Čakanie na (niektoré) knihy
Pri čítaní knihy Dominika Tatarku Písačky mi prišlo na um, koľkých kníh sa slovenské čitateľské publikum ešte nedočkalo. Veď ani s výtvormi samotného Tatarku to nie je celkom košer. Veľkolepý zámer vydavateľstva Archa zo začiatku 90. rokov vydať kompletne všetky jeho knihy sa, zrejme zásluhou nejednotného názoru dedičov na tento smelý projekt, rozplynul do neznáma. Vyšiel v podstate len Démon súhlasu.
Napriek vydaniu Písačiek a Navrávačiek by sa nám v súčasnosti, pri možno implicitnom, no vytrvalom pôsobení červa ľudáctva a katolíckej ideológie v slovenských pomeroch, zišlo znova vydať Tatarkov román Farská republika. Aj pod vplyvom tohto diela by sa možno o čosi viac rozsvietilo v hlavách tým, ktorí s ľahostajnosťou či nezáujmom svojho času prehliadli proces pripravovania a schvaľovania zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. Naši - nielen ľavicoví - intelektuáli prešli tento akt povážlivým mlčaním (česť výnimkám).
Dlhy voči Novomeskému
Zato sme sa dočkali vydania knihy Adolfa Hitlera Mein Kampf v slovenčine, ktorá sa hneď beznádejne vypredala, čo takisto o niečom svedčí. S týmto titulom bol vždy problém - potvrdzuje to napríklad aj poznámka Laca Novomeského z roku 1938 - Mein Kampf nevyjde po česky z jeho knihy Čestná povinnosť, II. zväzok publicistiky.
Keď už sme spomenuli Novomeského, nedá mi nezmieniť sa o osude dvoch zväzkov jeho publicistiky, zredigovanej a pripravenej na vydanie Štefanom Drugom. Rád by som sa mýlil, ale tieto dva zväzky svetlo sveta neuzreli. A vôbec, s literatúrou práve tohto typu sme akosi pridlho ostali v závoze.
Kto sa bojí Hany Ponickej?
Do kontextu znovuvydania Farskej republiky by určite zapadlo i vydanie vari najlepšieho románu Ladislava Ťažkého AMENMÁRIA, Samí dobrí vojaci. Prvý i posledný raz vyšiel v roku 1964. Je viac ako pravdepodobné, že sa doň urobili mnohé cenzorské zásahy. Kedy, ak nie teraz, je tá najvhodnejšia chvíľa na znovuvydanie toho najlepšieho, čo Ťažký kedy napísal? Samozrejme, v necenzurovanej podobe. Kto však vie, či má sám autor záujem o opätovné vydanie románu. Alebo - čo už je takmer tradíciou - opäť niet vydavateľa či sponzora?
Podobne je to i s knihou Hany Ponickej Lukavické zápisky. Tá vyšla iba v roku 1989 v Toronte a v roku 1992 v Brne. Obidve vydania však slovenský trh takmer nezasiahli. Možno sa o príčine autorka v nejakom periodiku či médiu zmienila, nemáme však o tom žiadnu indíciu. Výsledok tohto javu je jasný - kniha nám chýba v kontexte ako svedok určitých čias, určitých metód a praktík. Kto sa teda bojí - albeeovsky povedané - Hany Ponickej?
Vyššie spomenuté súvislosti nemajú totožné pozadie autorských práv, no ani táto skutočnosť by nemala prekážať, aby sa takéto tituly znova neobjavovali na knižných pultoch.
Situácia je zaujímavá i preto, že študenti stredných škôl majú v čítankách pre 4. ročník ukážky z Farskej republiky, AMENMÁRIE i Lukavických zápiskov. Tí (vrátane učiteľov), ktorí majú záujem o kompletné texty, nemajú šancu sa k nim dostať. Sme asi jeden z mála stredoeurópskych národov, ak nie jediný, ktorý si takto vedome zahatáva cestu k literárnym hodnotám druhej polovice 20. storočia.
Stopercentne nezvratné
Ak sa podarila napríklad reedícia Narcisu Ruda Slobodu, Johanidesových či Mitanových prvých kníh, skvelého výberu próz Jany Blažkovej a bez problémov zmizli z pultov Smrekove Moje najmilšie, Válkova Jesenná láska i výber poézie Jána Kostru s poémou Ave Ava, Vámošove novely, Dilongova básnická zbierka, Zvonov Tanec nad plačom, či Timravine novely, potom je nepochopiteľné, prečo sa nikto nechytá šance napraviť túto knižnú dieru vydaním spomínaných titulov. O tých prekladových ani nehovoriac.
Namiesto toho sa ponúkajú české preklady najvychytenejších autorov. Čo keby sa dokončilo aspoň začaté, ako v prípade kompletného vydania románu F. Rabelaisa Gargantua a Pantagrue? Prvá časť vyšla skvelo vybavená, no kompletne majú tohto velikána už viackrát preloženého a vydaného zasa len Česi. Je pravda, že byť dnes úspešným vydavateľom a zároveň vydávať svetovú klasiku i slovenských autorov, to zaváňa takmer šamanstvom. Minimálne za pokus by to však stálo. Najmä, ak je až priveľmi zrejmé, aké financie vyjdú navnivoč vydávaním závratného množstva reklamných letákov a propagačných materiálov. Tie takmer denne zahlcujú naše schránky, alebo ich vystavujú na rozličných miestach, hoci je vopred jasné, že ich vydanie má len minimálnu účinnosť.
Prepojiť obe roviny sa zrejme dá len v úvahách a v tomto článku. Škoda, že práve tieto skutočnosti sa javia byť takmer stopercentne nezvratné a nezmeniteľné.
