Teológia socializmu (2)
"Ak sa nejaké náboženstvo priblížilo k ideálu rovnosti, tak je to islam, islam a opäť len islam," povedal na margo najdiskutovanejšej viery v súčasnosti náboženský mysliteľ, filozof a politik Svámí Vivékánanda, ktorý spolu s Mahátmom Gándhím a Džáváharlálom Néhrúom tvorí najvplyvnejšiu trojicu moderných indických dejín. Český filozof Egon Bondy bol islamským zmyslom pre sociálnu spravodlivosť zasa nadšený do takej miery, že bol ochotný tolerovať aj jeho fundamentálne prejavy.
Islam je náboženstvo, pre ktoré znamená sociálna spravodlivosť a rovnosť asi to, čo pre kresťanstvo láska. Iba skreslená optika západnej kultúry predstavuje túto vieru ako krvilačnú ideológiu, s ktorou sa nedá diskutovať. V skutočnosti dokazoval Mohamed celým svojím životom, že medzi ľuďmi by mala vládnuť dokonalá rovnosť a bratstvo. Opäť budeme sledovať čisté náboženské idey bez deformácií. Islam totiž nepozná otázky rasy, viery, farby pleti a dokonca ani pohlavia. Čierny africký otrok sa mohol oženiť s dcérou tureckého sultána a mohamedán mohol žiť s kresťankou. Niežeby iné svetové náboženstvá potláčali myšlienku tolerancie, no islam ich usvedčuje v tom, aké sú slabé v praxi.
Náboženstvo uvedené do praxe
Prorok Mohamed mnoho svojich téz podporujúcich rovnosť čerpal z Biblie. Hlásal, že ľudia majú spoločného Boha, spoločných predkov, a preto niet dôvodu, aby boli jeden druhému nadradení. Žiaden Arab sa nesmie vyvyšovať nad černocha, žiaden národ nesmie pohŕdať iným. Tieto slová vyriekol na konci svojho života, keď ovládal väčšinu Arábie. Neboli to teda iba slová náboženského reformátora, ale vládcu, nebola to teória, no zákon bezprostredne uvedený do spoločnosti.
Svetské majetky, pozície a funkcie sú len skúškou, ako dokážu ľudia plniť Božiu vôľu, ktorá sa odzrkadľuje v uplatňovaní rovnosti. Spravodlivosť pozemského sveta je však iba relatívna, absolútne sa napĺňa až v Bohu. Preto Korán varuje, že každý človek nesie zodpovednosť za svoje skutky a sám si vytvára svoj osud. Islam rovnako ako kresťanstvo vystupuje proti chamtivosti a hromadeniu majetku. Učí nás, že si máme vziať z tohto sveta len to, čo potrebujeme na cestu cez neho. Pritom sa Mohamedove učenie zakladá na princípe brať málo, aby sme mohli viac dávať. Preto islam neustále podporuje štedrosť. Priamo vo svojej viere má zakotvenú povinnosť zakátu - odvádzanie časti príjmu na dobročinné účely. Je to jeden z najkonkrétnejších príkladov solidarity vychádzajúcej z viery.
Rešpekt voči prírode
Korán zároveň varuje pred nadbytkom v oblasti jedla, obliekania alebo bývania. Zakazuje loviť zvieratá na iný účel ako na potravu a z toho istého dôvodu nepripúšťa ani nosenie kožušiny. Okrem toho nedovoľuje týrať zvieratá, využívať ich na zábavu alebo iným spôsobom, ktorý je pre ne neprirodzený. Tieto zákazy sú v Koráne výslovné, čo zdôrazňujeme najmä preto, lebo niektoré náboženstvá majú dodatočne tendenciu hľadať vo svojich posvätných textoch to, čo tam nenájdete. Príkladom môže byť antropocentrické kresťanstvo usilujúce sa v poslednom období nájsť v Biblii ekologické princípy. Vzájomná súčinnosť s prírodou je však v islame prirodzená. Rešpekt voči prírode sa tu chápe ako rešpekt voči Bohu.
Islam nás učí, že sa sociálna spravodlivosť v ľudskom živote nemôže zakladať iba na slovných deklaráciách a novinových článkoch. Požaduje ideológiu, ktorá zahŕňa pravé ľudské hodnoty a ktorá by sa mohla stať základom pre intelektuálnu revolúciu. Práve z týchto dôvodov je presvedčený, že dnešné spoločenské štruktúry sú bezbožné, teda založené na filozoficky a mravne nesprávnych základoch, ktoré nie sú schopné doviesť spoločnosť k mieru a spravodlivosti.
