má byť pamätník venovaný bezprostredne súvisí s otázkou emócie. Bol by to smútok. Neidentifikovaný smútok neexistuje a jeho identifikácia by bola prekérna, pretože má tendenciu zakryť rozdiely, resp. nerozlišovať medzi tými, ktorí majú s touto tragédiou niečo spoločné a obeťami. Zastrie sa aj rozdielna emocionalita obidvoch skupín, ktorá sa nevzťahuje na abstrakciu človeka.
Nehovoriac už o tom, že v istom momente tu prevládali názory, že "masové vraždenie Židov" bolo "zločinom sui generis", pretože o život neprišlo zhruba 6 miliónov Židov, ale "zo srdca Európy sa vytrhla 1000-ročná kultúra" a zničilo sa "tak veľa nenahraditeľného", na čo Henryk M. Broder vedľa poznámky, že židovská kultúra (aj v Európe) je staršia ako 1000 rokov, sarkasticky poznamenal: "Čo sme si tým len privodili, že sme zabili Židov."
Ak by smútok bol emóciou, ktorej sa má prepožičať výraz, musel by sa postaviť pamätník každej skupine obetí. Formu každého pamätníka by si museli skupiny vybrať samy, ako to už raz navrhol historik Reinhart Koselleck. Väčšina nemeckej spoločnosti, ktorá nepatrí k potomkom zavraždených, by tým ukázala gesto rešpektu pred smútkom - a v tomto geste sa ukáže skutočná zúčastnenosť na tomto smútku.
Maxim Biller v jednom z Zeit-magazínov na otázku tendencií k "hriešnohrdej" monumentalite návrhov na pomník odpovedal nasledovne: "Môžeme sa obmedziť na nápis "Je nám ľúto". Že jeho glosa pôsobila provokatívne, nebolo zapríčinené známymi polemickými spôsobmi vydavateľa, ale presnosťou jeho poznámky. Celý diskusný a rozhodovací proces bol svojou inštitucionalizáciou len zvulgárnením problému a ukazuje, že emócie smútku nie sú dostatočné na to, aby mohli slúžiť ako základ čohokoľvek.
Šok z civilizačného úpadku Ale ktorý pocit by bol legitímny a realistický už svojim základom? Pocit viny? Sotva. Ihneď by sa hovorilo o transformácii viny na zodpovednosť, aby nedošlo k mylnému chápaniu. Pripravenosť prevziať zodpovednosť sa neukazuje pamätníkmi, ale rokovaniami. Hanba? Hanba nie je emócia, ktorú je hodno ukazovať. Ďalej už iba hrôza. Hrôza z toho, čo historik Dan Diner nazval civilizačným úpadkom. Úľak spája potomkov vinníkov a obetí inak ako smútok. Pamätník, ktorý by bol vyjadrením šoku z civilizačného úpadku, pamätník, ktorý pripomína čin a tých, ktorí ho vykonali: taký pamätník by mohol stelesňovať všetky skupiny obetí. Presvedčivá bola podľa mňa myšlienka brémskeho umelca Wernera Sünkenberga, navrhnutá už pred vypísaním prvej súťaže: mapa Európy, kde by každý koncentračný, pracovný a ničiteľský tábor zobrazovala jedna pamätná doska. Každá doska by informovala o počte zavraždených, ich pôvode, zaradení do skupiny, dátume príchodu a oslobodenia, atď. Úplne iný a takisto osvietený nápad prišiel od historika Saula Friedländera: vygravírovať životopisy niekoľkých zavraždených detí ako svedctvo celého zločinu do kamennej tabule. Za úvahu by stáli aj ďalšie myšlienky - ale čas na nové rozmýšľanie už uplynul. Problémy sa časom menia. Ak by sa rozhodnutie znova oddialilo, znamenalo by to symbolické odmietnutie samotného predsavzatia. Tak sa teda treba rozhodnúť medzi návrhom Petra Eisenmanna a návrhom politika z SPD, Richarda Schrödera, postaviť pomník vo forme nápisu "Nesmieš zabíjať!" respektíve "Nevraždiť!" v hebrejčine alebo v iných rečiach.
Výber najvšeobecnejšej formy upozornenia "nechať svojich blízkych nažive", upozornenie, ktoré by sa mimochodom dobre vynímalo aj na diaľničných mostoch, je nielen mylné, ale dementuje osobitosť necionálnosocialistickej ničiteľskej politiky. Problém pamätníka k holokaustu by sa nielenže presunul do deficitnej a kritizovateľnej roviny, ale pamätník by dementoval predsavzatie samotné.
Verdikt v prospech návrhu Petra Eisenmanna by znamenal, že rozhodnutia týkajúce sa financovania pamätníka a zákona o odškodňovaní prídu čoskoro. Bez nich by bolo aj schválenie návrhu dementi zámeru.
Spracované podľa Die Zeit, preložila L.K.
