Desať rokov pôsobenia SDSS

Sociálna demokracia má vo východnej Európe v poslednom desaťročí veľmi komplikovanú históriu. Kým napríklad v Rusku Michail Gorbačov o vzniku sociálnodemokratickej strany uvažoval až v roku 1999, v iných krajinách prebiehal buď proces transformácie komunis tických strán na sociálnodemokratické alebo sa oživila činnosť tradičnej sociálnej demokracie.

Medzi pofebruárovými politickými exulantmi boli aj sociálni demokrati. Tí nakoniec vytvorili v exile stranu, ktorú za svojho člena prijala aj Socialistická internacionála. K sociálnodemokratickej orientácii inklinovali aj niektorí poaugustoví politickí emigranti. K takejto, presnejšie však ľavicovej orientácii inklinoval aj časopis Listy, ktorý v Ríme od roku 1971 vydával Jiří Pelikán. Úplne sociálnodemokratické zameranie mala Korespondence, časopis kruhu československých sociálnych demokratov v zahraničí. Exilová sociálna demokracia vydávala Právo lidu. Všetky tieto periodiká sa darilo pašovať do Československa, ale na Slovensko sa dostávali v oveľa menšej miere.

Kým v českých krajinách existovali aj ľavicovo orientované opozičné skupiny (nielen sociálnodemokratické, ale aj trockistické), na Slovensku sa začínajú formovať až pomerne krátko pred novembrom 1989. Najznámejšou bola Leninská iskra, z ktorej sa po novembri 1989 stáva Strana demokratického socializmu, neskôr premenovaná na Stranu demokratických socialistov. V roku 1990 sa táto strana zlúčila so sociálnou demokraciou.

Obnova sociálnej demokracie na Slovensku Kým Ivanovi Pauličkovi sa podarilo okolo seba zhromaždiť niektorých členov predfebruárovej slovenskej sociálnej demokracie, iná skupina (ku ktorej tiež patril Jaroslav Volf) nebola Stranou demokratického socializmu priveľmi nadšená. Spojením týchto dvoch celkov a zjednotením sociálnodemokratických skupín z iných oblastí Slovenska dochádza k proklamovaniu obnovy Sociálnodemokratickej strany na Slovensku (na podnet Alexandra Dubčeka sa potom názov tejto strany zmenil na Sociálnodemokratická strana Slovenska).

Tu treba pripomenúť, že na Slovensku sa sociálni demokrati a komunisti vlastne zjednocovali dva razy: prvý raz to bolo počas Slovenského národného povstania. Po vojne však sociálni demokrati zistili, že KSS nedodržala sľuby dané počas Povstania a obnovili činnosť sociálnej demokracie pod názvom Strana práce. Tá však zaznamenala vo voľbách v roku 1946 fiasko a v roku 1947 sa zjednotila s českými sociálnymi demokratmi do spoločnej strany. Názov teda naznačoval kontinuitu s predfebruárovou stranou.

Možno, že už história s dvojnásobným zjednocovaním KSS a sociálnej demokracie čosi naznačuje. Inde vo východnej Európe k takémuto zjednoteniu došlo až vtedy, keď sa komunisti po vojne dostali ku všetkej moci. Rovnako čosi už naznačoval neúspech sociálnych demokratov vo voľbách v roku 1946...

Akýmsi "dedičným" hriechom sociálnej demokracie bolo aj obvinenie z čechoslovakizmu. Je to zložitejší problém. Faktom je, že vo voľbách v roku 1990 síce českí a slovenskí sociálni demokrati vstúpili do volebnej koalície, tá bola ale z českej strany prezentovaná ako jednotná strana. V českých krajinách to mohlo síce znamenať úspech, ale na Slovensku...

Predsedovia sociálnej demokracie Prvým predsedom sociálnej demokracie bol Ivan Paulička. Jeho hlavná zásluha je v tom, že sa vedel nakontaktovať na starých sociálnych demokratov, neskôr sa však stal terčom kritiky. Podľa môjho názoru jeho najväčšou slabinou bolo, že nekládol dostatočný dôraz na ideológiu, sociálnodemokratickú politiku bral príliš pragmaticky.

Najväčším úspechom Borisa Zalu bolo, že presvedčil Alexandra Dubčeka, aby sa stal predsedom sociálnej demokracie. Boris Zala je vynikajúci politológ a publicista, no hádam stačí povedať, že meradlom jeho vplyvu na celú slovenskú spoločnosť bol výsledok minuloročných prezidentských volieb.

Alexandrovi Dubčekovi možno ako najväčšiu chybu vytknúť, že zrušil dohodu so Stranou demokratickej ľavice, ktorú uzavrel Boris Zala. Dubček si asi neuvedomil, že ani charizma jeho osobnosti nevyváži vplyv SDĽ. Pravda, sociálna demokracia na čele s Dubčekom bola pre SDĽ niečo iné, než strana s jeho nasledovníkom. V prípade Jaroslava Volfa si SDĽ už mohla klásť iné podmienky, než by tomu bolo za Dubčekovho vedenia. Samozrejme, že úvahy typu, "čo by bolo keby" nie sú najmä v politike veľmi plodné.

Úvahy nad budúcnosťou Po rozpade Spoločnej voľby vstúpila sociálna demokracia do Slovenskej demokratickej koalície. SDK sa však (aspoň pod Dzurindovým vedením) transformuje na SDKÚ, stranu, kde je miesto pre kresťanských demokratov a liberálov, no nie pre ľavičiarov typu sociálnej demokracie. Hoci sa dnes už otvorene nehovorí o zlúčení SOP a SDSS, terajší predseda SOP hovorí o ľavicovej orientácii svojej strany. Nik nevie, kedy budú voľby. Prieskumy verejnej mienky sú však pre všetky ľavicové strany varovaním. Okrem korekcie svojej politiky na správny smer by mali uvažovať aspoň o spolupráci. Pre pochopenie jej nevyhnutnosti stačí aritmetika, nielen politická, ale aj tá obyčajná. Ako sa hovorí, treba vedieť narátať aspoň do päť percent.