V otázkach rovnosti a sociálnej spravodlivosti by kresťanstvo a islam teoreticky našli zhodu. Veriaci moslimovia však zdôrazňujú, že rozdiel spočíva práve v praxi. Ježišova misia nikdy nepresiahla hranice viery. Nikdy nedosiahla stupeň praktickej revolúcie. Mohamed kládol dôraz aj na priame politické a sociálne napĺňanie svojho náboženstva.
Aj dalajláma je marxista
V 60. a 70. rokoch minulého storočia bol najsledovanejším náboženstvom socialistov budhizmus. Dnes už klasické diela Trevora Linga Budha, Marx a Boh (1966) a u nás Egona Bondyho Útěcha z ontologie (1967) sa pokúšali o prepojenie budhizmu a revolučného marxizmu. Toto úsilie vôbec nebolo ojedinelé. Medzi budhistami patrí k prívržencom marxizmu sám terajší dalajláma. Vo svojej autobiografii dokonca priznáva, že sa v mladosti túžil stať členom komunistickej strany! Prečítal všetky Marxove diela a dodnes trvá na tom, že syntéza budhizmu a čistého marxizmu je možná a že toto spojenie by sa v praktickej politike prejavilo ako najúčinnejšia metóda. Dalajláma tvrdí, že čínske vedenie v skutočnosti nikdy nebolo marxistické, oddané myšlienke lepšieho sveta pre všetkých, ale extrémne nacionalistické.
Odmieta Leninovo poňatie socializmu, no na druhej strane zdôrazňuje, že ciele komunizmu predstavujú jeden z najväčších experimentov ľudskej spoločnosti všetkých čias, no dostal sa do kolízie s praxou. Zo zodpovednosti za zločiny komunistického režimu čiastočne obviňuje aj Západ. Práve nepriateľstvo, s akým sa stretlo sovietske Rusko v západnom svete, spôsobilo podľa neho rast paranoických nálad a absurdných opatrení, ktoré vyústili až do známych tragických udalostí.
Dalajláma sa úprimne a bez akýchkoľvek rozpakov hlási k ideálom marxizmu. Priznáva, že jeho náboženské presvedčenie v ňom vyvoláva sklon k socializmu a internacionalizmu, pričom sa oba smery v zásade zhodujú s budhizmom. Podľa neho je marxizmus zatiaľ jediný politicko-filozofický systém založený na rovnosti a spravodlivosti pre všetkých. Jediný nedostatok marxizmu nachádza v zdôrazňovaní rýdzo materialistického pohľadu na ľudskú existenciu, s ktorým nesúhlasí. Páči sa mu však marxistická poučka, že človek je v konečnom dôsledku zodpovedný za vlastný osud, lebo presne odráža budhistickú predstavu. Z kapitalizmu ho zaujala iba idea slobody. Napriek tomu, že zostáva marxistom, vo svojej autobiografii sa pohráva s myšlienkou, že keby mal vo voľbách odovzdať hlas nejakej konkrétnej strane, asi by to boli zelení. V súlade s budhistickou náukou tvrdí, že starať sa o planétu znamená to isté ako starať sa o vlastný príbytok. Je to existenčná otázka.
Dhammický socializmus
Socialistické ideály sa premietajú v budhistickej náuke najmä dôrazom na striedmosť. Každý by si mal brať zo získaných prostriedkov iba toľko, koľko potrebuje. Najvplyvnejším budhistickým hnutím v tomto smere je tzv. dhammický socializmus, ktorý hlása harmóniu s prírodou a prácu pre blaho spoločenstva. Jeho zakladateľ Budhadása chápal socializmus ako pohľad na svet, ktorý uprednostňuje skupinové a celospoločenské záujmy pred individuálnymi a ktorý smeruje k dosiahnutiu spoločného blaha. Tento postoj je podľa neho v súlade so zákonmi prírody: ľudia, zvieratá i rastliny musia žiť v spoločenstve a vo vzájomnej harmónii. Nie je prípustné, aby individuálne a vo svojej podstate egoistické záujmy prevažovali nad záujmami celku. Dhammický socializmus chápal Budhadása ako protipól liberálnej demokracii, ako spôsob vlády, ktorá je v súlade s prírodou. Pritom zdôrazňoval, že jeho náuku nemožno stotožňovať s marxizmom, ktorý sa sústreďoval iba na politické a ekonomické faktory spoločenského života a úplne ignoroval morálny rozmer socializmu. Marxov socializmus mal podľa neho ďaleko k budhistickým ideálom nenásilia a odstránenia utrpenia.
"Duchovná politika" dhammického socializmu sa zakladá na rovnovážnom vzťahu ľudí a prírody, častí a celku. Tento princíp vlády má vychádzať z rovnováhy medzi jednotlivými záujmami a najmä zo záujmov celku. Napríklad preľudnenie je podľa Budhadásu výsledkom zlej harmonizácie výroby, distribúcie a spotreby. Budhizmus môže v tomto kontexte svojím dôrazom na vzájomnú previazanosť všetkých vecí a na záujmy celku prispieť k riešeniu mnohých pálčivých problémov dnešného sveta. Spojenie socializmu s dhammou navyše naznačuje, že Budhadása nechápal socializmus len ako politickú kategóriu, ale že mu pripisuje skôr morálny rozmer.
V konečnom dôsledku môžeme nájsť prvky totožné so socializmom aj v hinduizme. Jednou zo základných právd hinduistického náboženstva je téza, že celý život človeka je nepretržitá obeť. Rozdiel je iba v tom, či sa do tohto veľkého neustáleho procesu vzájomného obetovania zapája ochotne a vedome alebo nedobrovoľne a nevedomky. Svet rastlín sa obetuje zvieratám a zvieratá ľuďom. Naše fyzické bytie umožnili obete našich predkov a naša obeť udržiava naše deti. Práve obeť udržiava tento svet a je jeho pravou podstatou. Človek ako súčasť tohto procesu do neho musí dávať a z neho aj získať. Každý následok, ktorý sa zrodí prostredníctvom príčiny, sa podieľa na povahe svojho zdroja a sám z neho pozostáva. Hinduistická idea sebaobetovania je najtranscendentálnejším vyjadrením princípu solidarity.
Smerovanie ku globálnej transcendencii
Morálny rozmer socializmu sa dosiaľ v politike zarážajúco zanedbával, hoci táto ideológia vyrástla historicky práve z nového poňatia mravnosti. Práve tu treba hľadať najhlbšie príčiny jeho zlyhaní a omylov. Akákoľvek veľkolepá civilizačná zmena sa nezaobíde bez duchovnej stránky. Duch je podhubím činu, čin bez ducha iba krátkym závanom nádeje, nestabilným prechodným stavom bez kultúrnej opory. No aj samo náboženstvo býva bez súčinnosti s potrebami časnosti nevyspytateľným nástrojom. Nič neprinieslo človeku toľko požehnania ako náboženstvo, ale nič neprinieslo ani toľko hrôzy ako práve ono. Nič nevykonalo viac pre mier a lásku ako náboženstvo, no súčasne nič nesplodilo zúrivejšiu nenávisť. Nič nevyrobilo ľudské bratstvo hmatateľnejším ako náboženstvo - nič nevypestovalo trpkejšie nepriateľstvo medzi ľuďmi. Nič nevybudovalo viac charitatívnych inštitúcií a viac nemocníc ako náboženstvo, ale nič nezaplavilo svet toľkou krvou ako práve náboženstvo.
Civilizácia potrebuje vždy svoju duchovnú oporu. Ak ju nemá, kultúra je v kríze a spoločnosť sa rozkladá. Dnešný nedogmatický pohľad na svetové náboženstvá by sa mohol začať poznaním, že viera vznikla vždy zo sociálnych potrieb príslušnej éry a príslušnej civilizácie. Prihovárala sa ľudu jeho jazykom, ponúkala odpovede na jeho otázky a prispôsobovala sa jeho chápaniu. Bola pokusom o komplexné poňatie sveta, pokusom o univerzálnu ideológiu, v ktorej rámci by sa dalo bez strachu, neistoty a vnútorného nepokoja bezpečne žiť a rozvíjať kultúrny potenciál. Globálna civilizácia dnes neverí náboženstvám. Po prvýkrát žijeme v spoločnosti, o ktorej sa dá s istotou tvrdiť, že je ateistická. Ľudia sa síce hlásia k náboženstvám, ale je to iba civilizačný rituál, ktorý neovplyvňuje štruktúru a správanie spoločnosti. Aj preto žijeme v takej duchovnej prázdnote.
Snahy o revitalizáciu existujúcich náboženských systémov sú len nostalgickým reliktom ich zašlej slávy a vplyvu. Som presvedčený, že potrebujeme nové duchovné učenie, ktoré by zohľadňovalo globálnu realitu, vyhlo sa nezmyselným dogmám a posilňovalo súdržnosť celku na základe univerzálnej viery, nie filozofickej či nebodaj politickej koncepcie. Ak chceme prežiť nadchádzajúcu krízu, musíme prijať novú transcendenciu a nerozpakovať sa nad tým, že Boh už nie je v našich predstavách bradatý starec sediaci na nebesiach. Nie je BSE trestom za ľudskú chamtivosť? Nie je AIDS trestom za ľudskú neviazanosť? Nie sú hrozby súčasného sveta čímsi viac ako dočasnou systémovou poruchou? Ak dokážeme vnímať zo súčasného diania niečo viac ako jeho povrchné prejavy, pochopíme, že to, o čo sa hrá dnes, je čosi dôležitejšie než boj o moc. Stojíme na prahu novej duchovnej éry, ktorá osloví len tých pripravených.
